Trnavské rybníky
reklama

Hudobník Dano Salontay: V Trnave som mal šťastie na správnych ľudí

RELAX - Rozhovory | 15.11.2017, 13.00, prispievatelia

Jedna z najsilnejších značiek slovenskej hudobnej scény, skupina Longital, sa po vyše šiestich rokoch vracia s koncertným programom do Trnavy. V minulom roku vydali už svoj deviaty album Divoko a práve ten prídu predstaviť trnavskému publiku. Hoci skupina pôsobí v Bratislave, jeden z jej členov, gitarista a spevák Daniel Salontay, pochádza z Trnavy. A práve s ním sme sa porozprávali o tom, ako sa stal profesionálnym hudobníkom, čo s tým mala spoločné Trnava, ale aj o jeho aktuálnych projektoch či blížiacom sa koncerte.

Hudobník Dano Salontay: V Trnave som mal šťastie na správnych ľudí

Dano Salontay. Foto: Petra Áčová

reklama

 

Ak vynecháme ľudí, ktorí vás poznajú osobne, málokto si vás spája s Trnavou. Aj hudobne ste spätý skôr s Bratislavou. Kedy ste odtiaľto vlastne odišli?

- V Trnave som prežil prvých 18 rokov života, po gymnáziu som šiel študovať do Bratislavy a po škole som tam ostal. Myslím, že z miesta, kde človek vyrastal vo formatívnom veku, sa nedá odísť aj keby sa presťahoval na opačnú pologuľu. Fyzicky sa to dá, ale myseľ a duša to majú ináč. Takže mám niekedy pocit, že som z Trnavy vôbec neodišiel.

 

Na starom gympli na Hollého som mal výbornú triednu a učiteľku matematiky, pani Kubišovú, a otec výtvarník mi vraví: hráš veľa na gitaru, ale daj sa na matematiku a počítače, keď ti to tak dobre ide, lebo toto ti žiadny režim nespochybní na rozdiel od umenia a spoločenských vied. A tak som šiel na Matfyz do Bratislavy a po škole som tam ostal ako učiteľ na gymnáziu, ktoré má zhodou okolností tiež skratku GJH a čiastočne aj na Matfyze.

reklama

 

 

Ako si spomínate na časy, keď ste učili?

- Učenie je podľa mňa najdôležitejšia profesia. A nielen profesia, je to poslanie. Roky učenia na slávnej škole GJH Novohradská mi dali veľa. Tá škola mala vždy liberálne, normálne vedenie a bola ostrovom slobody. Hneď po mojom nástupe v 89. roku začala revolúcia a bolo to intenzívne.

 

Potom prišla príležitosť rozbehnúť na škole špeciálne štúdium s medzinárodnou maturitou International Baccalaureate, čo som dostal celé na starosť, a tak som tam so skvelým tímom učiteľov a žiakov trávil krásne roky a zároveň vo voľnom čase hral jazz, blues, chodil na hodiny k Andrejovi Šebanovi a užíval si bohémsky život.

 

 

Ako sa rodilo rozhodnutie presedlať na život profesionálneho muzikanta?

V 1997 prišla znenazdajky ponuka študovať jazz v Amerike a musel som sa rozhodnúť. Sedieť na dvoch stoličkách sa dlhodobo nedá. Nebolo to jednoduché, lebo v škole som mal vložené srdce už sedem rokov a v hudbe od trinástich rokov, tak to trhanie trochu bolelo.

 

S tým profesionálnym muzikantstvom to ešte chvíľu trvalo, ale rozhodnutie som urobil podľa srdca. Okolie v škole a aj v rodine to chvíľu nechápalo, ale bolo to najlepšie rozhodnutie. Napríklad otec prijal túto zmenu až keď nás počul v rádiu a pritom je sám umelec.

 

Mama bola bohémskejší typ a schvaľovala to. Bola výtvarná pedagogička, ktorá v Trnave vychovala celé generácie. Takže k hudbe ako povolaniu som sa dostal až na začiatku milénia a po návrate z USA. Mal som 35 rokov, začali sme žiť spolu so Shinou a natočili sme v Trnave v J Štúdio Milana Tökolyho prvý album s kapelou Dlhé Diely.

 

Volá sa September, autorsky je celý môj a je tam pár skladieb inšpirovaných Trnavou. Z celej tej životnej zmeny mi vychádza ponaučenie, že na ceste srdca sa nedá zablúdiť.

 

Foto - zdroj: Longital

 

Ak sa na to viete ešte rozpamätať, čo v Trnave vás inšpirovalo k tvorbe?

Toho je veľmi veľa. Mal som v Trnave šťastie na správnych ľudí. Vlastne v takom meste ideálnej veľkosti sa tomu človek nevyhne. Na základnej škole som mal spolužiaka Igora Fajnora, už vtedy bol skvelý gitarista a ako moja mama vraví: „Výborný kresliar.“

 

Stretávali sme sa, mali sme domáce gitarové duo ešte aj počas strednej školy. Jeho mama predávala v predajni Opus na vtedajšej Obchodnej ulici a mali doma množstvo vinylov, samé poklady.

