Neskrotná! Tatiana Brezinská Čuperková vydala novú knihu, spomína aj dianie v Trnave

Ukážka z knihy:

Len pár dní po nástupe do televízie som sa vrátila na staré známe miesta. Na štadión trnavského Spartaka. Už nie ako píšuca novinárska s  diktafónom v ruke, ale ako reportérka s mikrofónom.

Kým ako zástupkyňa novín som sedela na východnej tribúne medzi ostatnými novinármi, ako televízna redaktorka na západnej medzi kamaremanmi. Každý zaujímavý moment si bolo treba okamžite zapísať. Kód a  krátky popis toho, čo sa udialo. Inak by som v strižni strávila celý svoj produktívny vek.

„Je to zvláštne, byť na tejto strane štadióna.“
„Ako zvláštne?“ otočil sa na mňa kameraman, s ktorým som sa zoznámila len po ceste z Bratislavy do Trnavy.
„Také,“ odmlčala som sa, „významnejšie.“
Myslela som to úplne vážne.
Trochu namyslene.
Trochu dôležito.

Intenzívne som pritom lúpala tekvicové jadierka, jemne slané, a odpad som vypľúvala k svojim nohám. Tak ako to robili všetci ostatní.

„Keď myslíš.“ Kameramanovi to bolo jedno. Lebo tú prácu robil celé roky. Bola pre neho tak rutinná pre mňa pitie rannej kávy. Nemal záujem komunikovať. Tlačil do seba cigánsku, zalieval ju kofolou z pollitrového plastového pohára a držal kameru jednou rukou.

„Chceš nejaký detail?“
„Na oboch brankárov, kapitánov a na severnú tribúnu, keď budú vytlieskavať Spartak v 20. minúte.“
„Ktorá tribúna je severná?“
„Tá po tvojej ľavej ruke.“
„Dobre.“

Komunikatívny veľmi nebol.
Modlila som sa, aby nebol rovnako strohý aj pri množstve suroviny, ktorú som potrebovala.

„Hééééééj,“ ozvalo sa cez pol tribúny. „Ty belasá kurváááá.“
Nevenovala by som tomu pozornosť. Len môj kameraman flegmaticky podotkol: „To patrilo tebe.“
„Čože?“ Očami som hľadala človeka, ktorý ma takto tituloval.
„Čo sa pozerááááš,“ ten istý hlas. „Ty zapredaná bratislavská kurvááááááá.“
Otočila som sa na kameramana. „To hovorí mne? Trnavčanke?“
„Si z bratislavskej telky. Buď rada, že ti neprišiel dať po papuli.“
„To nemyslíš vážne? To ako mám odtiaľto po zápase odísť.“
Kameraman sa pozrel na mňa, hlboko sa zamyslel a ešte hlbšie nadýchol. „Rýchlo, veľmi, veľmi rýchlo.“

Nie krokom, ale šprintom som preletela z tribúny, cez štadión až do mix zóny. Cítila som sa ako reportér vo vojnovej zóne. Na poslednú chvíľu som sa uhla pred letiacim pohárom s pivom. Opitej sprostej hlave asi nevysvetlím nič. A vlastne som ani vysvetľovať nechcela.

Ďalšie vulgarizmy sa valili na moju hlavu ako lavína z kameňov. Veľmi nepohodlne som sa cítila.
No svoju prácu som mienila dotiahnuť až do konca.
Úspešného.
Nestranného.