Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 25.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/21625-futbalova-glosa-su-rany-ktore-prejdu-a-potom-je-tu-rimavska-sobota/futbalova-glosa-su-rany-ktore-prejdu-a-potom-je-tu-rimavska-sobota/
Glosátor Peter Vozár tentoraz písal o pamätnom zápase Spartaka Trnava v Rimavskej Sobote, v ktorom andeli prišli v roku 1997 o titul.
Fanúšikovia Spartaka si výročie zápasu v Rimavskej Sobote pripomenuli na výjazde v Senici. Zdroj: facebook.com/UtrasSpartakTrnava
Milí priatelia,
už je to 20 rokov od jednej z najväčších tragédií v dejinách nášho klubu.
Nejde o tragédiu, aké postihli mužstvá ako Manchester Utd, alebo AC Turín, či najnovšie Chapecoense, skôr sa jedná o tragédiu v zmysle, keď sa bigotnému katolíkovi prizná syn, že je gay, alebo sa dôchodcovia dozvedia, že voľby vyhral Dzurinda.
Je to už 20 rokov, v móde boli šusťáky, riflové bundy, zarastené ... tváre, najpopulárnejším účesom mullet, alebo inak "vpredu biznis, vzadu párty" a pre nechápavejších jednoducho účes na Jágra, ktorý začal vytláčať dovtedy neohrozené prehadzovačky.
Ešte jedna vec však ovládala Trnavu. Futbal.
Už pár rokov predtým zachvátilo Trnavu nefalšované futbalové šialenstvo a držalo sa až do pamätného zápasu v Rimba Szombe.
Ročníky predtým ešte skvelé mužstvo, ktoré sprvu dirigoval navrátilec Gabriel, na najvyššiu métu nedosiahlo. Jeho stúpajúce výkony však spoľahlivo zapĺňali tribúny.
Mladší verili, že sa začína éra úspešného Spartaka, starší prežívali deja vu z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatich rokov, kedy Spartak získaval tituly, ako na bežiacom páse.
Mužstvu zloženom prevažne z odchovancov naordinoval Karol Pecze vtedy revolučnú novinku, ofenzívny pressing sa to volalo. V tých dobách to bolo asi populárnejšie slovné spojenie ako napríklad Paľo Habera.
Znelo to tak vysoko vznešene, že ofenzívny pressing, že asi práve v tej dobe sa Ladislav Borbély rozhodol, že už mu nikto bez dvoch titulov pred menom a jedným za menom nebude rozumieť.
Ako pekne to znelo, tak pekne sa na to pozeralo. Nový štýl naplno rozvinul talenty mladých odchovancov Karhana s Ujlakym, nezabudnuteľné boli Bališove prieniky sprava, Hrabalove delofky, kedy bolo len otázkou, či si to odnesie súper v podobe gólu do vingla, alebo niektorý z divákov vo forme otrasu mozgu.
Vpredu nenápadný, ale o to usilovnejší Mačák s Timkom, vzadu spoľahlivý Čmiľanský, Kapko, Fiľak, Leitner, v roli dirigenta postupne prepustil taktovku Gabriel Šimonovi, zabudnúť sa nedá ani na kladivo na čarodejnice Rasťa Kostku, ktorého hlavičky v šestnástke hostí narobili súperom viac škody jak hurikán Katrina.
Roky predtým sme sa iba pregrcávali na chvoste federálnej ligy, keď nás od zostupu zachránilo iba rozdelenie súťaže, ani prvý rok sme neoslnili, keď nás od zostupu delil iba jeden bod.
Ešte pred nástupom Peczeho však predchádzajúci tréneri vytiahli spomínaných talentovaných mladíkov, ktorí sezónu po sezóne futbalovo rástli.
V sezóne 1995/96 sme sa dokonca stali jesennými majstrami a už vtedy bolo jasné, že sa na scéne objavil nový ašpirant na titul.
Na presvedčivý herný prejav sa nachytali aj diváci. K Alky fans, hrozičom zo západnej, jadierkárom, hulákajúcim podpantoflárom sa pridávali ďaľší a ďaľší, skvelé výkony lákali jak turecký mad osy.
To však ležalo pravdepodobne niekomu ležalo v žalúdku, lebo naše ambície zmrazila disciplinárka po zločineckom výkone rozhodcu Mušáka, ktorý za to vyfasoval, ale iba na ihrisku, keď nám kontumovala zápas s Humenným, odrátala tri body, a za noc šampiónov dostali Gabriel dištanc na pol roka, Hrabal na 3 mesiace a klub pokutu, čo v konečnom dôsledku bolo aj príčinou, že sa z jesenného majstra nestal aj celkový. (zdroj: spartak.sk)
O to viac sa s napätím čakalo na sezónu 1996/97. Na stretnutia Spartaka na domácej pôde bolo v priemere zvedavých 14670 divákov.
Keby len zvedavých, tribúny hučali, to bolo trnavské peklo, boli zápasy, kde sa nedalo dostať na poriadne miesto na státie, tlačenica jak v tokijskom metre, ešte neboli choreá a prepracované pokriky, ale burcoval celý štadión, dokonca aj novinári z Pažravej na Dunaji uznanlivo hovorili o elektrizujúcej atmosfére.
Mužstvo od začiatku sezóny našliaplo na majstrovský titul, ibaže futbal sa, bohužiaľ, nehrá iba na štadióne a hráčov netlačia iba diváci na tribúnach.
Pre niekoho je futbal radosť a vášeň, pre iných zase iba hračka a barlička, o ktorú si môže opierať svoje ego.
Neni treba to zbytočne rozpitvávať, ľudia ktorým cez noc padli do rúk miliardové majetky, sa začali pretekať a k zvyšovaniu prestíže potrebovali kluby a tituly. Čo sa nedalo na ihrisku, vybavili mimo.
Už počas sezóny to neboli šumy, ale šumiská, aké prachy do futbalu idú a kto dáva koľko. Pravda, človek si za celý život nasporí, tak ich môže minúť tak, ako chce sám.
Ako sa súťaž chýlila ku koncu, začali sa diať podivné veci. Bardejov a prehra kurióznym gólom, milionarios z chatrče sa dotiahli na rozdiel dvoch bodov. Po výhre sme mohli oslavovať titul už doma po víťazstve nad Slovanom, bez ohľadu na posledné kolo v Rimavskej.
Jeden z najlepších nápadov, čo vtedy vedenie ligy malo, bolo rozhodnutie, že v prípade rovnosti bodov prvých dvoch tímov sa bude hrať baráž na neutrálnom štadióne o titul.
Šalamúnske rozhodnutie, hodné ocenenia Bludný balvan. Nikde inde nebol tento model, iba na Slovensku toto vynašli, všade inde rozhodujú vzájomné zápasy (remízy 2:2 v Košiciach a 0:0 v Trnave), teda vyšší počet gólov strelených na ihrisku súpera a v prípade rovnosti vyššie skóre.
Oboje by sme mali na konci súťaže lepšie.
Doma sme v pekelnej dielni rozobrali v predposlednom kole Slovan na súčiastky 4:0 a Rasťo Kostka dal dokonca gól nohou.
Do dovtedy tragicky hrajúcej Rimba Szomby sme išli v rekordnom počte. Šampusy pripravené so šiestou hviezdou, kolóna sa ťahala dobrých 10 kilometrov.
Obsadili sme kompletne celý hosťujúci sektor, pohybovo nadanejší povyliezali aj na chatrnú strechu, niektorí si hľadali miesto medzi miestnymi, bratran dostal od jedného z domácich flaškou do čela, nič nás nemohlo zastaviť.
Domáci povzbudení železiarskou injekciou nebývale bojovali, herná kvalita však bola jednoznačne na našej strane.
Na našej strane však neboli vyššie mocnosti. Pohlavný arbiter Stredák najprv pískal divné rezultáty, aby svoj výkon korunoval písknutím a následným zrušením jednoznačnej jedenástky po faule na Hlaváča.
Keď ju pískol, ešte ju ani nikto nešiel kopať, už sme oslavovali gól. Kým nás stihli cajti napratať späť do sektora, pozeráme, čo sa robí... "To snád nemyslá vážne? On ju zrušil. On ju vážne zrušil!"
Dosť na to, aby si takýto človek nepískol do konca života ani na dopravnom ihrisku.
Ťažko sa mi už vracať k priebehu zápasu po toľkých rokoch, pamäť je lacná štetka, oblafne ťa ako chce, zostávajú len emócie, viem iba, že gól visel na vlásku, niekoľkomesačné, či párročné napätie bolo pripravené explodovať hoci aj v 92.minúte, aby sme mohli vybehnúť na trávnik a osláviť vytúžený titul.
Nikto, kto tam bol, si hádam ani nepripúšťal remízu a následnú baráž, všetci sme hnali našich za víťazstvom.
Miesto toho prišiel najdesivejší okamih, ktorý sa ani nedá k ničomu prirovnať. Smrť v priamom prenose. Ešte horšie, naživo.
Hoci to bolo na opačnom konci ihriska, ako sme boli my, prisámfakt ten moment som videl ako z ďalekohľadom, Hrabal odkopom tráfa loptou nohu nejakého latabára a tá sa odráža rovno do sita.
To už by uveritelnejšie bolo, keby tam meteorit drbol.
Duša sa mi oddelila od tela, ako by som tam ani nestál ja, ale pozeral sa na seba z výšky, že toto nemóže byt pravda, to je sen, zobudím sa a zajtra idem do Rimavskej.
Do svojej chatrnej telesnej schránky som sa vrátil až po rozohraní od polovice, zrazu by bola už aj baráž dobrá, ale ani Timko, Šimon, Hlaváč a nakoniec ani Kostkov volej do vingla na správne miesto nezapadol.
Po konečnom hvizde nezostala z rimovskosobotskej striešky ani stopa, ešte týždeň sme sa podľa dorezaných hánok vedeli identifikovať, kto tam bol.
Sú rany, ktoré prejdú a sú také, čo neprejdú nikdy. Poznám veľa ľudí, ktorí to jednoducho nerozchodili a pocit podvodu v nich zostane navždy, a tak ako aj nás tá rana zasiahla, zasiahla aj Spartak.
Len malou náplasťou bolo víťazstvo v pohári o rok neskôr, vydali sme sa na cestu dole, kde sa síce držíme s občasnými výskokmi, ale rana stará 20 rokov je tu stále s nami.
Nebudem nikomu vstupovať do svedomia, ani nikoho obviňovať, ale tí, čo v tom mali prsty, budú v pekle iba podávať lopty nám poctivým futbalistom.
A ešte v tom roku som narukoval. Jééééb, do Košíc. Asi po dvoch mesiacoch, pekne spinkám ako bábatko, ale to som nevedel, že spinkám, znovu som bol na štadióne v Rimavskej, oproti Rasťo Kostka napriahol ten posledný volej, lopta končí v site a já sa zobudím, že kričím: "Góóól!!!
P..i, iba sen, ale taká sila to bola!
Nazdááár
PETER VOZÁR
prispievatelia | 10.6.2017 | Spartak | https://www.trnavskyhlas.sk