Trnavské rybníky
reklama

Z listov čitateľov: Ďakujem vám za všetko pán profesor Pavol Lukachich

BLOG - Trnavskými očami | 25.2.2015, 15.08, prispievatelia

Na internete som si nedávno hľadala istú informáciu a dostala som sa na stránku, ktorú som nečakala. Obrazovka sa rozsvietila a na nej sa mi vynorilo meno, ktoré bolo v mojich študentských rokoch pre mňa veľmi dôležité. Pavol Lukachich (čítaj Lukačič).

Z listov čitateľov: Ďakujem vám za všetko pán profesor Pavol Lukachich

Pavol Lukachich patril medzi významných predstaviteľov trnavského umeleckého života. Foto: archív autorky

reklama

 

To meno v mojej mladosti malo pre mňa vôňu spomienky, vôňu radosti z vlastnej tvorby, vôňu farieb a vôňu pocitu poznávania nového, neuveriteľne iného sveta.

 

Toto meno stálo na začiatku môjho objavovania krásy výtvarného umenia. Vtedy som si to ešte neuvedomovala. Mala som štrnásť a okolo mňa sa kozmickou rýchlosťou rútil život plný nových poznatkov, nových vedomostí. Zázračný svet dospievania!

 

Práve som skončila základnú školu u nás doma na Starej Turej a nastúpila som do Pedagogickej školy v Trnave. Všetko bolo pre mňa nové: veľké mesto, veľa kostolov, vysoké domy, široké upravené ulice, na nich kopu ľudí a áut... Novým bol pre mňa i nový spôsob života.

reklama


Naša škola na Hviezdoslavovej ulici bola uzavretým areálom, kde sme sa nielen učili, ale v jednom trakte, v internátnej časti, i bývali. Tento svet - škola a internát - sa stal pre mňa celým svetom na dlhé štyri roky.

 

Kedykoľvek sa nám zachcelo, mohli sme byť kdekoľvek v areáli školy a veru sme to i využívali. Keď naši učitelia hudby muzicírovali v svojom kabinete i s priateľmi z mesta, tichučko sme stávavali na chodbe a počúvali tento nevšedný koncert.

 

A keď sa nám chcelo, išli sme do triedy, kde bol klavír a „muzicírovali“ sme odušu i my. A keď som chcela maľovať, našla som si tichú triedu, rozložila si výkresy, pohár s vodou, farby...


Výtvarnú výchovu ma učil pán učiteľ Pavol Lukachich, múdry, citlivý, skvelý pedagóg, úžasný človek, umelec telom i dušou a moje výtvarné práce ho zaujali.

 

On tiež sám maľoval a vedel nám výtvarnú výchovu tak sprístupniť a priblížiť, že sa nedalo jeho predmet nemilovať. Zrazu mi otvoril oči!

 

Veď nie každý, kto sa díva, vidí! On nás naučil dívať sa, a to, čo vidíme aj nakresliť. Bol to nádherný exkurz do inej dimenzie, iného sveta. Otvorili sa mi nielen oči, ale aj srdce. Na celý život!


V poslednom ročníku pedagogickej školy nás poslali na prax do rôznych škôl na Slovensku. Ja som sa dostala blízko môjho rodiska, do Čachtíc, a tak som mohla denne dochádzať domov na Starú Turú. Práca s deťmi bola krásna.

 

Tešilo ma, že som za ten krátky čas vyrobila na vyučovacie hodiny zopár vyučovacích pomôcok, ktoré som si cestou vlakom domov vymyslela, doma nakreslila a nakoniec vyrobila. Bolo príjemné na druhý deň pomocou nich vysvetľovať mojim prváčikom nové vedomosti...


Raz som sa takto po skončení školy vrátila domov a našla som mamičku zamyslenú nad korytom s nedopranou bielizňou.


„Čo sa stalo, mami?“

„Pred malou chvíľou sme mali vzácnu návštevu,“ pozrela na mňa.
„Áno?“ prekvapene som povedala. „Aj ja. Do školy v Čachticiach mi prišli na hospitáciu moji kantori, predstav si! Páni profesori Lukachich a Kozáčik a...“
Nenechala ma dohovoriť: „Aj u nás boli! Odišli pred chvíľou.“


A tak som sa dozvedela, že prišli prehovárať našich, aby ma po maturite dali ďalej študovať výtvarnú výchovu spolu s niektorým ďalším vyučovacím predmetom, ktorý si v danej kombinácii s výtvarnou zvolím.


Zasadala „rodinná rada“ z rodín bratov môjho otca a tam padol verdikt, že načo by som išla ešte ďalej študovať, veď budem mať maturitu a to stačí.

 

No moja mama povedala nie!

