Protiklady sa priťahujú silou lásky, tá zvláda všetko

RELAX - Príbehy | 19.7.2012, 14.00, prispievatelia

Stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Život sa vám môže v zlomku sekundy obrátiť naruby. No aj vďaka tomu môžete získať na svet úplne iný pohľad.

Svojim chlpáčom by zniesla aj modré z neba.

Dostať sa k veciam, ku ktorým by ste sa inak nedostali. Odrazu zistíte, že práve toto bolo to, čo ste hľadali, a že bez tých nepríjemností by ste to nikdy neodhalili.

Manželov Černých poznám od svojho detstva. Na návštevy k nim som sa vždy veľmi tešil. Julka a Jaroslav sú totiž vášnivými psičkármi. Až v období dospievania som si však uvedomil, že obaja majú nejaký hendikep.

Nešťastia otvárajú nové dvere
Júlia sa narodila ako zdravé dieťa. V piatich rokoch ju na zastávke zachytil autobus a prišla o nohu. „Bola som malá, veľmi si na to nespomínam. A možno práve to, že som si v tom čase ešte nevedela dobre uvedomiť, čo sa vlastne stalo, bola moja výhoda.“ Začala svoje rozprávanie Julka.

Jej nehoda poriadne otriasla celou rodinou. Samostatná dievčina sa teraz musela naučiť žiť s protézou a potrebovala o niečo viac opatery, ako ostatní. „Moja mama je neskutočne silná žena a len vďaka nej som dnes tam, kde som,“ vysvetľuje.

Úraz sa jej stal ešte za čias komunistického budovania socialistickej spoločnosti. Každý rok chodil jej rodičom papier, ktorý im ponúkal možnosť odložiť dcéru do ústavu. „O takom niečom mamina nechcela ani počuť. Kvôli mne sa vzdala sľubne rozbehnutej kariéry a stala sa dojičkou, aby ma každé ráno mohla odviesť do školy.

Julka patrí k uznávaným chovateľkám.

Nikdy som nemala pocit, že som iná. Mám ešte štyroch bratov a rodiča medzi nami nerobili žiadne rozdiely. Musela som sa zapájať do všetkých prác. Ak niečo nešlo, musela som si nájsť spôsob, ako to zvládnuť,“ spomína s úsmevom.

Hoci v tej dobe nebola spoločnosť na handicapovaných ľudí pripravená, Julka bola odhodlaná viesť plnohodnotný život. „Verím, že zlé veci sa človeku stávajú preto, aby ho nakoniec priviedli ku šťastiu. Aj keď som sa kvôli môjmu postihu už musela vzdať množstva vecí, navždy zavrieť niekoľko dverí, či opustiť vysnívané životné cesty, no neľutujem to. Vždy sa mi totiž otvorili nové dvere s novými možnosťami, ktoré ma urobili ešte šťastnejšou, ako tie moje vysnené,“ hovorí.

Spojila ich cesta na kliniku
Julka vyštudovala bežné gymnázium v Levoči. Po skončení školy vystriedala mnoho zamestnaní, kde pracovala s papiermi. „Hoci ma bavilo pracovať s ľuďmi, kdesi vo vnútri som cítila, že nie som dokonale šťastná. „Potrebovala som niečo, v čom by som našla samú seba,“ dodáva.

Nový zmysel života našla v chovateľstve malých psích plemien. Odvtedy sa jej celý život točí okolo domácich maznáčikov. Psíci ju neurobili iba šťastnou, ale dali jej aj lásku. „Aj so svojím manželom som sa spoznala vďaka psíkovi. Nevedela som trafiť na trnavskú veterinárnu kliniku, tak som ho pristavila, či by mi neukázal smer a nakoniec bola z toho láska na prvý pohľad,“ spomína s úsmevom.

Život je niekedy ako pes
Dnes sú už s Jaroslavom spolu osemnásť rokov. Napriek tomu, že sú obaja hendikepovaní, nezabránilo im to v tom, aby si napĺňali svoje sny. Na prvý pohľad sú si veľmi podobní.

Aj keď sú povahovo úplne odlišní, spolu tvoria silnú dvojicu.

Obaja sú vždy optimisticky naladení, aj keď si už museli prežiť kadečo. „Ja s manželom sme ako dva póly magnetu, ktoré sa navzájom priťahujú. V našom vzťahu som asi ja tá dominantnejšia. Zatiaľ čo Jarko je totálny flegmatik, ja som nespútaný živel, ktorý treba občas trochu skrotiť, lebo sa viem veľmi rýchlo pre niečo zapáliť, a potom sa vrhám do vecí bez rozmyslu,“ tvrdí o sebe Júlia.

Ako mi tak rozprávali svoj príbeh, uvedomil som si, že je to pravda. Julka totiž skoro vôbec nepustila Jara k slovu a celú story vyrozprávala za oboch sama. Chcelo to však poriadnu dávku lásky, aby to dotiahli až sem. Okrem toho, že sú obaja zamestnaní na trnavskom úrade, Julka za tie roky svojím koníčkom nakazila aj Jaroslava.

Júlia sa snaží zachrániť všetko štvornohé a chlpaté, ich dom je plný zvierat. „Psi sú môj koníček, ale istým spôsobom aj zdroj obživy. Môj manžel tvrdí, že už je to aj úchylka. On však tiež asi nie je celkom v poriadku. Veď iba blázon dokáže milovať ženu, ktorá má doma vždy okolo dvadsať psov a tvrdí, že jej miláčikovia sú pre ňu ako deti, po ktorých vždy veľmi túžila,“ dodáva túliac sa k svojmu mužovi.

Text a foto: Matej Uhlár