 

Igor ma ovplyvnil aj v tom, že mi ukázal duchovný rozmer hudby. Neviem to presnejšie vyjadriť a ani tomu nechcem veľmi rozumieť, ale ide o to, že hudba môže mať veľkú silu. Prvá a najlepšia hudobná škola.

 

Paradoxne mi však až v tej Amerike došlo, že môžem hrať hocijako dobre, ale pokiaľ nebudem mať čo povedať, tak nemôžem byť úplný muzikant. Začali mi prichádzať slová, také osobné zápisky po slovensky, chýbal mi rodný jazyk.

 

Naposledy som písal básničky do školského časopisu Blesk na trnavskom gymnáziu, ale teraz šlo o osobnú výpoveď. Tak som sa dostal ku skladaniu pesničiek a boli to prvé spomienky z detstva v Trnave a okolí, z ktorých vznikli mnohé piesne.

 

Napríklad pesnička Jedného letca z nášho tretieho albumu je o meniacich sa veciach: socha Štefánika, ktorá sa objavovala a mizla na rôznych miestach podľa politickej situácie, Orešanská lúka, z ktorej je dnes Orešanská priehrada, Trnávka smrdiaca a bez rýb počas repnej kampane, žobrák na moste.

 

To sú všetko prvé spomienky trojročného chlapca. Napísať dobrú pieseň znamená dať nabok všetku techniku, virtuozitu a slúžiť úprimnému príbehu. Vtedy je dobré vrátiť sa ku koreňom.

 

 

A čo trnavská hudobná scéna? Ovplyvnila vás aj tá?

Úplne najdôležitejšia pre mňa ako gitaristu vyrastajúceho v Trnave bola silná bluesová scéna. Motor city a blues idú ideálne dohromady. Uvedomil som si to na bluesových jamoch v Clevelande, meste s podobným priemyslom, kde sa stretávali profesionálni muzikanti po vlastných koncertoch a tam sa diali veci.

 

Pýtali sa ma, že kde som sa to naučil, že hrám akoby som vyrastal s bluesom len trochu bizarne, čo bol asi kompliment. Také miesto bola moja Trnava: gitarový ufón a spolužiak zo škôlky Ivan Tomovič, spevák Vlado Bielko, ktorý už nie je medzi nami, všebluesový hýbateľ Bonzo Radványi a veľa kamarátov, s ktorými sme si vymieňali vinyly. To sú gitarové inštrumentalistické inšpirácie.

 

Počas koncertu. Foto: Petra Adamková

 

S kapelou Longital ste za 10 rokov vydali 9 nahrávok, kde boli okrem štúdiových albumov aj live nahrávky, či hudba k muzikálu. To vyzerá byť na celkom dosť roboty. Ako sa to vôbec dá stihnúť? Aktivít máte aj mimo Longitalu všetci viac ako dosť.

Tých základných albumov je dokopy desať a k tomu štyri špeciálne: koncert, divadelná spolupráca, remixy a muzikál. Stíhame to tak, že sme sa v roku 2000 rozhodli naplno venovať hudbe a naše dovtedajšie nehudobné schopnosti dať do jej služieb: Shina dizajnovala obaly a rozbehla vydavateľstvo Slnko Records, ja som začal vybavovať koncerty, venovať sa zvukovej produkcii, postavil malé domáce štúdio, v ktorom sme vytvorili hudbu pre pár divadelných hier a filmov.

 

Dnes po šestnástich rokoch je Slnko Records zavedené vydavateľstvo s takmer päťdesiatkou interpretov a asi stovkou titulov. Longital má za sebou takmer tisíc koncertov v dvanástich krajinách Európy, USA a Kanade.

 

Znie to možno úctyhodne, ale nečakajte žiadny vydavateľský dom alebo koncertnú agentúru s biznis plánom, sekretárkou a kávovarom. Nedávno sme distribúciu aj štúdio umiestnili mimo nášho bytu, lebo zobudiť sa v práci už nie je úplne zdravé a máme niekoľko kamarátov spolupracovníkov na špeciálne činnosti ako je distribúcia, webstránka, grafika, propagácia.

 

Všetkým sme si kedysi prešli sami, pomaly krok za krokom sa posúvame, ale pri tom koncertovaní, z ktorého primárne žijeme a čerpáme energiu do ďalšej tvorby, sa to už nedalo stíhať. Stále nás to chce celých, na sto percent a každý deň akoby sme začínali odznova.

 

 

Ako vlastne vzniklo Slnko records?

