Stojedenročná babička vdačí za svoje zdravie vínu

AKTUALITY - Región | 5.5.2011, 00.00, Rastislav Piovarči

KRAKOVANY – Zádušnú sviečku jej zapálili, keď mala dvadsaťšesť rokov. Aspoň jej suseda si to myslela, a pribehla sa spýtať, či sa naozaj stalo nešťastie. Svoju úlohu tu ale zohrala náhoda.

Stojedenročná babička Štefánia Bučková s dcérou Jolanou Štefunkovou a vnukom Jozefom Štefunkom. foto: ras

reklama

Nešla totiž elektrina a už sa stmievalo. Štefánia Bučková vtedy už niekoľko dní nevládne ležala v posteli. Po pôrode stratila veľa krvi a vyzeralo to s ňou beznádejne. „Pomohlo mi červené víno. Pila som ho každý deň a po čase som sa opäť postavila na nohy,“ spomína. Nedávno oslávila sto jeden rokov. Zvyk dať si deci vína jej ostal dodnes. Nevynechá ho pri žiadnom obede, rovnako ako pohár mlieka na večeru. Aj lekár jej víno odporučil namiesto liekov. Hoci i tých berie dosť. Ráno zase nezabudne na povinný kalíštek koňaku. Dcéra Jolana, ktorá sa o babičku stará, hovorí, že je to malá pozornosť k raňajkám. „To aby sa mi hlava nemotala. V mojom veku už sa mi ťažko chodí. Aj do kostola som prestala, len doma sa modlím,“ povzdychne si.
Babička Bučková žije dnes so štyrmi generáciami a vraj si zatiaľ spolu vychádzajú, až sa všetci divia, ako je to vôbec možné.
Cez deň počúva rádio alebo televíziu. Pozerať už nemôže, zrak jej už dávnejšie prestal slúžiť. Nikdy však nevynechá správy o piatej popoludní. „V politike sa vyznám, zažila som Uhorsko, vznik Československej republiky, vojny aj komunistov,“ hovorí. Súčasnej vláde drží palce a každý jej krok pozorne sleduje. Obľúbila si najmä ministra Mikloša.
Babka je vraj chodiaca kronika. Pamätá si všetko, od čias kedy chodila do maďarskej školy. Spomína aj na návrat otca z Ameriky či obrovskú chudobu po vojne. Ale žije dneškom. Keď si na obecnom úrade nevedeli rady s niektorými pozemkami, museli zájsť až k Bučkovým. Iba ona si pamätala to, čo nebolo zapísané v dokumentoch.
Babička si aj dnes pochutí najradšej na jedle, ktoré varievala v mladosti. „Napríklad pripravujeme soté, ale babka nechce. Pre ňu je nedeľa pečené kura v peci,“ hovorí vnuk Jozef Štefanka. A tak si z času na čas vypýta svojich lopašovských chlapcov, čo sú akési zemiakové šúľance či múčnu kašu. „Žili sme skromne a to mi zostalo.“