Umelec so sprejom v ruke

RELAX - Príbehy | 30.11.2010, 00.00, Katarína Rosinová

Umelec so sprejom v ruke. Pomaľované fasády budov, múry, ale aj interiéry niektorých podnikov, obrazy či najnovšie bilbord jedného z kandidátov na primátora Trnavy. To všetko budí obdiv a záujem okoloidúcich. Kto za tým stojí?

Stencil – striekanie cez šablónu – je Dodovou obľúbenou technikou. Foto: Michal Hlavatovič

Dielka Trnavčana Jozefa „Doda“ Diana (25) sú už súčasťou imidžu mesta. Nie je to obyčajný grafiťák, so sprejmi dokáže namaľovať takmer čokoľvek.

Z fasády herne na Rybníkovej sa usmieva štvormetrová babka po členky vo vode hrajúca automaty, na budove talianskej pizzérie svieti obria tvár krstného otca Vita Corleoneho, postavičky z komiksu Sin city zase zdobia steny kasína v centre mesta.

Dodo sa od iných street-arterov v Trnave líši tým, že sa pouličným umením živí.

„Začínal som asi ako každý, ilegálom. Nikdy som to však nebral ako vandalizmus, od začiatku to pre mňa bolo umenie. Keď som niečo išiel maľovať na cudzí múr, chcel som len, aby ho to skrášlilo. Hľadal som v tom hlbší význam.“

Toto obdobie má už dnes za sebou. Tvorivo vyžiť sa vie aj na veciach, ktoré robí pre kamarátov, na zákazky, alebo na legálne steny.

Krstný otec na fasáde trnavskej pizzerie. Foto: Matúš Kozlík.

Prekresľoval futbalistov

Tak ako je pekár špinavý od múky a automechanik od oleja, street-arter je neustále celý od farieb. Z rúk idú dolu len ťažko. Farby nosí Dodo aj na oblečení, či už ho má od nich zafŕkané, alebo zámerne pokreslené.

„Maľujem od detstva, len ma štve, že nemám odložené žiadne obrázky. Ešte ako prvák na základnej škole som prekresľoval fotografie futbalistov a športovcov tak, že som ich mal pred sebou. Asi to bolo už vtedy dobré, lebo všetci si mysleli, že to obkresľujem,“ spomína.

Kresliť sa naučil úplne sám, na výtvarnú školu nikdy nechodil. „Tvoril som všetkým, čo bolo k dispozícii. Na začiatku najmä ceruzkami a farbičkami. Fixky boli o ničom, lebo sa s nimi nedalo tieňovať.“

So sprejom prišiel do kontaktu ešte počas základnej školy. „Skúšal som striekať na staré múry a fasády. Samozrejme, ilegálne, hoci to pre mňa nemalo žiadny význam. Prvé, čo s významom prišlo, boli muchotrávky. Zoznámili ma s ľuďmi, ktorí ich šíria ďalej, napríklad s kamarátom Sakom. Ja tento znak už používam len občas, na svojich výtvoroch,“ usmieva sa.

So šablónou

Prášenie, stencil, airbrush, štetec, suchý pastel – techník, ktoré sa využívajú pri street-arte je viacero. Výhody maľovania pomocou šablóny – stencil - Dodo objavil počas strednej školy. Dodnes je jeho obľúbenou technikou.

„Možno si niekto myslí, že si to tým uľahčujem, ale fakt je, že niektoré veci by som bez šablóny neurobil, preto ma to baví. Sto ľudí, sto chutí.“

Dodo neprestáva experimentovať. Každú vec, ktorú maľuje, sa snaží zariadiť si tak, aby to bolo niečo, čo som ešte nerobil. „Dávam si to ako také malé ciele, ktoré chcem postupne dosiahnuť. Vždy robím niečo, čo ešte nemám vôbec vyskúšané. To by asi zákazníci ani nemali vedieť,“ hovorí so smiechom.

