Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 16.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/7170-rozhovor-milan-lesicky-na-rovinu-o-trnavskom-a-slovenskom-futbale/rozhovor-milan-lesicky-na-rovinu-o-trnavskom-a-slovenskom-futbale/
Milan Lešický patrí k najuznávanejším slovenským futbalovým odborníkom. K trnavskému futbalu má pozitívny vzťah, svojho času tu ako tréner pôsobil. Doteraz disponuje vynikajúcim prehľadom o dianí v Spartaku a jeho zákulisí.
Milan Lešický. Človek s otvorenými a zdravými názormi na futbal. Foto: Michal Hlavatovič
Keď sme spolu pred rokom robili rozhovor, prejavil znova skvelý odhad a cit pre vývoj vecí. Na otázku, či je angažovanie Pavla Hoftycha do Trnavy pre klub správnou voľbou odpovedal nasledovne:
„Nastúpili neznámi Kalvoda, Vrba a doma úplne neúspešný Hapal a stali sa majstrami zo Žilinou. To isté zopakoval Komňacký s Ružomberkom. V inej podobe Jarolím so Slovanom. Potom už známi Komňacký a Vrba vybojovali aj české tituly majstrov. Žeby bol Hoftych ďalším Čechom, ktorý prišiel na Slovensko urobiť kariéru? Zatiaľ to tak väčšinou funguje. V tomto smere je to nádej. Možno svetielko na konci tunela pre Trnavu pri pokuse o návrat na slovenský futbalový trón. Možno nie. Hoftych má maličkú výhodu v tom, že ho trénovali Adamec aj Jarábek. Dokonca si ich dovolil pri svojom prvom väčšom rozhovore hodnotiť a porovnávať. Z toho sčasti vyplýva, že sebavedomie a odvaha mu nechýbajú. Treba veriť novému trénerovi, a ten potom musí dokázať, že je dobrý remeselník. Lenže v Trnave nestačí len trénerská odbornosť. Musí byť rovnako dobrý v komunikácii a diplomacii.“
S Pavlom Hoftychom ste mali pravdu. Čo podľa vás rozhodlo o tom, že prežil v Trnave celú sezónu?
- Prišiel s veľkou pokorou, nič nesľuboval, a keď som zhodou okolností videl generálku Trnavy na ligový ročník 2011/12 v Galante, sedem dní pred začiatkom ligy, tak som ho v duchu ľutoval. Galanta, kým vládala, bola lepším mužstvom. Pavel sa tešil z každého gólu a nakoniec z víťazstva, ako keby vyhral majstrovský titul. Vtedy to bolo na úsmev a pre seba som si pomyslel: Ty nevieš, čo ťa tu ešte čaká. Nahustený začiatok jesennej časti bol rozpačitý. V tomto období, už klasicky, každoročne vrcholila trnavská funkcionárska nedôvera, ktorá sa väčšinou skončila trénerskou výmenou. Pavel toto krízové obdobie ustál aj vďaka tomu, že si z Prahy priniesol Trnavčana Karola Dobiaša. To bol veľký Hoftychov ťah. Je obrovskou výhodou trénera, najmä v slovenských súťažiach, keď má za sebou múr, ochranu. Pretože pre šikovného kouča mnohokrát stačí prežiť krízové obdobie, ktoré vzápätí využije na progres, vzostup. K tomu prispel aj fakt, že Hoftych mal k dispozícii na Trnavu nezvyčajne veľký operačný priestor pri nákupe a uvoľňovaní hráčov. Dostal kompetencie, ktoré pred ním mal niekto iný. Mohol to postaviť na tých, ktorým veril, a nie na tých, ktorých mu niekto priniesol a nasilu tlačil.
Trnavský futbal roky rozbíjali rôzne frakcie, ktoré v klube neťahali spolu, naopak, bojovali proti sebe. Máte pocit, že je to definitívnou minulosťou, alebo potrebuje klub ešte čiastočne ozdraviť?
- To sa v žiadnom slovenskom klube nedá úplne ozdraviť, ale len utlmiť na únosnú mieru. V každom meste bude domáci odborný front, podporovaný určitou ukrivdenou alebo prospechárskou funkcionárskou frakciou, vždy vyvíjať tlak na cudzieho trénera. Zažil som to takmer všade, kde som bol. Okrem Japonska. Jediným úplne stopercentným receptom sú dobré výsledky. Keď nie sú, tak nepomôže nič. Ani ochrana.
