VIDEO: Chlapi závislí od lietania. Kus látky im zmenil život

RELAX - Reportáže | 17.10.2012, 11.00, Katarína Rosinová

Lietanie je snom človeka už oddávna. Slobodu, možnosť koordinovať let a kĺzanie sa vo vzduchu ako vták však ponúka len máloktorá činnosť. Paraglajding je jedna z nich. Ten, kto ho vyskúša raz, mu s veľkou pravdepodobnosťou podľahne navždy.

Pocit slobody z letu je prudko návykový. FOTO: Autorka

Vychytenou lokalitou na tento šport je Slepý vrch, vzdialený približne sedemnásť kilometrov od Trnavy. Nachádza sa na okraji Horných Orešian a vyhľadávajú ho paraglajdisti z blízkeho i širšieho okolia.

Zaparkujú za benzínkou a hore vyšliapu aj s batohom, ktorý môže vážiť až osemnásť kilogramov. Záleží, čo všetko máte vo výbave. Čo nesmie chýbať je krídlo, záložný padák, prilba a sedačka. Fajnšmekri si so sebou nezabudnú zobrať pivo. „Hore vo vzduchu sa vám pekne vychladí a po pristátí si doprajete zaslúženú odmenu,“ vysvetľuje s úsmevom Kristián Hegedűs zo Senca.

Výšku obmedzuje letisko
V Horných Orešanoch má lietanie svoju históriu, ktorá je spojená s letiskom pre klzáky za obcou. Praktický výcvik na klzákoch sa tu začal už v roku 1938. Lietalo sa tam až do roku 1952. Z blízkeho Neštichu, dnes miestnej časti Smoleníc Smolenická Nová Ves, pochádzal aj vynálezca padáku Štefan Banič. Možno teda nie je náhoda, že lietanie tu más svojich skalných fanúšikov.

Miloš Chňapek lieta už šesť rokov. FOTO: Album Miloša Chňapka

„Na Slepom vrchu sa lieta na paraglajde už dobrých dvadsať rokov. Na začiatku to bola skupinka štyroch-piatich ľudí, teraz je nás okolo pätnásť,“ hovorí Miloš Chňapek z klubu PG Orešany.

„Naše združenie nie je oficiálne, skôr kamarátske. Sme nadšenci, ktorí sa pravidelne stretávajú a chodia na kopce u nás aj v zahraničí.“ Slepý vrch nie je jediným miestom v Malých Karpatoch, kde sa lieta. Okrem neho sú to ešte Záruby, Sološnica, Plavecký hrad, Čelo, Pecková a Ostrý vrch. „Podmienky sú tu dobré, len treba rátať s výškovým obmedzením. Nad nami je totiž vzdušný priestor bratislavského letiska a tak môžeme ísť maximálne do výšky tristo metrov nad terén,“ vysvetľuje Miloš Chňapek.

Nad Slepým vrchom je dovolené stúpať len do výšky tristo metrov nad terén. FOTO: Autorka

A predsa sa nezatvorilo...
Tak ako asi každý šport, aj paraglajding je okrem iného o posedeniach s kamarátmi, ktorých spája spoločná záľuba. Obľúbenou akciou je zatváranie neba. Prvú októbrovú sobotu sa konalo už tretíkrát. Presnejší názov by bol vyhodnotenie leteckej sezóny 2011 – 2012.

„Máme medzi sebou vypísanú súťaž s pevnými pravidlami, kde sa bodujú prelety. Kto preletí najdlhšiu vzdialenosť, dostane najviac bodov. Tento rok sme si navyše v rámci zatvárania neba usporiadali aj súťaž v presnosti pristátia. Tí najlepší pristáli len niekoľko centimetrov od vytýčeného stredu.“

Ale nebo sa nezatvára nikdy a piloti lietajú aj v zime. I keď v menších výškach a na kratšie vzdialenosti. „V zime je termika vzácna, keďže je málo slnka, preto sa venujeme skôr svahovaniu. Keď vietor obteká svah, mení smer podľa neho, a nadobudne stúpavú zložku,“ vysvetľuje Kristián Hegedűs.

Namáhavo vyšliapať hore s ťažkým batohom a po pristátí ešte baliť obrovské krídlo. To všetko kvôli pôžitku z letu. FOTO: Autorka

Pri svahovaní sa človek vznáša asi sto až stopäťdesiat metrov nad kopcom a pekne ho kopíruje. V lete sa pri dobrých podmienkach a šikovnosti pilota dá pobudnúť vo vzduchu aj osem hodín, v zime je to podstatne menej aj kvôli teplote. Ruky, ktorými pilot riadi krídlo, dostávajú zabrať. No ani to týchto „šialencov“ neodradí. „Hore neriešim žiadne pozemské problémy, tam je mojou hlavnou starosťou udržať sa čo najdlhšie a užívať si slobodu,“ pokračuje Kristián.

Na paraglajde preletel La Manche
Paraglajdu holdujú rôzne vekové a váhové skupiny, venujú sa mu aj viaceré ženy, hoci tie v Klube PG Orešany zatiaľ nemajú. O zaujímavých ľudí však nie je núdza. Chodieva medzi nich aj Vladimír Tranžík zo Suchej nad Parnou, ktorý je už legendou. Lieta šestnásť rokov a za ten čas stihol všeličo povymýšľať.

Pohľad zo sedačky paraglajdu na zem, kde ostali všetky problémy. FOTO: Album Miloša Chňapka

Jeho najznámejší kúsok sa stal pred desiatimi rokmi. Ako prvý na svete preletel kanál La Manche na paraglajde, poháňanom motorom z trabantu. Je však skúpy na slovo, vraj sa o ňom už písalo viac než dosť. :)

Zhovorčivejší je Slavomír Tremko, ktorý lieta siedmu sezónu. Niektorí si najskôr vyskúšajú tandem, on absolvoval rovno kurz. „Kedysi to bolo niečo výnimočné, dnes sa už paraglajdingu venuje hocikto. Mladých pilotov stále pribúda,“ hovorí.

Zaujímavé je, že aj medzi týmito chlapmi nájdeme takých, ktorí sa boja výšok. „Keď som vyšiel v New Yorku na Empire State Building, nemal som z toho dobrý pocit. Paraglajd je síce len kus handry nado mnou, ale všetko je v mojich rukách, a tak sa cítim bezpečnejšie. Navyše mám záložný padák, ktorým som istený. Raz som ho už takmer použil, pred polrokom v Nízkych Tatrách. Našťastie, ustál som to,“ dodáva.