Oprášené bežecké spomienky: Ferko Hulán sa v trnavskom regióne cítil ako doma

ŠPORT - Atletika | 14.7.2014, 10.01, prispievatelia

Pri tohtoročnom Špačinskom trojuholníku si bežecká rodina spomenula aj na svojich starkých. Roky boli neodmysliteľnou súčasťou tohto i ďalších masových behov v trnavskom regióne.

František Hulán (vľavo) bežal Špačinský trojuholník viackrát, vrátane úvodného ročníka, ktorý bol na programe 1. júla 1978 za účasti 33 mužov. Medzi štyridsiatnikmi skončil ôsmy. Ako vidieť na snímke Mariána Pavlíka, obdivuhodný matador dlhých tratí zo Spojov Bratislava mal aj v špačinskom cieli veľa obdivovateľov.

reklama

Dnes vám predstavíme prvého z nich, Bratislavčana Františka Hulána. Nestor slovenskej atletiky sa stal hrdinom veteránskych majstrovstiev Európy v Göteborgu, Helsinkách či Štrasburgu, ktoré sa uskutočnili na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Po celom Slovensku, no najmä vo vtedajšom veľkom Trnavskom okrese, bol Ferko Hulán v záverečných rokoch svojej pestrej aktívnej činnosti atletickým pojmom. Zomrel 26. októbra 1983 vo veku 78 rokov.

Práve v deň pohrebu, v sobotu 29.10.1983, si viacerí bežci, priami účastníci deviateho ročníka Malokarpatského maratónu v Trnave, uctili jeho pamiatku symbolickou čiernou páskou na rukávoch bežeckých tielok. Aj takto spomínali na útlučkého pretekára, ktorý bol vždy optimisticky naladený.

reklama

Rád sršal vtipmi. Svojím rozprávaním na bežeckú tému vedel strhnúť všetkých poslucháčov. Takého sme roky poznali na podujatiach v Trnave, Cíferi, Špačinciach, Majcichove, Trebaticiach, Kľačanoch či Drahovciach, ktoré ho vždy fascinovali výbornou športovou atmosférou a cítil sa pri nich ako doma.

Hulán vedel okolo seba zorganizovať ďalších neskoršie začínajúcich bežeckých veteránov, ktorých viedol svojimi odbornými vedomosťami, popretkávanými bohatými skúsenosťami. Uvedieme predovšetkým majstra športu Jána Bullu, Vladimíra Sodomu, Rudolfa Pospíšeka či Vojtecha Feketeho.

Tí pod jeho dohľadom dosahovali vo svojich vekových kategóriách pozoruhodné výsledky.

So všetkými, s ktorými prišiel Ferko do styku, sa podelil radami, nabádal ich k vytrvalosti a na pretekoch predovšetkým k čestnosti boja. Šťúply pretekár v tričku bratislavských Spojov patril všade, kde sa v početnom pelotóne objavil, k najpopulárnejším.

Živo si spomínam na krojovanú spevácku dvojicu MVDr. Štefan Čechovič – Stanislav Hanus z cíferskej folklórnej skupiny, ako pri dekorovaní najúspešnejších pretekárov počas jednotlivých kapitol Novoročného behu neregistrovaných v Cíferi spievali Hulánovi priam do uška: „Starý náš, starý náš, dobré nohy máš...“

Rodák z Cabaja-Čapora, ktorý takmer celý život pôsobil v Bratislave, uzrel svetlo sveta 16. júna 1905.

Keď dospel do veku štrnásťročného učňa, našiel odvahu zmerať si sily s vojakmi základnej služby v prvých ozajstných bežeckých pretekoch, ktoré 28. októbra 1919 na Kuchajde organizovalo tamojšie vojsko v rámci 1. výročia československej samostatnosti.

Štvorkilometrová trať bola preňho výzvou i vyznamenaním, že si ho vôbec niekto všimol. Bežal naboso ako neskorší dvojnásobný olympijský víťaz Abebe Bikila z Etiópie, kým ostatní vojaci prišli na bratislavský štart v bagančiach alebo čižmách.

Do cieľa, pri prvom vážnejšom dotyku s atletikou, dobehol Hulán šiesty. Jeho talent sa postupne rozvíjal v YMC-e a 1. ČsŠK Bratislava.

Počas 60-ročnej bežeckej kariéry absolvoval nespočetne veľa tréningových hodín a bežeckých zápisov na rôznych podujatiach vo vtedajšom Československu i v zahraničí.

Tiež z tohto prostého dôvodu ho označujeme za atléta - priekopníka. Preňho bolo typické: nenaháňal sa za víťazstvami, lež prednosť dával účasti na pretekoch.

Kondičnému behu holdoval najmä ako veterán. Obstál aj v takých chýrnych zápoleniach, akými boli Běchovice - Praha či národný beh Devín - Bratislava, hoci pri ich absolvovaní vo veku 72 rokov sa od neho žiadala poriadna dávka vytrvalosti a vôle.

Ferko sa pravidelne, vedno so svojou manželkou Jolanou, zúčastňoval európskych či svetových šampionátov pre veteránov. Manželia sa domov zvyčajne vrátili ovenčení medailami. Tieto ocenenia, spoločne s desiatkami iných vecných cien a diplomov z rôznych bežeckých podujatí, zdobili ich bratislavský byt.

Strom veteránskych ME 1977 vo francúzskom Štrasburgu pre Hulánovcov opäť raz bohato zarodil. Ferko získal dve zlaté medaily (5 000, 10 000 m) a manželka Jolana dve bronzové (guľa, oštep).

V tom istom roku sa im darilo aj na prvých medzinárodných majstrovstvách Maďarska veteránov v Szolnoku, kde získali štyri zlaté medaily: Jolana vo vrhu guľou a v hode oštepom, František v behu na 1 500 metrov časom 6:33 min a na 5 000 m za 24:10. Kráľovná športu sa stala pre nich všeliekom.

Jedno by však malo mrzieť vtedajších atletických funkcionárov dodnes, pravdaže, ak sú ešte nažive. Pri okrúhlych jubileách slovenskej atletiky si totiž ani raz nespomenuli na človeka, ktorý pre jej propagáciu urobil preveľa.

Nebol by si tento bežecký priekopník zaslúžil poctu aspoň v podobe titulu majstra športu?

František Hulán počas aktívnej športovej činnosti na otázku, prečo behá, novinárom odpovedal aj takto: „Beh je mojím jediným liekom. Prekonal som ťažký zápal žíl. Že dnes nechodím o palici, za to vďačím práve behu. Otužuje človeka, ale vravieť o tom je dozaista zbytočné. Povedal som si, že ak sa chcem pri dobrom zdraví dožiť vysokého veku, musím sa pravidelne hýbať. Škoda, že málo ľudí doceňuje význam rekreačného behu. Žiaľ, väčšina si to uvedomí až keď je už neskoro.“

Populárny vytrvalec Spojov Bratislava bežal svoje posledné preteky v trnavskom regióne na okruhu v Trebaticiach. Išlo o vtedajšiu Trebatickú desiatku. Tiež preto bude blížiaci sa šiesty Memoriál Petra Minárecha na známej vidieckej trati v susedstve Piešťan (nedeľa 27. júla o 10.30 h, 10 km) tak trochu aj o Ferkovi Hulánovi.

MARIÁN PAVLÍK