Krasokorčuliarska kauza: Keby boli olympijské hry vo výhovorkách, určite máme zlato

ŠPORT - Ostatné športy | 11.4.2014, 07.00, prispievatelia

Ešte jeden blog na margo krasokorčuliarskej kauzy Simančíková verzus Rajičová.

Monika Simančíková. Foto: pnky.sk 

reklama

Blog Kto ukradol krasokorčuliarke Monike Simančíkovej ZOH v Soči? sa stretol so širokým ohlasom.

Na webe trnavskyhlas.sk mu vystavilo kladné hodnotenie vyše dvesto čitateľov. Pre autora akiste tá najkrajšia odmena.

Podobne si vážim všetkých diskutérov, ktorí k svojim príspevkom pridali meno i priezvisko. Tiež nechýbal anonym. Ten sa zrejme za svoj názor hanbil, keď nemal odvahu sa podeň podpísať.

reklama

Stručne pripomeniem, že Piešťanka Monika Simančíková vlani uprostred marca príjemne prekvapila v majstrovstvách sveta za veľkou mlákou.

Iba sedemnásťročná reprezentantka z kúpeľnej perly Považia v súťaži sólistiek senzačne vybojovala pre SR miestenku na ZOH.

V 35-člennej listine žien vtedy skončila v kanadskom Londone sedemnásta. No olympijskú smotanu v Soči napokon zlízala newyorská Slovenka Nicole Rajičová.

Smutný príbeh o krasokorčuliarsko-funkcionárskej (ne)človečine. Jedným dychom uvediem, že najradšej by som o takýchto nekalých praktikách nepísal.

To by však niektorí papaláši na zodpovedných postoch museli mať v sebe zakódovanú aspoň štipku zmyslu pre fair play. Tobôž ak ide o účasť športovkyne na pretekoch pod piatimi olympijskými kruhmi.

Slovenské piruety, ktoré kedysi preslávili velikáni Karol Divín, Ondrej Nepela a Jozef Sabovčík, teda dostali tejto zimy riadne k. o.

Nekorektné ťahy na krasokorčuliarskej šachovnici sa v konečnom dôsledku vypomstili. Lenže domáce nominačné škvrny z poslednej sezóny už nik nezmaže.

Navždy zostanú mementom pre podobné funkcionárske kádre, aké naostatok zákulisnými motanicami skrz-naskrz rozvadili krasokorčuliarsku komunitu v celej krajine pod Tatrami.

Všetky podstatné argumenty som uviedol v blogu. Na margo diskusie čitateľov ešte pridám zopár poznámok.

Niet pochýb, že Simančíkovej skúsení tréneri Vladimir Dvojnikov a Karel Fajfr vedeli kvalifikovane ušiť časový scenár prípravy svojej zverenky na náročnú olympijskú sezónu.

V ženskom krasokorčuľovaní najlepšia slovenská sólistka ostatných sezón potrebovala v prípravnom období pred ZOH dôveru a pokoj. Nič iné.
 

Iba jej nebolo treba hádzať polená pod nohy, ako to v diskusii výstižne pomenoval pán Dermek z Chorvátskeho Grobu.

Úvahou o naplánovaní vrcholu sezóny neobjavím Ameriku. Ľudia od fachu mi akiste dajú za pravdu, že vrcholová forma je udržateľná len určité obdobie (dva - tri mesiace).

Ak krasokorčuliarka v úvode sezóny má istotu, že vo februári pôjde na ZOH, v takom prípade sa v septembri ešte len zoznamuje s ľadom a do formy sa dostáva približne do decembra.

Keď však niekto účelovo nastaví nové kritériá tri dni po uplynutí prvých z troje nominačných pretekov (!), spomenutá adeptka nemá šancu v porovnaní s konkurentkou, ktorá je už vtedy prichystaná na sezónu.

Simančíková aj napriek podrazu vedela urýchliť prípravu. Pred majstrovstvami Slovenska sa dostala do takej formy, že Rajičovú v decembrovom šampionáte na bratislavskom ľade výsledkovo preskočila.

Piešťanská krasokorčuliarka opäť raz potvrdila kredit spoľahlivej reprezentantky, ktorá vie zabojovať a urobiť výsledok v rozhodujúcom okamihu.

Tiež z tohto pohľadu bolo vyslanie Rajičovej, až štvrtej v majstrovstvách SR, na budapeštianske ME prešľapom voči medailistkám z domáceho šampionátu: zlatej Dobiašovej, striebornej Simančíkovej a bronzovej Kunovej.

Od týchto rozhodnutí, vyfabrikovaných v dielni Výkonného výboru Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, sa potom odvíjal kostrbatý príbeh ďalších týždňov.

Na zákulisné podfuky kompetentných osôb napokon doplatila samotná Rajičová. Priskoro sa dostala do formy, takže tri hlavné štarty sezóny už iba odtrpela. Urobila nedobré meno sebe, koučovi Krokavcovi aj autorkám experimentu.

Po jej výbuchu v maďarskej metropole sa celá mašinéria okolo olympijských ambícií zámorskej pretekárky zosunula na okamih do závozu.

Lenže dodatočné nominovanie Simančíkovej na sočské ZOH nebolo, podľa mediálneho stanoviska SOV, akceptovateľné.

Z legislatívneho hľadiska by zmena prichádzala do úvahy iba v prípade ochorenia či zranenia pôvodne navrhnutej Rajičovej. Prepis v nominácii by vtedy muselo potvrdiť Valné zhromaždenie Slovenského olympijského výboru.

Na konci smutnej sezóny už zodpovedným činovníkom došiel dych. Zostalo im iba trápne hľadanie vinníkov celej sočskej haravary známymi detinskými výhovorkami typu „to nie my, to tí druhí“.

Veru, v kamuflovaní vieme byť šampiónmi. Za úspech dokážeme považovať čokoľvek.

Aj Rajičovej zahanbujúce vystúpenia na troch vrcholoch sezóny (ME, ZOH, MS). Patrí to k nášmu slovenskému naturelu. Raz darmo, keby boli olympijské hry vo výhovorkách, určite máme zlato.

Jaroslav LIESKOVSKÝ, športový publicista