Spartak sa od zimy vybral slovensko-českým modelom zloženia hráčskeho kádra. Vnímate to ako pozitívnu cestu?
- Mne bolo vždy úplne jedno, kto mal akú národnosť a aké náboženstvo. Ja poznám len dobrých a zlých hráčov, trénerov. U cudzinca musia byť splnené dve zásady. Musí byť viditeľne lepší ako domáci hráči a jeho plat musí zodpovedať jeho výkonnosti. Domáci hráči by pri platoch priemerných nevýrazných cudzincov nemali vyzerať ako bezdomovci. Tieto zásady vo veľkej miere spĺňa kombinácia slovenských a českých hráčov. Okrem toho netreba tlmočníka, netreba dlhú adaptáciu na našu krajinu, tak ako je to u hráčov z iných svetadielov. Pre mňa bolo vždy nepochopiteľné až smiešne, keď niekto tvrdil, že priniesol dobrého hráča z futbalovo vyspelých európskych krajín z Afriky alebo Južnej Ameriky. Keď by aj bol taký dobrý, tak prečo nezakotvil aspoň v Maďarsku alebo Poľsku, kde sú dvojnásobné platy v porovnaní s nami? Prečo prišiel na Slovensko? A to už nespomínam Rakúsko a ďalšie štáty smerom na západ. Treba však povedať aj to druhé, že mnohokrát títo v úvodzovkách chudáci hrali len za stravu, ubytovanie a vreckové. A ich veľké platy si delil niekto, kto na nich parazitoval. To však netvrdím, že takí hráči boli v Trnave. Myslel som to všeobecne.
Dosiahol by Spartak pomerne dobré výsledky aj bez Miroslava Karhana?
- Jednoznačne nie! Ja som kedysi dávno vytiahol neznámeho Karhana, ligového začiatočníka v Trnave, do reprezentačnej dvadsaťjednotky. Už vo svojich začiatkoch bol mimoriadne talentovaný a rovnako herne nedisciplinovaný. S odstupom času som pochopil, že to na ňom bolo to správne a pre jeho budúcnosť podstatné. Nikdy sa nebál hrať a povedať svoj názor trénerovi. V začiatkoch sa nedal zviazať do taktickej šablóny. Po odchode do zahraničia s pribúdajúcimi skúsenosťami zase Miro pochopil, aký je správny pomer medzi povinnosťou a voľnosťou. Považujem ho za historicky jedného z najlepších slovenských hráčov. Ten, kto hral mnoho sezón ligu v základnej jedenástke v Španielsku, Turecku, Nemecku je pán futbalista. Roky fungoval v tíme s vynikajúcimi hráčmi, trénermi, a keď prišiel naspäť do Trnavy, bol vo všetkých činnostiach viditeľne lepší ako ostatní domáci hráči. A bol najdisciplinovanejší, vzorový profesionál pre ostatných. Je fantastické, že sa vrátil v takej forme. Celú jeseň som sa chodil pozerať hlavne na neho. Škoda, že každý slovenský klub nemá aspoň jedného takého Karhana.
Po minule sezóne ste vyzdvihli za výkony Tomačeka. Koho by ste pochválili z trnavského kádra za túto sezónu?
- Karhana som už vychválil. Vždy sú cenní hráči, ktorí dávajú góly. V Trnave v minulom ročníku nebolo okrem Tomačeka typického koncového hráča, ale ani veľa výnimočných osobností. Dokonca by som bol od niektorých odchovancov očakával lepšie výkony, rýchlejší výkonnostný rast, že si viac zoberú na seba. V Trnave v minulom ročníku slávil úspechy skvelý kolektív. Nielen hráčov, ale aj fanúšikov, funkcionárov a trénerov. Potiahli spolu a v tom bola veľká sila. Sú to síce frázy, ale tentoraz sa pretavili do reality. To bola Hoftychova a Dobiášova parketa.
Pred rokom ste povedali: „K dobrému umiestneniu v našej lige stačí málo. Nadštandardný brankár, dobrá organizácia v defenzíve, dvadsaťgólový strelec a dobrý tréner.” Chýbal Trnave k zisku titulu práve ten strelec?
