Prikotúľalo sa koleso z pohanských čias?

RELAX - Na ulici | 3.1.2011, 00.00, prispievatelia

Na prechádzke trnavskými ulicami v šľapajach dávnych vyberačov daní sa naša skupinka milovníkov histórie zastavila aj v Dóme sv. Mikuláša. Spoločne so svojím sprievodcom, mladým františkánskym mníchom Georgiom, sme dlho skúmali strop hlavnej chrámovej lode. Zaujal nás erb so zlatým desaťlúčovým kolesom, podobným tomu na trnavskom mestskom znaku, iba pole štítu má v kostole namiesto modrej farby červenú.

Ústredným motívom trnavského mestského znaku je Kristova hlava s lúčmi glorioly. Túto maľbu, obloženú osvetľovacími telesami, možno uvidieť v  Dóme sv. Mikuláša hneď pri vstupe do kostola, pod chórom. Vysoko nad ním je zasa erb so zlatým kolesom v červenom poli. Medzikružie okolo Kristovej hlavy je vyzdobený vínnou révou. Vinice sa často vyskytujú v  Ježišových podobenstvách. Halúzkami viniča sú ozdobené aj grécke písmená alfa a omega v najstaršej mestskej pečati. Podľa viniča ako najčastejšie používaného motívu boli nazvané aj ornamenty v kníhtlači - vinety, bez ohľadu na to, aké rastliny ich tvorili. To, že nálepky na vínových fľašiach majú rovnaký slovný základ ako ich obsah, je vlastne dielom náhody. Reprofoto: Laco Šebák

„Na začiatok si pripomeňme, že listina, ktorou panovník udelil Trnave právo používať svoj vlastný znak, sa nám nezachovala,“ so zdvihnutým obočím načal Georgius sľúbenú tému. „Takzvaný armáles obsahoval podrobný popis znaku a jeho častí aj jeho farebné stvárnenie. Mestským erbom však predchádzali pečatidlá. Ich odtlačkami do hnedého vosku potvrdzovali mestské rady svoje listiny. Aj kráľovské pečate boli z vosku, no boli prekryté tenkou zlatou fóliou. Takúto, od Bela IV., nám nešetrne odšklbli zo vzácnej listiny s kráľovskými mestskými výsadami Tököliho vojaci. Najstaršia zachovaná pečať nášho mesta je na listine z roku 1347. Ide o korešpondenciu medzi trnavskými prísažnými na čele s richtárom Dítmanom a ostrihomským arcibiskupom Čanádom Telegdim. No pečatidlo - typárium bolo vyrobené najmenej sedemdesiat rokov predtým.“

Trnava a Bystrica
Mních nás nechal chvíľu spracúvať zaujímavé informácie a pokračoval: „Z rovnakého obdobia pochádza aj typárium Banskej Bystrice. Pravdepodobne aj od toho istého neznámeho rytca - rovnaký perlovec na sústredných kružniciach, rovnaké písmo, rovnako nerovnaké medzery medzi literami, bodky medzi slovami, rovnako štíhle a zahnuté polmesiace v tvare kosáka na trávu. O pár desaťročí zlatník Petrus Simonis Gallicus z toskánskej Sieny v službách nového uhorského kráľa Karola Róberta zhotovuje už oveľa prepracovanejšie pečatidlá, slová oddeľuje dvojbodkami.“

Mních nám na vreckovom prehliadači ukázal dobre známu trnavskú pečať, opatrovanú spolu s ďalšou z nasledujúceho roku v archíve Ostrihomskej kapituly. „Aj tak je toto vyobrazenie, ktoré sa neskôr dostalo i do mestského znaku, európskym, ba svetovým unikátom. Veru si nespomínam, že by niektoré mesto malo už v 13. storočí vo svojej pečati hlavu Krista. Bez strateného armálesu sa dokonca často stávalo, že Kristovu hlavu v gloriole omylom považovali za sťatú hlavu Jána Krstiteľa, položenú na striebornej mise v tvare mušle. Omylu sa mohli vyhnúť, ak by si pozorne prečítali časť latinského nápisu, ktorý mali na očiach aj na mestskom znaku od roku 1544 vo dvore radnice - Boh v kolese. Rovnako rukolapný odkaz nám zanechal pri svojej rýmovačke v 16. storočí aj trnavský rodák Ján Sambucus. O našom znaku vedel ako fundovaný kráľovský historik zrejme viac ako teraz my. Rytinou pri básni nám chcel možno pripomenúť, že erb jeho rodnej Trnavy vznikol spojením symbolu šťastia a Veronikinej šatky s tvárou Ježiša. Meno dievčiny, ktorá podala cestou na Golgotu Ježišovi šatku a na tú sa odtlačila jeho tvár, vytvorila zrejme legenda, pretože z gréčtiny sa dá preložiť ako Pravý obraz. Dodatočne vraj vznikla aj celá legenda o šatke. Vraj šlo pôvodne o posmrtný rubáš, dnes známy ako Turínske plátno, s odtlačkom celého umučeného Kristovho tela. Pútnikom sa poskladaná relikvia v zasklenej schránke javila ako šatka s tvárou. No legendy poznajú aj na ručníku rukou nezhotovený Ježišov obraz z Edessy, aký vlastnil aj Vatikán, no vraj už má len jeho kópiu...“

Kde sa vzalo koleso
Georgius sa sklonil nad prehliadač, no vzápätí zas pokračoval v monológu: „Skúsme prísť na to, prečo je v trnavskom znaku koleso. Tento symbol nie je nijako výnimočný, napríklad v Nemecku ho majú v erboch desiatky miest. Priniesli si ho sem azda pozvaní novousadlíci ako pamiatku na znak mesta, z ktorého prišli? Presne takéto ako na tomto erbe,“ mních a my všetci s ním sme sa znovu pozreli hore, „má napríklad aj mesto Mainz, pre historikov známejšie ako Mohuč. Je strieborné, na červenom pozadí. Erb a samotný Mainz majú veľa spoločného kráľom Žigmundom, ktorý dokončil stavbu tohto kostola. Na slávnostnom posvätení sa pokojne mohol zúčastniť mohučský arcibiskup, ktorý Žigmunda iba dva roky predtým korunoval za českého kráľa. Erb na strope dómu možno už patrí Trnave, no ešte má červené pole.“

Bohatá symbolika
Šeptom sme sa začali dohovárať, prečo má Trnava v znaku práve koleso. Mních nás pobavene prerušil: „Nie ste prví s takýmito úvahami. Prečo koleso, a nie napríklad sv. Mikuláš? Čo symbolizuje koleso? Odpovedí je mnoho. Môže ísť o koleso Eliášovho nebeského voza či koleso z voza bohov z germánskej alebo keltskej mytológie. Aj my Slovania sme mali do príchodu Cyrila a Metoda svojich vlastných bohov. Boh Svarog ukoval slnko a hviezdne nebo v tvare kolesa, ktoré roztáča Perún. Svarog pozoruje náš svet - vo dne ako Dažbog-Slnko, v noci ako Chorsom-Mesiac. Obe znamenia máme aj v našom znaku, ktorý možno naši predkovia požívali už v predheraldickom období.“
Koleso, vlastne skôr nebeské kormidlo, ako vyzerá na najstaršej pečati so šiestimi vyrezávanými spicami, má podľa Georgia veľa spoločného aj s patrónom tohto kostola svätým Mikulášom. O tom však až nabudúce.
 

LACO ŠEBÁK