A kúpeľník sa volal Koupelikovič

RELAX - Na ulici | 2.1.2011, 00.00, prispievatelia

Od niekdajšej Sladovníckej brány kráča Jerichovou ulicou zadumaná skupinka ľudí. Spoločne so svojím sprievodcom vo františkánskom habite navštívili starú Trnavskú univerzitu. S pocitom okradnutého človeka sotva vnímajú mníchove slová. Pred očami sa im premietajú nekonečné kolóny vrchovato naložených vozov, opúšťajúce južnú mestskú bránu.

V dome Sedlaka Matkybožiho bývala aj chýrna slovenčinárka z neďalekého gymnázia Kamila Záhradníková. Kolegovi Škrekovi pred maturitou v roku 1967 povedala, že ak ho vezmú na vysokú, zje kefu. Prijali. A nezjdela. Neverte profesorkám! Foto: Laco Šebák

„Tak sa zasa vydáme po stopách dávnych vyberačov daní,“ mieša sa do myšlienok hlas frátra Georgia. „V ich zaužívanej trase nájdeme v polovici 16. storočia malú zmenu. Odtiaľto sa už nevrátili späť na Hollého ulicu, potom k fare a tretiu mestskú štvrť neuzavreli po obchôdzke Jeruzalemskej ulice pri Kostole sv. Mikuláša. Nová trasa bola kratšia - končila sa oltárnickými domami a farou, a tie boli od dane oslobodené.“

Jerichová má byť Jerišská
Aj my sme sa vybrali po inovovanej trase dávnych daňovákov, ale nie kvôli skratke. „Dostaneme sa tak skôr do blízkosti farského kostola, o ktorom si ešte veľa povieme,“ vysvetlil nám mních. „Blíži sa aj veľký trnavský sviatok - novéna, a s ním súvisiace okrúhle výročie. Od prvej procesie s obrazom Panny Márie na Trojičné námestie onedlho uplynie presne tristo rokov. Môžeme sa pozrieť aj do krypty s vchodom pod mariánskou kaplnkou. No vchody do krýpt pod kostolom, kde odpočívajú ostrihomskí arcibiskupi, šľachtici a bohatí mešťania, nedávno zabetónovali.“
Georgius, vidiac, že väčšina z nás sa už začína preberať z letargie, pokračoval: „Už sme si povedali, že túto ulicu aj s mestskou bránou zničil 3. apríla 1567 obrovský požiar. Ešte dlho po ňom ľudia tieto miesta nazývali Pri zhorenej bráne. V zápisoch zo 16. storočia sa s touto ulicou stretáme ako s pokračovaním Ulice sv. Jána, neskôr aj ako Dolnojeruzalemskou. Pravda, pamätáme si ju aj ako Ulicu 29. augusta. Po páde režimu dostala svoj pôvodný názov, hoci správne po slovensky by sa mala volať Jerišská.

Ulica Zhorená strana
Na Zhorenej strane, ako ulicu so zástavbou oproti kláštornému múru tiež nazývali, bolo po stáročia dvanásť parciel. O ich dávnych obyvateľoch nám niečo prezradia kúpno-predajné zmluvy, ale aj ich mená. Dom pri bráne patril kováčovi, jeho sused bol pisár, ďalší zámočník, kolár, hlásnik, obchodník, krajčír, olejkár. Meno Jána Koupelikoviča nám prezrádza, že ešte začiatkom 16. storočia sa v blízkosti kláštora nachádzali kúpele. V starších prameňoch sa spomínajú ako Balneum sancti Johannis. Susedný dom, aha, tam ako je ten stojan s novými bicyklami, je v tejto ulici jediný zapísaný medzi historickými pamiatkami. Kedysi patril trnavskému richtárovi chorvátskeho pôvodu Jánovi Ivanovi. Medzi chránené pamiatky patrí aj susedný, rožný dom, ale len jeho krídlo v Invalidskej ulici. Pred päťsto rokmi patril človeku, zapísanému v daňovom registri ako Sedlák Matkyboží. Zvláštne meno prešlo i na nového majiteľa domu, syna Juraja. Niektoré mená obyvateľov tejto ulice prezrádzajú miesto, odkiaľ sa sem prišli usadiť. Stretáme tu rodinu Svätojánskych, Košeckých, Nižnanských, Pápajovcov od Vesprému, Korlátskych zo Záhoria.“