- Tomaček ním určite je, ale nehrával pravidelne. Určite by to vedel zdôvodniť tréner a ja nemám príčinu mu neveriť. Trnava, tak ako každé naše mužstvo, by potrebovala ešte jedného, dvoch strelcov. Čo je to dobrý strelec? To je taký, čo dáva v priemere minimálne pol gólu a viac na zápas. Na Slovensku bol v minulej sezóne taký len Masaryk. A aj to je bývalý trnavský hráč, a už nechcem rovno povedať, že som ho vytiahol z trnavského béčka ako neperspektívneho dreváka ja... Viem aj to, že úplne zaslepene miloval Trnavu. Ale k titulu v tomto ročníku nechýbal Trnave len strelec, ale ešte viac vecí. Napríklad viac osobností typu Karhana. Do každej formácie aspoň jeden. Širší káder. Viac medzinárodných skúseností. Trnava odohrala súťaž nie na hranici svojich schopností, ale až za ich hranicou. Urobila najväčší skok a podala najlepší klubový výkon v lige.
Vôbec. Je titul v správnych rukách? Nezaslúžila si ho predsa len viac Trnava? Ten pohľad na hŕstku oslavujúcich fanúšikov na žilinskom námestí bol v porovnaní s počtom trnavských priaznivcoch na výjazdoch na zaplakanie...
- Keď to zoberieme z tohto uhla pohľadu, tak som si to pri zápase Nitra – Trnava myslel aj ja. I preto, že som v predchádzajúcom kole videl zápas Žilina – Nitra, jeden z kľúčových zápasov o majstra. A v Žiline som nevidel to, čo od trnavských fanúšikov v Nitre. Asi si na tituly v Žiline až príliš zvykli. Ale titul je v správnych rukách, lebo mali najviac bodov. A spokojnosť by mohla byť aj v Trnave, lebo z minima dosiahla maximum.
Akým smerom sa posunul slovenský futbal za posledný rok?
- Keď do úvahy zoberieme, že futbal patrí do šoubiznisu a má byť jednak zábavou pre ľudí, a jednak plusovým obchodom pre kluby, tak táto sezóna bola ešte slabšia, ako minulá. Okrem Trnavy neprilákala viac ľudí ani dramatická zápletka na záver. Slovenský futbal sa ocitol v slepej uličke. Nie je problém vymenovať viac faktorov, prečo. Problémom je, ako sa dostať z tejto situácie von. Ak bude platiť pravidlo, že koľko schodíkov sme išli nadol, tak toľko musíme vyšliapať nahor, nie je to veselá perspektíva. V tomto čase treba aspoň zastaviť pokles a vrátiť futbalu trošku dôveryhodnosti. Lebo v tom vidím najväčší nedostatok. Slovenský futbal, ktorý má mnoho navzájom zbytočne súperiacich frakcií, by sa mal zjednotiť, tak ako ten trnavský v minulej sezóne. To by bol prvý veľký krok dopredu.
Dokáže Spartak v novej sezóne ešte zveľadiť svoju pozíciu? Myslíte si, že sa Slovan odlepí zo vzťahového dna, kam počas jari padol? Akú úlohu bude hrať Žilina? Môže ešte niekto vyskočiť do popredia?
- Na jednej strane má Spartak výhodu, že liga nemá až takú kvalitu, aby nemohol byť Spartak po dlhej dobe majstrom. Stačí udržať minuloročnú súdržnosť, mať trpezlivosť, niekoľko šikovných ľudí na ihrisku a na lavičke. A je to. Ako bonus pre klub vnímam, že garantom je najväčší klubový trnavský akcionár, a čo je dôležité, aj veľmi skúsený futbalový harcovník Vladimír Poór a fantastickí diváci. Na druhej strane to zase také jednoduché nebude, lebo každý si dá na Trnavu pozor. Už nepôjde na titul tichúčko po špičkách, úspech sa bude od Spartaka očakávať. A to je veľký rozdiel. Bude to ťažšie. Slovan v tejto konštelácii bude vždy Slovan a vážny kandidát na titul. Žilina bude nevyspytateľná. V poslednom čase je to klub experimentov a zatiaľ to majiteľovi Jozefovi Antošíkovi vždy vyšlo. Tak uvidíme v budúcom ročníku. Okrem tejto trojice iného kandidáta na triumf nevidím.
Ste známy tým, že polemiku v športe považujete za žiaducu. Činovníci v slovenskom futbale však len ťažko prijímajú čo len drobnú kritiku. Nemáte so svojou otvorenosťou niekedy problém?