„Každú vec však robím na prvýkrát a doteraz sa nikto nesťažoval,“ chváli sa. „Ešte sa mi nestalo, že by som niečo musel premaľovávať. Ani vtedy, keď tam vidím nejakú nerovnosť. Beriem to tak, že je to môj štýl. To, čo idem robiť, nemám dopredu úplne premyslené, často mením nápad za pochodu.“

Občas maľuje aj to, čo sa mu nepáči. „Keď sa tým chcem uživiť, inak to nejde. Našťastie, ľudia si už dnes dajú poradiť. A často povedia len základnú predstavu, zvyšok nechajú na mňa. No sú aj takí, ktorí nemajú vkus a vyžadujú doslova gýčové veci. Pre mňa je blbosť aj namaľovať len tak Macka Pu. Dá sa to vždy urobiť tak, aby ten macko niekde sedel, alebo bol zavesený a podobne. Aby to vyzeralo úplne ináč ako bežné veci. Vždy sa snažím vyrobiť niečo stráviteľné, čo má moju originalitu.“

Z New Yorku do Prahy

Pred dvomi rokmi, potom, čo vyštudoval masmediálnu komunikáciu, sa Dodovi splnil jeden zo street-arterských snov. S kamarátmi sa úplnou náhodou dostal do New Yorku, kde mu ponúkli pomaľovať fasádu jednej galérie na Manhattane.

Priečelie newyorskej galérie zmaľoval Slovák z Trnavy. Foto: Archív Doda Diana

„Chodili sme tam po všetkých možných galériách. Majiteľom jednej z nich bol Shalom Neuman, Žid, ktorý sa narodil v Prahe. Dali sme sa s ním do reči a povedali mu, čo robíme. Zaujalo ho to a ponúkol mne a jednému kamarátovi, nech pomaľujeme fasádu. Vtipné bolo, že len čo sme začali, prišli policajti, ktorí si mysleli, že na to nemáme povolenie.“

Málo chýbalo a Dodo by v metropole USA ostal.  „Shalomovi sa moja tvorba veľmi páčila a ponúkol mi, že tam môžem ostať a bývať v byte nad galériou. Aj majiteľ štvrte za nami prišiel, tešil sa, že sme tam priniesli nového ducha. Získal som si tam dosť veľa kamarátov a je možné, že sa tam raz vrátim,“ hovorí Dodo, ktorého však vietor zavial inam.

„Bývam aj tvorím stále v Trnave, ale veľa času trávim aj v Prahe. Spolu s kamarátmi obývame veľký dom v okrajovej časti mesta. Žijú tam herci, režiséri, kameraman, fotograf a ja. Je to umelecký dom, ktorému hovoríme Porno vila. S tvrdým pornom to však nemá nič spoločné, je to len taký názov, metafora.“

So spolubývajúcimi uskutočnili viacero projektov, natočili aj animovaný film Život v Pornovile, ktorý získal tretie miesto na tohtoročnom festivale Azyl fest. Ich animácia otvárala aj 26. ročník medzinárodného festivalu krátkych filmov Interfilm v Berlíne.

„Teraz plánujeme nakrútiť videoklip, celý animovaný. Uvidíme, čo z toho bude. Nemám stanovené ciele, ani plány.“

Tvorivý neporiadok v izbe street-artera. Foto: Katarína Rosinová

Nepísané pravidlá

Jeho izba v Porno vile, rovnako ako tá doma u rodičov, vyzerá presne podľa toho, kto v nej býva. „Všetko je od farieb, steny sú veľakrát pomaľované, premaľované a tak dokola. Doma v izbe má asi len jeden – dva obrazy, ktoré sú tam od začiatku.“

Street-art je špecifický práve tým, že nie je trváci. „Veci, ktoré namaľujem niekde na stenu, si fotím alebo natáčam, lebo kedykoľvek môže niekto prísť a premaľovať ich. Hoci aj tu platí nepísané pravidlo, keď niekto urobí skutočne dobrú vec, nemá ho druhý krosnúť (premaľovať, pozn. red.) nejakou blbosťou. Ale stáva sa aj to.“

Na jednej z legálnych stien na múre mestského amfiteátra je od leta obraz venovaný kamarátovi Miklovi, ktorý sa zabil na motorke. Dodo ho maľoval spolu s kamarátom Špendlom. „Ten tam asi bude ešte veľmi dlho. Mnohí writeri ho poznali a rešpektujú to.“

V street-arte platia nepísané pravidlá. Aj preto Mikla ešte nikto nepremaľoval. Foto: Katarína Rosinová