Ostrov zelene uprostred Jeruzalemskej ulice, v týchto dňoch pozlátený. Možno ho nájsť v zozname hmotných nehnuteľných pamätihodností nášho mesta. Dom v pozadí pamiatkou nie je. Foto: Laco Šebák

Jeruzalemskou na Jeruzalem?
Cesta na konci ulice akoby pokračovala za plechovou bránou poza humná školy s prezývkou Holubník a končila sa až za arcibiskupským úradom pri seminári sv. Štefana. V počiatkoch formovania mesta tadiaľto zrejme skutočne viedla priama cesta od Sladovníckej brány do centra. My sme však za rohom domu Juraja, syna Sedláka Matkybožího, zabočili hore na Jeruzalemskú. Ktovie, prečo ju takto nazvali. Poznáme len legendu, že práve ňou odchádzali z Trnavy rytieri na ťaženie do Svätej zeme. Možno je však Jeruzalemskou kvôli stúpaniu k farskému kostolu na najvyššom bode mesta s najstarším cintorínom vôkol neho.
„Ulica sa vždy volala Jeruzalemská, prípadne Hornojeruzalemská. Teda, okrem neslávnej epochy, keď bola premenovaná na Šulekovu. Medzi pamätihodnosťami má zapísaných až osem meštianskych alebo remeselníckych domov s prvkami renesancie a s neskoršími barokovými úpravami. Sú roztrúsené vo vyšnej časti ulice. No prejdeme si ju celú, ako to robili starí daňováci. Najprv dolu k severným hradbám, naspäť celou druhou stranou až ku kostolu, ale my sa pri ňom na rozdiel od vyberačov daní zdržíme.“

Posvätné miesto Slovanov
Vybrali sme sa do zúženej časti ulice. Na jej konci si kedysi želiari vybudovali skromné príbytky, prilepené ako lastovičie hniezda na mestské hradby. Nedávno sa tu znovu stavalo - to mesto dalo zrekonštruovať ďalšiu zo štyridsiatich veží opevnenia. Bez zastávky sme už cestou ku kostolu načúvali ďalším frátrovým slovám: „Viacero tunajších domov patrilo cirkevným hodnostárom, no nájdeme aj remeselníkov - tkáča, obuvníka, klobučníka, pernikára, kolára a konečne aj tehliara s menom Mikuláš. Dom a svoju živnosť tu mal i kočiš Šimon. Benedikt Portarius bol v časoch pred požiarom zodpovedný za Sladovnícku bránu.“
Popri ostrove so zeleňou, teraz v jesennej zlatej a žltej farbe všetkých odtieňov, sme prišli k domom v susedstve kostola. „Tu sa už vlastne začína prastarý mestský cintorín, voľakedy, aj s kostolom uprostred, bol obohnaný múrom. Toto miesto je posvätné najmenej od čias Veľkej Moravy. Hroby z tohto obdobia sa našli pred pár rokmi aj v záhrade domu pred nami. Dve stavby uprostred ulice sú už súčasné. Vidíte tamten komín v tráve?“ Georgius ukázal na kovovú rúru so strieškou, zasadenej do zeme na okraji zeleného priestranstva medzi hradbami a kostolom. „Tak až tam sa končí krypta so vstupom pod touto osembokou kaplnkou. Ak budeme mať šťastie, môžeme do nej aj nazrieť.“
Či sme mali to šťastie, o tom nabudúce.
 

LACO ŠEBÁK