Syn Antona Malatinského: Futbal doma neriešil, po zápase vypil mlieko a šiel spať

ŠPORT - Futbal - Spartak | 20.8.2016, 12.00, Ján Král

Odhalenie sochy Antona Malatinského pri futbalovom štadióne si v piatok nenechal ujsť ani syn legendárneho trnavského trénera Dušan Malatinský. Slávnosť navštívil spolu so svojou manželkou Zuzanou a dcérou Michaelou.

Dušan Malatinský s manželkou Zuzanou pri soche Antona Malatinského. Foto: Ján Král

reklama

Svojho času pracoval na klube v manažérskej pozícii, so Spartakom už však prepojený nie je, láska k futbalu ho ale neopustila a stále sleduje dianie v trnavskom klube.

Keď stiahli plachtu a prvýkrát odhalili sochu vášho otca, aké pocity ste zažívali?

- Veľké. Zima. Bolo horúco, ale chodila po mne strašná zima... Som veľmi rád, že k tomuto oceneniu jeho života prišlo. Mám dojem, že je to prvá socha športovca, trénera na Slovensku.

reklama

Ako si spomínate na otca?

- Len v tom najlepšom. Bol prísny, striktný, ale človek vedel, že robí správne veci, ktorými chce druhému dobre.

S mnohými futbalovými trénermi pred zápasom nie je reč, lomcujú nimi emócie a rovnakí sú aj po víťazstve či prehre. Ako ste vy vnímali otcov futbalový život?

- Doma nebol futbal témou. Ani pred zápasom. Či sa vyhralo alebo prehralo, vždy to bolo to isté. Prišiel domov, postavil sa ku kuchynskej linke, z chladničky si vytiahol liter mlieka, postojačky ho popíjal, rozmýšľal a potom išiel spať. Nikdy domov neprenášal emócie zo zápasov. Samozrejme, keď sa vyhralo a v televíznych správach komentovali priebeh stretnutia, bolo na ňom vidno, že sa vnútorne teší.

O futbale ste sa ale časom asi spolu bavili...

- Hlavne, keď sme sa vrátili z Holandska, už aj ja som bol starší. Preberali sme duely, kto bol dobrý, kde treba pridať... Keď Trnava získala prvý titul, mal som deväť rokov. Bol som ešte malý chlapec, stával som za bránkou a podával lopty. Tešil som sa z titulu, ale nedochádzalo mi, o akú veľkú vec ide.

Na aký zápas Anton Malatinský najradšej spomínal?

- Jeden z pamätných bol pre neho súboj s Ajaxom Amsterdam na turnaji v španielskej La Coruni. Trnavu v tom čase pravidelne pozývali na takéto stretnutia. V 30. minúte prehrávali s Ajaxom 0:3 a pri schádzaní do kabín im hráči Ajaxu ukazovali na prstoch, že sú takto maličkí. Bolo to asi rok po zápase, čo Ajax ledva vyradil Spartak v semifinále Pohára európskych majstrov. Trnavskému mužstvu sa po zmene strán podaril neuveriteľný obrat, napokon Trnava vyhrala 5:3. To je asi stelesnený sen každého trénera i hráča. Na druhý deň boli španielske noviny plné tohto výsledku a ospevovali andelov.

Trnavský majstrovský tím tvorili skvelí hráči. Čo meno, to pojem. Vycítili ste, že mal medzi nimi aj svojho obľúbenca, tzv. lieblinga?

- Myslím si, že všetkých mal veľmi rád. Každý mal určite nejaké percento plus – mínus, ale ani doma nikdy nepovedal, že by toho alebo toho preferoval. Ani som to z neho necítil.

Na čo kládol dôraz pri futbale, čo bolo pre neho to najdôležitejšie?

- Najdôležitejšie, a to som ja neznášal, bola bojovnosť a behanie. To bolo jeho krédo. Behať sa vždy na ihrisku muselo naplno. Na tom si zakladal, z nadupanej kondície sa žilo celý rok. Veľký dôraz prikladal aj lopte na nohe. Dokonca i šprinty v tréningu preferoval s loptou.

Čo myslíte, čo by povedal na dnešný Spartak?

- Držal by im určite palce. Chlapci bojujú, je to na nich vidieť, nechýba im trnavský entuziazmus. Ocenil by, že im pomáhajú trnavskí fanúšikovia, ktorí sú na Slovensku jednotkou. Tešil by sa, aj keď by ho určite mrzelo, že za posledné roky sa nepodaril klubu získať titul alebo väčší úspech.

Prerobený štadión oslavuje prvý rok existencie, ako by hodnotil toto dielo?

- Súčasný štadión sa musí páčiť každému. Ak sa zhora pozerá a vie, že štadión je po ňom pomenovaný, musí byť spokojný.

Keby mala vyrásť pred štadiónom ďalšia socha, komu by podľa vás mala patriť?

- Ťažko vybrať jedného, v Trnave boli mnohí skvelí hráči. Mohla by byť ale venovaná celej majstrovskej generácii futbalistov.