Retro: Jožkovi Adamcovi vyhrávala k päťdesiatke Vrbovanka

Vydané 16.2.2012 o 21.21, autor Benjamín Škreko

Čo sa dialo v našom meste a regióne pred dvadsiatimi rokmi? Zachovali si niektoré témy kontinuitu, zostarli ďalšie problémy tak, že už sa nad nimi iba pousmejeme? Odpoveď na tieto otázky hľadáme u našich predchodcov.

Deti na obrázku sa ničím nelíšia od svojich rovesníkov. Len škôlka, v ktorej sú, je iná ako ostatné. FOTO: NTHE

 

Začítajme sa do Nového Trnavského hlasu extra číslo 7, ktorý vyšiel s datovaním 22. – 28. februára 1992.
Dozvedáme sa, že Trnavčanov vyvádza z miery nárast počtu bezdomovcov. V rovnomennom stĺpčeku na prvej strane sa značka tk spája tento jav s rozsiahlou amnestiou prezidenta Havla, ktorá mala iba jednu chybu, že na prepustených zločincov nikto nečakal.

Hanba aj strach
„...vyrojili sa a otravujú nám život. Hanbíme sa za nich, rozčuľujeme sa nad nimi, keď sa hrabú v kontajneroch, potulujú sa medzi nami inými. Sú špinaví, neupravení, páchnu a bojíme sa ich... Nikto ich nechce, a tak nám závidia: to, že máme svoje domovy, to, že máme svoju prácu, to, že sme v teplúčku medzi svojimi blízkymi, to, že máme čo jesť. Oni majú len svoju slobodu... Majú ju vôbec?

Bojíme sa ich, ale tak isto sa boja oni nás... Sú nechcení... – doma, v práci, obchodoch, úradoch i na uliciach... Pôjdu títo vydedenci a nechcenci, odkundesi bez domova tam, odkiaľ prišli, lebo tu vonku, na slobode (?) nenašli nič a nikoho, iba slobodu?“

V regióne vzrastala zločinnosť. V okolí Piešťan – na Červenej veži, pri Banke či v oblasti vily Bakchus sa množili prípady vykrádania chát. „Nebývalý nárast kriminality je alarmujúci. Pomaly niet týždňa, aby sme nezaznamenali lúpež. V minulých dňoch neznámy násilník fyzicky napadol 51-ročného muža v Trakoviciach. Svojej obeti ukradol 2500 korún. Dokedy budeme ešte trpieť stav, aby po zotmení nemohol statočný človek pomaly vystrčiť nos z vlastných dverí???!“

Osvietený krčmár
Článok Veľký trnavský Slovák je poctou Martinovi Branislavovi Tamaškovičovi pri príležitosti 120. výročia jeho smrti. „Od štyridsiatych rokov 19. storočia bol najvýraznejšou slovenskou osobnosťou v Trnave, organizátorom jej národného života,“ píše autor Jozef Šimončič. „Bol zakladajúcim členom a jednateľom Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, podporoval slovenské gymnáziá, Slovenskú besedu v Trnave...“

Kde sa Tamaškovič v Trnave vzal a ako získal svoj vysoký spoločenský kredit? Práve táto pasáž z článku ma zaujala najviac. „Narodil sa 20. októbra 1803 v Dechticiach, v časti dediny ležiacej na ľavom brehu Blavy, ktorá do roku 1885 patrila do Nitrianskej stolice. Vyučil sa za mlynára a desať rokov vandroval ako tovariš po Morave, Čechách, Rakúsku, Haliči a vrátil sa ako národne uvedomelý Slovák a tolerantný Slovan. Usadil sa v Trnave, kde v dome č. 100 vo Františkánskej ulici, v susedstve františkánskeho kláštora otvoril hostinec. Roku 1843 platil od domu na polovici sessii (usadlosti), z polí a výčapu tri zlaté a tridsaťtri denárov dane. Bol neobyčajne vytrvalý a ako dospelý sa naučil čítať, písať a rátať. Dňa 15. októbra 1835 (už bol ženatý) prijal ho magistrát za trnavského mešťana, pričom zaplatil päťdesiat zlatých.“

 

Imrich Stacho (vpravo) gratuluje Jozefovi Adamcovi k päťdesiatke. FOTO: Peter Ondrejka

Treba ešte dodať, že Tamaškovič bol na staré kolená sám literárne činný, vydal päť samostatných tlačív, dvadsaťpäť príspevkov v časopisoch a ročenkách, štyri práce zostali v rukopise. Úctyhodné na krčmára, ktorý bol až do dospelosti analfabetom. Iba sa mi zdá troška nespravodlivé, že história u týchto mecenášov s prosperujúcou krčmou v pozadí ani slovkom nespomenie aj tých drobných sponzorov, ktorí do ich pohostinstiev nosili po troške svoje ťažko zarobené peniažky...

Keď príde koniec...
Veľký materiál, venovaný histórii Voderád, nevynechal ani ódu na kaštieľ s parkom a prosperujúce poľnohospodárske učilište. „Aká bude najbližšia budúcnosť tejto školy? Bude sa otvárať nový študijný odbor. Budú sa zlepšovať podmienky štúdia, kadečo sa zmení, zlepší...“ Nebol veru autor dobrým prognostikom. Škola je už zrušená, park devastovaný a zriaďovateľ sa darmo usiluje kaštieľ predať...

Zanikajú nielen školy, ale aj časopisy. Nový Trnavský hlas extra č. 7 informuje o vzniku mestského mesačníka Trnava – Život a kultúra. Bol to pokus niekoľkých nadšencov nadviazať na časopis Kultúra a život Trnavy, ktorý vychádzal od roku 1970 do roku 1989. Žiaľ, nového titulu vyšlo len sedem čísel a zanikol. Možno však povedať, že dnes jeho funkciu so cťou plní mesačník Novinky z radnice.

Jozef Imrichovi a naopak
Trošku pejoratívne znejúci titulok Jožko z Vrbového uvádza riport z oslavy päťdesiatin megahviezdy československého futbalu Jozefa Adamca v kultúrnom dome Trikoty. Jubilantovi s rodinou vyhrávala miestna dychovka Vrbovanka, oslávenec podpisoval knihu, ktorú o ňom napísal Igor Mráz, odpovedal na otázky rodákov typu Ešte ľúbiš cícerovú kašu? Medzi gratulantmi bol aj legendárny brankár Spartaka Imrich Stacho, ktorému rok predtým na jeseň Jozef Adamec vinšoval k šesťdesiatinám.
 

Podeľte sa s nami o váš názor!