Trnavské rybníky
reklama

Nehrá na pol plynu. Ján Riapoš ide po zlate

RELAX - Rozhovory | 28.8.2012, 14.28, Vladimír Kampf

Slovenskí paralympionici nám robia už tradične vo svete lepšie meno, ako olympionici. Pre predsedu paralympionikov Jána Riapoša bol donedávna nepochopiteľný rozdiel v ocenení športovcov. Ten už je zažehnaný. Každému rovnako.

Nehrá na pol plynu. Ján Riapoš ide po zlate

Ján Riapoš tvrdí, že šport je najlepší lekár a životabudič. FOTO: Autor

reklama

 

Športuje odmala. Hovorí, že na Horehroní, odkiaľ pochádza, bolo vždy niečo, čo sa dalo robiť. V lete futbal, v zime lyže...


Bolo to len také rekreačné snaženie?

- Vo futbale sme dosiahli aj nejaké oblastné úspechy. Nastúpil som do futbalového strediska v Hodruši-Hámroch. Tam bola špecializovaná trieda a hrali sme dorasteneckú ligu. Dostal som sa až do celoslovenských súťaží.

 

Na vojne som v tom pokračoval v seredskom futbalovom útvare. V roku 1989 som začal podnikať a na seba som takmer zabudol... To bola aj hlavná príčina môjho úrazu. Život musíte mať v harmónii. Nič nesmie prevládať. Musí to byť zmes všetkého možného a je veľmi dôležité, aby šport bol toho súčasťou.

reklama


Na to ste asi tiež prišli, keď už bolo neskoro.
- Po revolúcii sme sa kamsi všetci pachtili. Potom to už išlo: Únava, mikrospánok za volantom... Bolo to v roku 1993. Ťažká autonehoda. Náraz. Treba sa učiť na chybách iných. Ja som to musel spoznať na svojej. Bola to ťažká chyba, za ktorú som zaplatil a budem platiť po celý život.

 

Na druhej strane to vnímam skôr ako dar od Boha. Ak to človek nezažije, tak sa nedostane k mnohým vlastnostiam, veľa vecí nepochopí úplne. Kopa ľudí si myslí, že je to nejaký trest za niečo, čo opomenuli. Ja si myslím, že to je život a cesta, nie okolnosti a riadenie osudu.

 

Reakcie na okolnosti ovplyvňujú náš život. Ak sa nám niečo stane, nie je dôležité meditovať nad tým, prečo asi, ale dôležitá je naša reakcia a akým spôsobom sa k tomu postavíme.


Kam ste sa to ponáhľali?
- Do práce. Do tretej rána som robil, potom som sadol do auta a išiel do Bratislavy. V tom čase som býval v Hodruši Hámroch. Stalo sa to pri Zlatých Moravciach po šiestej ráno. Podpísal sa na mne dlhodobý nedostatok spánku.

 

Ešte som cítil, ako zatváram oči, ale už som to nedokázal ovplyvniť. Keď som ich otvoril, bolo neskoro. Bolo po náraze. Auto vletelo do priekopy, narazilo do stromu. Strižná sila mi prerušila miechu medzi piatym a siedmym stavcom. Následkom toho som paralyzovaný na deväťdesiat percent tela.


Nepríjemná skúsenosť.
- Mal som obrovské šťastie. Moju autonehodu nikto nevidel, ale pravdepodobne som letel ponad cestu... Akoby ma niekto vybral z toho auta a položil ma na okraj cesty. Auto letelo ešte nejakých pár sto metrov do poľa. Bolo úplne zdemolované. Všetko som vnímal. O trochu neskôr išlo auto oproti. To ma zachránilo.

 

Vodič bol taký duchaprítomný, že so mnou nehýbal, napriek tomu, že som ho prosil, nech ma otočí, že mi je zima. Bolo to vo februári na Valentína. On však trval na svojom a hovoril, že musím počkať, že už ide záchranka.

 

Zrejme vedel, čo môže znamenať poškodenie chrbtice. Z Moraviec ma transportovali do Bratislavy, kde ma do šiestich hodín aj operovali. Čas je pri poraneniach miechy nesmierne dôležitý.


Aj ste vášho záchrancu ešte niekedy stretli?

- Nie.


Hovorili ste, ako sa s takouto udalosťou vyrovnať, ale ani vy ste asi na to neprišli hneď po úraze?
- Spočiatku som to celé vnímal ako chrípku. Mladý človek. Nevedel som nič. Nezaoberal som sa vôbec poraneniami miechy a ani takýmito ľuďmi. Ja som mal ešte aj to šťastie, že ma tri dni po operácii previezli do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Dostal som veľmi intenzívnu starostlivosť.