Najprv sme sa starali len o seba. V prípade vydavateľstva sa však veľmi skoro ukázalo, že naši kamaráti muzikanti potrebujú pomoc vo veciach, ktoré sme my už nejako vyriešili, a tak hlavne Shina sa venuje službe interpretom, ktorým verí.

 

V posledných rokoch k nim pribudli Korben Dallas, Jana Kirschner, Katarzia, Billy Barman. Nastupuje aj mladá silná generácia nezaťažená minulosťou, ktorá je hudobne, technicky aj osobnostne dobre vybavená. Z nej sú tie „zázračné“ a ocenené debuty ako Katarína Máliková a najnovší projekt s takýmto potenciálom je podľa mňa Tolstoys.

 

Foto - zdroj: Longital

 

V posledných mesiacoch sa všetci členovia Longitalu venovali vlastným projektom, niektoré práve v týchto dňoch Slnko records vydáva. Mohli by ste nám ich predstaviť?

Je to tak. Ako kapela dosť koncertujeme, ale zároveň si nájdeme čas rozširovať obzory. Shina ako šéfka Slnko records si minulý rok objednala u nášho veľmi tvorivého bubeníka Mariána Slávku jeho sólový album a on sa toho chopil, album pod názvom vLáska si celý skomponoval aj naspieval a je výborný.

 

Shina práve pracuje na spolupráci so Slavom Solovicom, mimochodom spolupracovali sme spolu už v 2001 na albume Šinadisk a nedávno na Longital Suita. Pripravovaný projekt sa volá Analema a momentálne sa v mojom štúdiu nahrávajú vokály. Je to krásne, na pomedzí vážnej hudby, elektroniky a so Shininou typickou poetikou.

 

Začiatkom tohto roku som venoval programovému projektu hudby inšpirovanej M. R. Štefánikom pre pripravovaný film. Vznikla hodina hudby, akú by som za bežných okolností zo seba nedokázal dostať. Je dobrodružná a rozmanitá ako Štefánikov krátky život.

 

Z tejto filmovej spolupráce medzičasom zišlo a teraz sa snažím zavnímať, čo si tá hudba odo mňa pýta, som zástancom filozofie nulového odpadu a Štefánik má so mnou zrejme iné úmysly, takže v šuflíku to určite nezostane.

 

 

Nedávno ste mi spomínali, že pracujete na zostrojení nového hudobného nástroja, ktorý je založený na vrtuli.

Lietanie a lietadlá, to je taká platonická láska z detstva. A teraz to idem spojiť s hudbou. Oslovil nás so Shinou známy choreograf moderného tanca Milan Kozánek, ktorý dlhé roky pôsobil v zahraničí, aby sme spolu vytvorili predstavenie s tanečníkmi a hudbou, ktorá by sa hrala naživo aj so samotnými tanečníkmi. Tak mi napadlo vytvoriť nejaký objekt, ktorý by fungoval vizuálne a zároveň by sa na ňom dali vyludzovať zvuky, prípadne hudobné plochy a rytmy.

 

Mám doma list skutočnej drevenej vrtule, dostali sme ho ako hudobnú cenu Tais Radio Awards. Je vyrobená z akustického smreku, veľmi pevná a má na poklep pekný zvuk. Iba čakala na vhodnú príležitosť, ktorá práve nastala. Keďže ide o predstavenie inšpirované kozmologickou teóriou strún, osadil som na vrtuľu struny, špeciálny snímač, elektroniku a prepojenie s počítačom.

 

Momentálne je prototyp už hotový a prebiehajú zvukové a pohybové experimenty s tanečníčkou. Ten nástroj nás všetkých veľmi prekvapil, je to úplné hudobné ufo a výrazná inšpirácia pre študijné predstavenie pod názvom String, ktoré bude mať prvú prezentáciu 11. decembra v bratislavskej Novej Cvernovke.

 

Foto - zdroj: Longital

 

Už o niekoľko dní, v sobotu 18. novembra, budete po šesťročnej prestávke hrať opäť v Trnave a to v Synagóge – centre súčasného umenia. Načo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť? Vrátite sa aj k starším skladbám, pri ktorých ste čerpali z trnavských zážitkov?

Synagóga je priestor s čarovnou atmosférou a veľmi zaujímavou akustikou a so zaujímavým dozvukom. Veľa skupín má rešpekt pred takouto sálou, ale my sa na to tešíme. Vieme to tvorivo využiť a bude skvelý zvukár.

 

Fanúšikovia sa môžu tešiť na prierez našej hudby za posledné roky s dôrazom na nový album Divoko. Pre tento koncert si dávame špeciálnu skúšku a ideme oživiť aj pesničky súvisiace s Trnavou, aspoň toho Jedného letca by som chcel.

 

Skladbu sme nehrali niekoľko rokov, ale nosím ju stále v sebe ako niečo, na čo sa nezabúda.

 

MICHAL KLEMBARA

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama