Umelec zo skladu. V dreve a drôte vidí nadprirodzené bytosti

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 19.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/4498-umelec-zo-skladu-v-dreve-a-drote-vidi-nadprirodzene-bytosti/umelec-zo-skladu-v-dreve-a-drote-vidi-nadprirodzene-bytosti/

Ak ste navštívili tohtoročný Deň vínnych pivníc, určite ste sa s ním stretli. Vo foyeri divadla vystavoval svoju tvorbu z posledných rokov. S každým, kto sa pri ňom pristavil, prehodil slovko. Viacerí odtiaľ odchádzali s úsmevom.

Na anjelov nielen verí, ale ich aj cíti. FOTO: Katarína Rosinová

 

Ivan Slezák má v sebe niečo zvláštne. Pri rozhovore s ním máte pocit, že do vás vidí. To sa odráža aj v jeho tvorbe. Nie je dokonalá, no vkladá do nej srdce. Vzťah k výtvarnému umeniu získal v rodnom Uhrovci, kde navštevoval aj výtvarný krúžok – prvý a posledný vo svojom živote. Dnes žije s manželkou a dvomi synmi v Šelpiciach.


Spektrum vašej tvorby je široké, čo bolo na začiatku?

- Začínal som portrétmi pred deviatimi rokmi, ceruzkou som kreslil najmä deti. Najskôr svojho trojročného syna, potom začali chodiť kolegovia a kamaráti a pýtať si kresby svojich ratolestí na objednávku. Deti kreslím najmä preto, čo sa odráža v ich očiach. Hovorí to veľa o tom, ako sa cítia, čo ich teší i trápi. Iste, rodičia by si mohli na stenu zavesiť aj fotografiu, ale tá je, na rozdiel od obrazu, mŕtva. Ťažko sa to vysvetľuje.


Portréty ste však už odsunuli na vedľajšiu koľaj. Ako ste sa dopracovali k drevu?
- Keď sa človek naladí na určitú vec, tak jej podľahne a robí ju vkuse. Portréty som kreslil takmer desať rokov, vytvoril som ich spolu asi stopäťdesiat. Jedného dňa som išiel po lese a našiel som kus kôry. Zobral som nožík, začal som do nej vyrezávať a zrazu na mňa pozerala tvár akéhosi lesného mužíčka z rozprávky. Pocítil som energiu, ukrytú v dreve.


Potom prišlo obdobie drôtu...
- Ešte na Vianoce pred dvomi rokmi som sa začal hrať s drôtom. Manželka sa pýtala, čo idem montovať, ale ja som v ňom videl niečo iné. Vyšiel mi z toho drôtený anjel. Postupne som túto technika zdokonaľoval. Nevedel som sa rozhodnúť, či budem tvoriť z dreva, alebo drôtu, tak som techniky a materiály spojil. Naštartoval ma úspech na minuloročnej súťaži neprofesionálnych výtvarníkov Trnavská paleta. Moji dvaja anjeli postúpili z regionálneho kola do krajského a odtiaľ do celoslovenského. Tam síce už nevyhrali, ale aj tak je to pre neprofesionálneho umelca pekný úspech.


Veríte na anjelov, keď ich tak rád tvoríte?
- Nielenže verím, ale ja ich cítim. V prírode vnímam rôzne bytosti. Možno ešte pred pár rokmi by som sa neodvážil niečo také povedať na verejnosti, lebo by som sa bál, že ma vysmejú. Z týchto bytostí vychádza inšpirácia nielen moja, ale aj iných umelcov. Potom ju už len stačí premeniť do hmoty.


A čo ostatné predmety?
- Väčšina vecí má svoj príbeh. Prichádzajú za mnou ľudia s tým, že chcú darček na svadbu, oslavu jubilea a podobne. Väčšinou nemajú konkrétnu predstavu o tom, čo by to malo byť. Minule jedni prišli, že potrebujú do dvoch dní darček na päťdesiatku. Odmietol som ich, lebo to bolo málo času a nemal som nič v zásobe. No zrazu som si sadol a prišla inšpirácia. Zobral som hruškové drevo, vyrezal som z neho predmet a osadil doň kameň, ktorý ma v obchode zaujal. Až neskôr som zistil, že to bol selenit, ktorý sa svojimi účinkami presne hodil k zdravotnému stavu oslávenkyne. Niektoré veci vycítim akýmsi šiestym zmyslom.


Tvoríte na zákazky, ale to vás asi neuživí. Máte svoje stále zamestnanie?
- Som vojak z povolania, ale vnútorne som sa nikdy nestotožnil s týmto zamestnaním. Napriek dobrým finančným podmienkam som ho vydržal robiť len rok. V súčasnosti pracujem ako skladník v potravinách.


Ako sa stíhate venovať popri práci aj záľube?
- Je to náročné, ale snažím sa čas rovnomerne rozdeliť medzi prácu, rodinu a umeleckú tvorbu tak, aby to ani jedna strana nepocítila. Televíziu už vôbec nepozerám, inak to nejde.


Nie je snom každého umelca živiť sa svojou tvorbou?
- Je to môj plán, ale neriešim, čo bude. Žijem prítomnosťou a teším sa na budúcnosť, čo ma v nej čaká. Zatiaľ robím výstavy svojich prác aj tvorivé dielne pre deti. Veľkým míľnikom pre mňa bol workshop v Galante, kam som sa dostal po tom, ako som získal spomínané ocenenie. Bol tam prítomný akademický sochár Ladislav Sabo. S malou dušičkou som si rozložil svoje obrázky, no keď ich uvidel, veľmi sa mu páčili. Povedal, že veľakrát vyštudovaní umelci nedokážu do portrétov dať to, čo ten, ktorý to prirodzene cíti. Dodal mi odvahu. Človek sa často bojí prezentovať svoju tvorbu na verejnosti. V dnešnej dobe komercie však treba ľuďom ukázať čo najviac pekného a vyvážiť to.
 

Katarína Rosinová | 5.12.2011 | Rozhovory | https://www.trnavskyhlas.sk