 

Našťastie mi okrem prerušenia miechy nič nebolo... Žiadne ťažké komplikácie, aby mi museli najprv zachraňovať život. Len vďaka tej rýchlosti a kope náhod dnes hýbem rukami. Doteraz nemám všetky svaly funkčné a citlivosť sa mi do nich nevrátila, ale dokážem s nimi fungovať.


Vaše súčasné športové úspechy sa začali v Kováčovej?
- Tam som sa zoznámil s touto skupinou ľudí. Prišli vtedajší reprezentanti v stolnom tenise. Tí mi rozprávali o svojich vtedajších združeniach a športových organizáciách. Lenže, ja som svoj stav stále vnímal ako nejakú chorobu, ktorá prejde a ja odtiaľ odídem. Všetko sa vráti do starých koľají.

 

Až keď som to vzal vážne a začal študovať, začal som aj rozmýšľať. Pri poraneniach miechy vám nikto nepovie jasnú prognózu. Ktokoľvek si je niečím istý, zavádza. Miešny šok odznieva až dva roky. Dva identické úrazy môžu dopadnúť rozdielne. Záleží na všetkom. Niekto sa trebárs aj postaví a začne chodiť. Treba čakať. Desať mesiacov v Kováčovej som zisťoval, čo sa mi to vlastne stalo.


A našli ste aj cestu, ako sa športom vyhrabať z najhoršieho...
- Šport je podceňovaný fenomén. Odporúčam ho každému. Posilňuje, dodáva energiu, učí bojovať a hrať férovo, učí prekonávať prekážky. Najmä pre ľudí po úraze má obrovský význam.

 

Ak si človek myslí, že úraz mu zahatá cestu k športu, je to práve naopak. Šport mu pomáha opäť nadobudnúť aj fyzickú a psychickú kondíciu. Na všetko, čo práve potrebujete nevyhnutne pre seba urobiť, potrebujete silu.


Hovoríte, akoby bol šport nejaký všeliek.
- Športovať je nutné, ak sa chcete v živote cítiť dobre. Nie je nič unikátnejšie, ako šport. Vracia človeka späť do života.


Prečo ste si vybrali práve stolný tenis?
- Ja som po štyroch mesiacoch rehabilitácií ledva pohol končekom prsta. Bolo to hľadanie športu, ktorý mi môže zabezpečiť aspoň nejaký výkon. Na silové športy som nemal a stolný tenis mi pripadal najvhodnejší. Dá sa robiť kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Je to veľmi priateľský šport, hra dokáže rýchlo človeka pritiahnuť. Môžete do neho zapojiť aj rodinu. Stôl sa dá postaviť kdekoľvek. Hrajú ho ľudia po celom Slovensku. Má samé výhody.


Vaše výkony sú skvelé. Dobre ste si vybrali.

- Ktokoľvek by za mnou prišiel v roku 1993 do Kováčovej a povedal mi „Jano, v roku 2004 vyhráš na olympiáde v Aténach zlato,” poviem mu, že spadol z Mesiaca. V tom čase som nehýbal rukami. Nemožné.

 

Môj osobný príklad je cestou a odkazom pre ľudí, aby nikdy nestrácali vieru. Ak ľudia stratia vieru, žijú zo dňa na deň a len pre to, aby prežili. Naučiť sa žiť je aj o tom, aby mal človek sny. Ísť za svojím cieľom znamená ľahšie prekonávať prekážky. Okrem toho: Do toho, čo robím, vkladám všetko. Nechcel som hrať na pol plynu.


Ako ste sa dostali do Hlohovca?
- Po úraze som začal aktívne vstupovať aj do klubovej činnosti. Stal som sa predsedom športovo-technickej komisie stolného tenisu, potom ma zvolili do výkonného výboru a stal som sa jeho predsedom.

 

Medzitým som už bol vo výkonnom výbore Slovenského paralympijského výboru, kde ma zvolili za predsedu. Žil som na strednom Slovensku.

 

Dochádzať do Bratislavy bolo pre mňa ďaleko. Mám priateľa, stolného tenistu Janka Lackoviča. Býva v Hlohovci. Hľadal som miesto, kam sa presťahujem. Hlohovec to vyhral. Úžasné mesto, ktoré mi vyhovuje a je v podstate pri Bratislave.


No, je hádam kúsok ďalej...
- Tým, že som prešiel všetky kontinenty, vnímam vzdialenosti inak. V Amerike ľudia dochádzajú do práce aj tri hodiny. Pre mňa je Hlohovec širšie centrum Bratislavy. :-)
 

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda balík výhod
reklama
cale clinic
reklama