Napriek chorobe zvíťazila

Pre vysokú, štíhlu študentku Materiálovotechnologickej fakulty s exotickými očami bolo víťazstvo prekvapením. O to viac, že sa na súťaži takmer nezúčastnila. Dnes je rada, že už je po všetkom a môže sa naplno venovať škole a rodine.

 

- Naozaj to tak najskôr vyzeralo. Týždeň predtým som ochorela, mala som štyridsiatky horúčky, navyše to lekárka prehnala s liekmi. Nesadli mi, takže som mala aj tráviace ťažkosti a bola som veľmi zoslabnutá. Plakala som, že z toho nič nebude, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo.

 

- Úprimne? Nie. Predtým som už vyskúšala zopár castingov na miss, a vždy mi povedali, že nie som misskovský tip. Nemám totiž ideálne miery 90-60-90. Výhodou bolo, že v tejto súťaži boli trošku iné podmienky, v podstate stačilo splniť vek nad šestnásť rokov. Ani na výšku neboli také nároky, ako na iných súťažiach krásy. Šancu tak mali všetky pekné dievčatá, nielen tie nad 170 centimetrov. Prihlásila som sa preto, že je to prvá súťaž tohto typu v našom kraji.

 

- Robila som príležitostne modeling, absolvovala som nejaké fotenia a podobne. Za najväčší doterajší úspech považujem nafotenie kalendára pre jednu začínajúcu módnu návrhárku.

 

- Vysokí sme v rodine všetci, otec aj brat majú dokonca dva metre. S postavou som nikdy nemala problém, môžem jesť, čo sa mi zachce, a nepriberám. Milujem sladké, už sa teším na dobroty, ktoré mi Mikuláš prinesie do čižmičky. (Smiech.) Diétu som nikdy nedržala. I keď mama sa mi vyhráža, že do dvadsiatky nepriberala ani ona, takže možno to ešte len príde. Určite je však dôležité cvičenie, ktoré spevní telo, lebo celulitída postihuje aj štíhle dievčatá.

 

- Určite čas na trénovanie na voľnú disciplínu – tancovala som rumbu. Musela som sa prispôsobiť partnerovi, ktorý je vicemajster Slovenska v spoločenských tancoch. Navyše prišla aj spomínaná choroba. Trénovali sme len trikrát po dve hodiny, takže to bolo dosť narýchlo. So školou sa to dalo zladiť, hoci som si musela odbehnúť zo sústredenia na jeden zápočet.

 

- V prvom rade nenosím vysoké topánky, pretože mám 181 centimetrov, a keď idem s kamarátkami na diskotéku, bolo by to dosť smiešne. Hoci priateľa mám vysokého, keď si dám opätky, už mi je do pol čela. (Smiech.) Najradšej nosím rifle, tričko a mikinu. Takmer vôbec sa nemaľujem, nemám na to čas, ale ak je príležitosť, dám si na tom záležať. S vlasmi problém nemám, lebo mama je kaderníčka.

 

- Prípravy ani tak nie, najnáročnejšie bolo prvé sústredenie v Galante. Museli sme tam fotiť v takých podmienkach, že sme sa prezliekali za autobusovou zastávkou v spodnej bielizni do šiat. To bol extrém. Ťažké to bolo možno pre dievčatá, ktoré nemali skúsenosti s modelingom. Museli sa naučiť správnu chôdzu a držanie tela. Náročnejšie boli aj voľné disciplíny pre tie, ktoré nemali až toľko skúseností s tancom a podobne.

 

- Najviac som sa bála rozhovoru, lebo som trémistka, keď mám rozprávať pred množstvom ľudí. Navyše ma moderátor zaskočil otázkou. Pred súťažou som spomenula, že rada pozerám filmy z druhej svetovej vojny. On sa ma spýtal, čo ma na tej vojne najviac zaujalo. Nakoniec som sa však vynašla. Úsmev.)

 

- Hneď po súťaži mi organizátor Mikuláš Santner ponúkol, že môžem ísť v januári do Milána. To však asi nebude možné, lebo nemám vybavený individuálny študijný plán, takže najskôr od februára. Každý úspech je dobrý pre ďalšiu kariéru. Prvoradá je však pre mňa škola, lebo modelingom sa nedá živiť do konca života. Beriem to ako príležitosť a záľubu. Baví ma pózovať fotografovi niekoľko hodín, aj pol dňa. Pred prehliadkou je to síce veľký stres, ale keď už modelka vyjde na mólo a všetci sa pozerajú len na ňu, je to super pocit.

Foto: Ivan Kopčáni