Učíme sa po anglicky: Môj sused, ktorý býva pod stromom

Vydané 7.2.2012 o 14.59

Pán profesor sa po živote v desiatkach rôznych krajín sveta usadil práve u nás. Všetci sa ho pýtajú, prečo práve tu. Každý týždeň vám v rodnom jazyku odpovie: Je to vo vás.

Compassion

 

I have a neighbor who lives under a tree and I worry about him. On freezing nights, I wake up with the nightmare image of a grave-like, snow-covered mound on the ground. I sometimes go out on the balcony and look down, looking for signs of movement and life, hoping that he has enough layers to keep him warm. Some people might call my neighbor homeless, but in reality he is just house-less.

 

He has a home, it is the space under the canopy of leaves and branches. I don’t know his name and even if I asked, I don’t know if he would or could tell me. He doesn‘t speak. During the fall I watched him go about his life, which is mainly scavenging for sufficient calories to sustain him through the next night. But now it is winter and temperatures have fallen to life-threatening levels. What were bad conditions are worse and now my neighbor wears the clothes he sleeps in.

 

He seems to have three adjoining rooms in his open air home: a bedroom where he sleeps with his back against the tree, a larder where he stores his food and water, and a urinal where he relieves himself. He has a daily routine and he compensates for not being clean by being tidy. He sweeps the dirt floor of his home every day and removes any trash in preparation for the next night of his existence. His bedding and clothes are folded and packed away or strung neatly in the branches to dry.

All day and all night he is alone, with no one to talk to; invisible to passersby. Perhaps we are also invisible to him, because he seems to be lost in his own thoughts. My neighbor doesn’t beg for a living or ask anything of anyone. He is even reluctant to accept money when I offer him a coin whenever I see him sitting on the bench at the bus stop, warming himself up in the sun. I am impressed by his non-intrusive demeanor. Only once has he ever made eye contact with me. I was sitting at a table beside a window at Cupi Lupi, where I sometimes go to have a cup of tea and work on the illustrations for my books. I looked up and found him staring in the window at the activities of parents and children at play. Through the glass, he looked at what I was drawing and then at me. I smiled at him, and he smiled back and then moved on.

One of the reasons I appreciate living in Trnava is the compassion and good-neighborliness of its townspeople, who don’t just separate their trash into the recycling bins. They lay out pairs of shoes and clothing for needy people to find. This is where my neighbor looks for what he needs but sometimes there is nothing there. For this reason, on the coldest days I make deliveries directly to his home, in case he comes back empty handed from his quests.

 

I give him a blanket, clothes and food. I have noticed that I am not the only one who thinks of him. His other neighbors also bring food and lay them at the threshold of his home. Even if his home doesn’t have doors and locks, I treat it as if it did. I am always respectful of the sanctity of his domicile and careful not to disturb his things. I leave my donations of food and clothing outside his invisible door and then return to the warmth and comfort of my own home. This tree-sheltered spot is his, not by the legalities of ownership but by a simple right of occupancy.

 

Homelessness is a societal problem that can be found anywhere. More than two thousand winters ago, Jesus told us that the poor would always be with us, and I know that giving my neighbor food or a blanket on a cold night will not solve his problems. At best, it may keep him alive for one more day and lessen the weight of the misery he carries on his weary shoulders. Misery is relative to what people are used to, but to me, living outside year round would be miserable. I know that I would not survive for very long. It is not difficult to see that this tree is the future site of his death and his bundles are a kind of premature roadside memorial to an unnamed life and a soon to be unremembered death.

 

Despite neighborly compassion, if the weather gets too cold this winter, my neighbor will undoubtedly freeze to death. One morning he will not arise and go through the ritual of tidying up his home. He will become that snow-covered mound I have nightmares about. Looking down from my balcony, his existence has taught me about the transience of life and the fate of the riches we accumulate.

 

His life reminds me that we don’t really own anything, we just believe we do, and it alludes to the fact that wealth and ownership are very temporary illusions. When my neighbor is gone, eventually someone else will take his place under the tree, in the same way in which the flats and houses that his neighbors occupy will pass into other hands when we are gone.

 

Joseph Roy Sheppherd

Preklad článku – Súcit
Mám suseda, ktorý žije pod stromom. Robím si o neho starosť. Počas mrazivých nocí ma zobúdzajú nočné mory o snehom pokrytom kopčeku, ktorý vyzerá ako hrob. Občas vyjdem na balkón a pozerám sa dolu. Pátram po známkach pohybu a života, dúfam, že má dostatok prikrývok. Niektorí by ho mohli považovať za bezdomovca, ale v skutočnosti je len „bezdomec“.

 

Nemá dom, ale má domov – pod prístreškom z listov a konárov. Neviem, ako sa volá. Neviem, či by mi chcel alebo vedel povedať, ak by som sa ho to spýtal. Nerozpráva. Počas jesene som vysledoval, že jeho život je zväčša hľadaním odpadkov s dostatkom kalórii pre prežitie ďalšej noci. Ale prišla zima, teploty klesajú na životu nebezpečnú úroveň. Zlé podmienky sa ešte zhoršili a môj sused nosí šaty, v ktorých aj spí.