- Ako sa to vezme. Nikdy som nemal pocit, že by som bol v opozícii, alebo niečo kritizoval. Len som popisoval realitu. Naučili ma a naučil som sa mať na tú istú vec jeden jazyk, jeden názor. To, čo som povedal v kabíne, to som povedal funkcionárom a to isté médiám. Názory som nemenil podľa potreby. Mnohokrát som radšej nepovedal nič, ako by som mal túto zásadu porušiť. A povedal, alebo napísal som veľa názorov. Mnoho z nich medzi riadkami. Hrdinov sú plné cintoríny, takže som až tak naivne otvorený nebol. Pretože sú oblasti, do ktorých je veľmi nebezpečné vstúpiť. Bohužiaľ, sú u nás veci, ktoré sú verejné tabu, nikto o nich verejne nehovorí. Ale nikomu nevadí, že každá krčma o nich už dávno diskutuje, lebo na Slovensku nie je nič tajné. To veľmi škodí futbalu. Nemyslím si však, že členovia novozvoleného SFZ neprijímajú kritiku. To sa dá povedať o tých, ktorí tam viac ako desať rokov sedeli a vládli, na očiach mali nasadené ružové okuliare, a keď počuli čo i len najmenšiu kritiku, tak pchali hlavu do piesku. Priviedli futbal až do dnešného stavu a ten pád sa ešte nezastavil.
Aké sú Vaše osobné plány v najbližšej budúcnosti?
- Pri oficiálnej rozlúčke pri odchode z Trnavy som mediálne vyhlásil, že na trénerskú lavičku si už nikdy nesadnem. Mnohí sa vtedy pousmiali, ale aj napriek ponukám som svoje slovo dodržal. Je pravda, že v Žižkove, keď ešte boli v druhej lige, som síce viedol mužstvo, ale z VIP tribúny, cez vysielačku. Trénerskú lavičku som odmietol. Teraz mojím posledným futbalovým plánom je, že chcem pomôcť nášmu národnému mužstvu dostať sa do Brazílie. A ešte pomôcť mládežníckemu futbalu. Samozrejme, pomôcť v rámci mojich možností ako člena výkonného výboru SFZ za trénerov. Či už postúpime, alebo nie, v lete 2014 s veľkým futbalom definitívne končím. Stačilo! Nie, žeby som ešte nemohol, ale preto, že treba vedieť, kedy má človek odísť. A pochválim sa, to som vždy vedel, v tomto som sa nikdy nemýlil. Vychádzam zo zásady, že treba v živote robiť veci vtedy, keď to treba, keď je na to doba. Keď tá doba prejde, tak treba odísť a prenechať to mladším. To je prirodzený zákon života, a ten netreba znásilňovať. Samozrejme, že na futbal chodiť budem. A do Trnavy na futbal prídem vždy s dobrým pocitom a krásnymi spomienkami.
Ak knihu, tak po smrti
Milanovi Lešickému píšu športoví novinári k menu okrem futbalových funkcií už aj povolanie publicista. Neplánuje vydať knihu o svojich futbalových zážitkoch? „ Áno, vedel by som ju napísať a bol by to bestseller. Mal som aj oficiálne ponuky z viacerých nakladateľstiev, lebo pre nich by to bol výborný biznis. Mám jediný problém, mohla by však vyjsť až po mojej smrti, lebo kúzelníci by sa veľmi nahnevali, keby som vyzradil ich tajomstvá. Ale takú knihu by mohol napísať každý, kto roky robil vo vrcholovom futbale. To nie je až taký problém.“
Česi vzoroví v kritike
Tréneri, hráči či funkcionári neraz plačú, že slovenské mediálne spektrum je príliš tvrdé. Fanúšikovia si myslia pravý opak, radi by čítali viac konštruktívnej kritiky. Ako to vníma Milan Lešický? „Slovenské médiá sú až veľmi „sametové“ k futbalu. Pokojne by som povedal, že k hráčom a k určitej skupine funkcionárov boli a sú servilné. Kopance dostávajú len tréneri, najviac tí, ktorí sú už odvolaní. Vtedy si mnohí radi zahrajú na nich presilovku a kopnú si do „trénerskej mŕtvoly“. Ako si predstavujem kritiku? Stačí sa pozrieť do Čiech. Pri neúspechoch urobia z aktérov trhací kalendár. Na nikom nezostane suchá nitka. Dostanú aj nevinní. To posúvalo a posúva český futbal dopredu. Keď Česi niečo vyhrali, tak tí istí novinári z nich urobili národných hrdinov. To považujem za správne, a tak to chodí v celom vyspelom futbalovom svete.“
Ján Král | 1.6.2012 | Spartak | https://www.trnavskyhlas.sk