Prvé observatórium v Uhorsku

RELAX - Na ulici | 2.1.2011, 00.00, prispievatelia

Horné poschodia vysokej, štíhlej budovy sa strácajú v nebi posiatom hviezdami. Ich odlesk žiari aj v očiach užasnutých nočných návštevníkov, dokonca aj na barokovej mosadznej kľučke. Konečne sa jej jedna z rúk odváži dotknúť.

V roku 1773 zakreslil v trnavskej matematickej veži K. Zillak aj tento v stene zabudovaný kvadrant s úctyhodným, takmer dvojmetrovým polomerom. Prístroj slúžil trnavským astronómom na meranie zenitových vzdialeností hviezd. Repro: Laco Šebák

Dvere sa otvorili. V tancujúcom svetle fakle vo vstupnej chodbe sme rozoznali siluetu odvážlivca. Bol ním náš sprievodca fráter Georgius. „Vitajte v roku 1768!“ uklonil sa. Nasledovali sme ho malej chodby so schodiskom. Dverami vpravo sme vstúpili do štvorcovej miestnosti so stranou vyše desať metrov.

Aj reaktívny motor
„Schody dolu vedú do suterénu. Ten slúži ako laterna magika. No je tam aj barometer, teplomer a iné merače. Toto je chemické laboratórium.“ Plamienky sviec sa odrážali v množstve sklených nádob najrôznejších tvarov. Rozoznali sme aj sklenú vitrínu s váhami, mažiarmi a dózami s rôznymi práškami. Ligotali sa aj kovové stojany. „Všetko je tu vlastne nové,“ povedal mních. „V matematickej veži Trnavskej univerzity sa začalo pracovať iba pred dvanástimi rokmi. Prvé poschodie je vyhradené fyzikom. Nájdeme tam aj najnovší vynález z oblasti hydrauliky. Autorom prototypu vodnej turbíny a vlastne aj reaktívneho motora je Bratislavčan Ján Andrej Segner.“
Fyzikálny kabinet sa veľkosťou nelíšil od chemického. Vo vitríne boli uložené rôzne kliny, skrutky, valce. Zo stropu viseli kladkostroje. „Segnerovo koleso je táto valcová nádoba. Ak ju naplníme vodou, vytekajúci prúd z dvoch rúrok s tryskami ju rozkrúti. Pripomína starovekú parnú hračku - Aeolovu loptu. Aj tá je tu, aj Herónove studne a fontánky. Je tu aj ďalšia novinka - pyrometer Holanďana Petra van Musschenbrocka.“ Medzi mašinkami nechýbalo ani perpetuum mobile.

Nielen koložvárska kapusta
Ďalšia sieň patrila astronómom. Niektoré prístroje zostrojil osobne zakladateľ hvezdárne František Kéri, ďalšie jeho nástupca František Weiss s asistentom Jánom Šajnovičom a Michal Pichler. Na viacerých bol mosadzný štítok s menom Jána Jakuba Marinoniho.
„Tento taliansky vedec si na streche svojho viedenského domu už v roku 1728 postavil observatórium s vlastným vybavením. Patrilo k najlepším v Európe a bolo prvé v našich končinách. Dobre ho poznali aj naši jezuiti, študujúci alebo vyučujúci vo Viedni. Aj jeho knihu z roku 1745, v ktorej podrobne opisuje svoje mikrometre, kvadranty, sextanty, teleskopy... O desať rokov nato Marinoni zomrel a Mária Terézia poverila Maximiliána Hella stavbou nového observatória na pôde Viedenskej univerzity. Premiestnili sem aj Marinoniho prístroje. V tom istom roku bolo už trnavské observatórium pod strechou - prvé v Uhorsku! Podobné sa práve rozbiehalo iba v sedmohradskom Koložvári, čiže Kluži, kde dovtedy pôsobil Hell. Poďme sa ale poobzerať aj vyššie.“

Mnohé astronomické prístroje, používané v trnavskej hvezdárni, boli unikátnymi konštrukciami. Repro: Laco Šebák

Fikcia a čierne prsty
Hore už viedli iba točité schody. Na treťom poschodí mali svoje súkromie riaditeľ a jeho adjunkti. Šliapali sme vyššie. Najvyššie podlažie veže tvorila jediná rozľahlá miestnosť s desiatimi oknami. Skoro pri každom stál ďalekohľad. V strede haly trónila na trojnožke veľká guľa s výjavmi z mytológie. Nechýbali tu rôzne hodiny aj so sekundovou ručičkou.
Točité schodisko ústilo do malej vežičky na streche. Vo zvyšných troch nárožných vežičkách so snímateľnými strieškami boli tiež ďalekohľady. Georgius ukázal na postavu prihrbenú pod teleskopom na kraji terasy. Pritisol prst na pery a ticho nás zavrátil späť na schodisko.
„O päť rokov, po zrušení jezuitského rádu, bude Trnavčan Weiss aj naďalej pracovať pre univerzitu, ale už s titulom kráľovského hvezdára. No o ďalšie štyri sa spoločne s ňou presťahuje do Budína aj väčšia časť vybavenia hvezdárne. Weiss na Budínskom hrade vybuduje novú, neskôr ochorie a 10. januára 1785 zomiera. Na jeho miesto riaditeľa prichádza z Trnavy František Taucher. Do Budína sa sťahuje aj zvyšok technického vybavenia tejto našej veže...“
Na prízemí som pomohol nášmu sprievodcovi naslinenými prstami pozhasínať sviece. Vonku nás oslepilo denné svetlo. Keď sme si hánkami pretreli oči, stáli sme na Jerichovej ulici, pri vysokom múre, za ktorým stáli ošarpané budovy univerzity. Tak zasa nejaká skupinová halucinácia. Ale ako to bola naozaj len fikcia, kde som si potom začiernil prsty?

LACO ŠEBÁK