Vyzerá to tak, že vo svojom otvorenom domove má tri susediace izby. Spálňu, v ktorej spí chrbtom opretý o strom, špajzu, v ktorej si ukladá jedlo a vodu, a nakoniec záchod, kde si uľavuje. Má každodennú rutinu a nemožnosť čistoty nahrádza poriadkom. Špinavú podlahu vo svojom domove každý deň pozametá a odstráni všetky odpadky – pripravuje sa na ďalšiu noc svojho života. Jeho posteľná bielizeň a šaty sú zložené a zabalené neďaleko, alebo úhľadne zavesené na konároch, aby uschli.

Celý deň a celú noc sám, bez niekoho, s kým by sa porozprával, neviditeľný pre okoloidúcich. Pre neho sme možno neviditeľní my, pretože vyzerá byť stratený vo svojich vlastných myšlienkach. Môj sused nežobre ani od nikoho nič nežiada. Dokonca neprijíma ani peniaze, ktoré mu dávam vždy, keď ho vidím, ako sedí na autobusovej zastávke a zohrieva sa na slnku. Jeho nevtieravé vystupovanie mi imponuje. Naše oči sa stretli len raz. Sedel som vtedy za stolom pri okne v kaviarničke Cupi-Lupi. Občas tam zájdem na šálku čaju popracovať na ilustráciách do svojich kníh. Pozdvihol som zrak a všimol som si ho, ako sleduje hrajúcich sa rodičov s deťmi. Pozrel sa cez okno na moju kresbu, potom na mňa. Usmial som sa naňho a on mi úsmev opätoval. Potom odišiel.

Jeden z dôvodov, prečo si cením život v Trnave, je súcit a dobré susedské vzťahy spoluobčanov, ktorí odpadky neseparujú len do kontejnerov. Nechávajú tam topánky a oblečenie tak, aby ich ľudia v núdzi mohli nájsť. Práve na týchto miestach môj sused hľadá to, čo potrebuje. Ale niekedy tam nič nie je. Preto mu, keď sa počas najchladnejších dní zo svojich výprav vracia s prázdnymi rukami, robím donášku priamo do jeho domova. Igelitky naplním prikrývkou, kabátom, ponožkami, spodnou bielizňou, toaletným papierom, nejakým chlebom a čokoládou. Pribalím kus plastovej plachtoviny na ochranu pred vlhkosťou.

 

Všimol som si, že nie som jediný, kto na neho myslí. Ostatní susedia mu taktiež nosia jedlo na prah domova. Napriek tomu, že tento domov nemá dvere ani zámky, správam sa, ako keby mal. Vždy rešpektujem posvätnosť jeho bydliska a dávam pozor, aby som neporušil jeho veci. Donášky jedla a šiat nechávam pred neviditeľnými dverami, a potom sa vraciam do tepla a pohodlia môjho vlastného domova. Toto stromom chránene miesto je jeho nie na základe zákonných ustanovení vlastníctva, ale na základe ľudského práva na bývanie.

Bezdomovstvo je spoločenský problém, ktorý možno nájsť kdekoľvek. Pred dvetisíc zimami nám Ježiš povedal, že chudobní s nami budú stále. Viem, že keď dám svojmu susedovi jedlo alebo prikrývku pre chladnú noc, nevyriešim jeho problémy. Prinajlepšom ho môžem udržať pri živote ďalší deň a zmierniť utrpenie, ktoré nesie na svojich pleciach. Utrpenie je relatívne, každý ho zvláda inak, ale viem, že žiť vonku počas celého roka by bolo hrozné. Viem, že by som dlho neprežil. Nie je ťažké vidieť, že ten strom, pod ktorým žije, sa stane miestom jeho smrti. Jeho batôžteky sú predčasný pamätník života bez mena a čoskoro aj jeho zabudnutej smrti.

 

Aj napriek susedskému súcitu, ak túto zimu bude príliš chladno, môj sused nepochybne zmrzne. Jedného rána už nevstane a nezačne s upratovacím rituálom. Stane sa snehom pokrytým kopčekom, o ktorom mám nočné mory. Pri pohľade dolu z balkóna ma jeho existencia učí o pominuteľnosti ľudského života a bohatstva, ktoré hromadíme.

 

Jeho život mi pripomína, že v skutočnosti nič nevlastníme, len si to myslíme. To nám nepriamo hovorí, že bohatstvo a vlastníctvo sú veľmi dočasné ilúzie. Keď môj sused odíde, jeho miesto pod stromom po čase zaujme niekto iný. Rovnako ako byty a domy jeho susedov zmenia majiteľov, keď odídeme my.

 

Preklad: Vallis – jazykové vzdelávanie a Peter Bestvina
 

Podeľte sa s nami o váš názor!