 

Bola presvedčená, že dotyční páni profesori asi vedeli, prečo im stálo za tú štrapáciu prísť až na Starú Turú prehovárať rodičov, aby svojej dcére dovolili študovať výtvarnú na vysokej škole!?


„Dievča na vysokú pôjde!“ vyhlásila mama rozhodne. A trvala na tom!


A tak som v novom školskom roku nastúpila na vysokú školu, pedagogický smer s kombináciou Výtvarná výchova – Rysovanie - Ruský jazyk.

 

Na katedre výtvarnej výchovy som sa dostala do dobrých rúk ozajstných majstrov. Prednášali a viedli ma okrem iných odborní učitelia Pavol Michalides, akademický maliar Eugen Lehotský a akademický sochár Rudolf Horňák.

 

Získala som nielen vedomosti, ale aj zručnosti a návyky, ktoré ma formovali a pripravili nielen na prácu pedagóga, ale aj na vlastnú umeleckú tvorbu.


Ale uvedomovala som si, že na začiatku tejto mojej umeleckej cesty predsa len stál pán učiteľ Pavol Lukachich. Skromný, pracovitý, úprimný, srdcom pedagóg a umelec zároveň.


Maľovala som akvarelom, suchým pastelom, no nakoniec som ostala pri olejových farbách, ktorými maľujem najradšej. Mnohé moje obrazy sa nachádzajú v súkromných i verejných zbierkach na Slovensku, v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Anglicku, vo Walese, v Holandsku, Japonsku a USA.

 

Vystavovala som na Slovensku a na Morave. Jedným z mojich najznámejších obrazov je Veduta Starej Turej (olej 870 x 610 mm), ktorý som darovala môjmu mestu Stará Turá a visí na mestskom úrade.


Prešli roky a život ide míľovými krokmi dopredu. Od mojich štrnástich rokov ich prešlo rovných šesťdesiat! Celý jeden ľudský vek, možno tri generácie.

 

A teraz, keď som si na internete našla meno môjho pedagóga Pavla Lukachicha, ktorý držal pri mojich začiatkoch „prst na tepne môjho života“ a určil jeho smer, čítam o ňom na internete to, čo som o ňom nikdy nevedela:

 

 

„Mestské zastupiteľstvo meste Trnava na svojom zasadnutí dňa 20. februára roku 2001 schválilo udelenie ocenenia mesta Trnava za rok 2000 UZNANIE ZA ZÁSLUHY O ROZVOJ A REPREZENTÁCIU MESTA TRNAVA IN MEMORIAM
pedagógovi Pavlovi LUKACHICHOVI za pedagogickú a výtvarnú prácu.


Medzi významných predstaviteľov trnavského umeleckého života, najmä druhej tretiny 20. storočia patril umelec, maliar Pavol Lukachich. Pán Pavol Lukachich sa narodil v roku 1897 v Trnave.

 

Bol jedným z deviatich detí. Už od mladosti sa venoval kresleniu. Ako 17-ročný v časoch l. svetovej vojny bol vojakom na Talianskom fronte. Pán Pavol Lukachich vyučoval na viacerých školách, ale silné rezonancie sa viažu na jeho aktívne pôsobenie na Pedagogickej škole.


Profesor Lukachich bol trpezlivým učiteľom a svojich žiakov viedol k estetickému cíteniu. Pomáhal im pri prvých výtvarných pokusoch. Zároveň bol aj dobrodincom menej solventných ale nadaných žiakov, ktorých finančne podporoval.


S jeho menom sa spája celý okruh mladých talentov, ale aj budúcich profesionálnych umelcov. Bol autorom desiatok známych precíznych akvarelov, ale aj kresieb kreácií zákutí starej Trnavy i regiónu.


Venoval sa aj najmladším členom Robotníckeho výtvarného krúžku vo Vozovke. Pán Pavol Lukachich zomrel ako 65 ročný v Trnave, kde je aj pochovaný na starom cintoríne. Jeho hrob sa žiaľ nezachoval.


Pretože najbližší príbuzní pána Lukachicha nežijú, mesto požiadalo Západoslovenské múzeum v Trnave, aby prevzalo a zachovalo toto ocenenie v depozite slávnych osobností mesta.


Ocenenie mesta Trnava prevzal dr. Tibor Díte.“

(Citácia z internetu)


Vďaka za všetko, pán profesor!


MGR. ELENA RUMÁNKOVÁ
Stará Turá

reklama

Podeľte sa s nami o váš názor!

Aktuálne správy
TRNAVSKÝ HLAS je registrovaná ochranná známka Právne informácie | Ochrana osobných údajov | Etický kódex | Reklama | RSS | Kontakty | Nastavenie cookies | Cookies politika
Copyright © 2010-2024. Všetky práva vyhradené
Tento web beží na serveroch webhouse.sk
Mazda
reklama