Zomrela spisovateľka Eva Kopúnková

Eva Kopúnková, PaedDr. (rodená Ondrušková)
*7.10. 1937 Trnava – † 23.5.2015 Trnava

Učiteľka, metodička, redaktorka, spisovateľka, textárka, členka Spolku slovenských spisovateľov a odborných porôt literárnych súťaží
S vlastnou tvorbou sa začala výraznejšie presadzovať už ako študentka Pedagogickej školy v Trnave.

Literárne činná bola aj počas svojho učiteľského pôsobenia v Hradci Králové a v Novom Bydžove (Česká republika), na slovenskej literárnej scéne sa presadila na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia.

Patrila k dvorným autorkám detskej poézie časopisov Zornička a Včielka, neskôr aj Ohník a Kamarát. V roku l973 sa stala zakladajúcou členkou trnavského literárno-umeleckého krúžku KAMA.

Od roku l974 si jej básne vypožičiavali autori hudobnej relácie Zlatá Brána vysielanej v Československej televízii Košice, neskôr sa stala dvornou textárkou a v roku 1984 pieseň s jej textom Strašiak Lojzko vyhodnotili diváci ako najlepšiu.

Celkovo v Zlatej Bráne zhudobnili jej 29 básní a textov, mnohé boli publikované v časopisoch, na LP platniach či kazetách.

V 80. rokoch minulého storočia spolupracovala aj s Československým rozhlasom Bratislava, pre ktorý napísala štyri rozhlasové hry (Dobrý sluha, zlý pán, Ponáhľaj sa pomaly, Zlatý dážď a Výrobné tajomstvo. Jej básne vychádzali aj v zahraničí - v Juhoslávii, Maďarsku a Česku.

Vlastnú básnickú zbierku Svieženky, hoci už bola zaradená v edícii vydavateľstva Mladé letá, však pre nepriazeň nevydala. Rovnako zostala nevydaná aj kniha detskej prózy Zahrajko poľovníkom.

Jej tvorba sa dočkala knižnej podoby až v novom tisícročí, keď nastal dopyt po kvalitnej domácej detskej poézii a próze. V roku 2004 vyšla zbierka Kam, kam, kam, kam sa poberám (v r. 2009 vyšlo jej rozšírené II. vydanie), v roku 2005 Abeceda tety Premávky, v roku 2008 Báseň Čarodejka, v roku 2011 Keď si vymýšľam a v roku 2014 Zvedavý krtko.

Zatiaľ nevydaná zostala jej kniha detskej prózy Večerníčky od tety Evičky.

Okrem tvorby pre deti jej vyšli aj dve knihy spomienok na jej detstvo a mladosť s názvami Dolámané krídla mladosti (2007) a Promenády Trnavou (2008). Je tiež autorkou publikácie Bola Trnava povstaleckým mestom? (2011).

Jej poézia vyšla v zborníkoch Sláva životu, Vyznanie k životu a mieru, Priateľstvo, Iskry v prvej triede, Priateľ rodiny, Detský rok, v časopisoch Slovenka, Život.

S poéziou pre deti získala ocenenie v celoslovenskej súťaži SSV v Trnave o Cenu Slovenského učeného tovarišstva v roku 2004 (2. miesto) i v celoslovenskej súťaži Chalupkovo Brezno (l978; l995 – l998, Strieborné pásmo). S tvorbou pre dospelých získala cenu na Wolkrovej polianke (1976).

Eva Kopúnková pôsobila ako učiteľka v Bratislave, v Suchej nad Parnou, Maduniciach, v Trnave - Modranke, Cíferi a na dôchodku učila na viacerých trnavských základných školách.

Predtým však vykonávala funkciu okresnej metodičky na Okresnom pedagogickom stredisku v Trnave.

Vyštudovala dve pedagogické fakulty (UK Bratislava, Karlova univerzita Praha), doktorát z pedagogiky získala na Univerzite v Banskej Bystrici.

Odborné články publikovala v časopisoch Učiteľské noviny, Komenský, Matičné čítanie, Nové slovo. Je spoluautorkou učebnice Dopravná výchova a pre základné školy spracovala literárnu prílohu Báje.

Za svoju učiteľskú prácu bola ocenená štátnym vyznamenaním Vzorný učiteľ, je nositeľkou Pamätnej medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja za rozvoj školstva a literatúry.

Eva Kopúnková ako novinárka bola v 70. rokoch minulého storočia dopisovateľkou týždenníka Trnavský hlas, v rokoch 2002-2004 externou redaktorkou týždenníka TH Extra/Trnavské noviny.

Písala o školstve, kultúre a sociálnych témach. Svoje rozprávky naposledy publikovala aj v obnovenom Trnavskom hlase.

V posledných rokoch sa spolu so svojou sestrou poetkou Bohuslavou Vargovou Hábovčíkovou (5.12.1951 – 2.4.2015) aktívne angažovala v občianskych združeniach Multikultúra v nás a Kultúrne združenie národností a etník Slovenskej republiky, ktoré sa popri inom orientujú na umeleckú tvorbu, hlavne v oblasti literárneho, divadelného, filmového a výtvarného umenia. Vydávali aj tri časopisy multikultúrneho charakteru.

Bellária, Arkádia a Mišusori/Myš(u)lienka. Bellária je určená priaznivcom mentálneho a duševného zdravia, Mišusori/Myš(u)lienka, humoristický, satirovážny časopis, je venovaný rómskym a znevýhodneným deťom predškolského a školského veku.

red