Blog Jána Ondrušku: Neskoré poznanie pravdy býva niekedy smutné

BLOG - Trnavskými očami | 10.9.2016, 12.00, prispievatelia

Pred 5 rokmi prezradil redaktor Trnavského hlasu môj recept na to, ako sa robia v tenise zázraky. Opísal postup a výsledky môjho trénovania tenisu najmladších detí, v dedinských podmienkach začínajúceho klubu v Jaslovských Bohuniciach.

Dovoľte predstaviť sa, moje meno je Ján Ondruška.

V tomto roku, pri príležitosti mojich 80. narodenín, vyšiel na trnavskyhlas.sk ďalší príspevok o tom, ako som si počínal v pracovnej oblasti, ako stredoškolský pedagóg, s poľutovaním priznávam, že aj napriek mojej maximálnej snahe, výsledky ma sklamali.

Smutnou pravdou je, že boľševici bojovali proti mne nie len pred Novembrom, ale zlikvidovali ma predčasne práve po Ňom.

Priatelia mi často tvrdili, že spôsobom myslenia i konania sa veľmi podobám na svojho otca. Ešte smutnejšou pravdou je, že jeho boľševíci zlikvidovali ešte v roku 1951 ale ešte s tragickejšími dôsledkami …

V článku o mojom živote a práci autor prezradil aj to, že píšem a v šuflíku schovávam pamäti s názvom "Od petrolejky po internet“, v ktorých mapujem svoje názory na život v dobe svojej mladosti.

Mnohí mi navrhovali, aby som svoje pamäti vydal knižne, alebo som ich postupne uverejňoval formou blogov… Skúsim to teda!

Starý chrt vie viac, ale...

Stávalo sa mi v živote – v rodine i škole - až pričasto, že som vedel to, čo mladí ľudia ešte nevedeli, ale nič mi to nebolo platné. Vedel som to nie preto, že som bol múdrejší, ale preto, že som bol jednoducho starší; bližšie k pravde je však názor, že som toho mal v živote viac za sebou – dobrého i zlého, ale najmä toho druhého.

A nič mi nebolo platné, že ja som už v predstihu poznal pravdu svoju i omyl toho druhého – mladšieho a vedel som ako to dopadne!

Z roka na rok mi bolo nepríjemnejšie presviedčať iných o ich omyle – ale zobralo to takmer vždy rovnaký koniec. Modlil som sa, aby som sa častejšie mýlil JA, ale márne...

So smútkom v duši som sa – vďaka skvelej knižke Jana Wericha - neustále vracal k poznaniu zomierajúceho starého rabína a želal som si, aby aj mňa moji blízki raz poprosili o prenechanie svojich životných skúseností, poznania a schopnosti rozlišovať pravdu od nepravdy, ale márne.

Vtedy som si ešte neuvedomoval tragikomickú pointu toho príbehu: rabínoví príbuzní, priatelia a susedia sa zhromaždili okolo neho a úpenlivo - ale márne ho prosili až vtedy, keď on ležal už na smrtelnej posteli... a po vyrieknutí slov: Všetko je inak! -- položil hlavu na vankúš a zomrel! A oni si vydýchli s úľavou tiež...

Sledujúc raz v televízii preteky chrtov som si uvedomil, že ten mladý statný chrt sa bezhlavo ženie iba za atrapou zajaca, čo on ale nevedel; on ešte v živote nezažil dolapenie skutočného živého zajaca, ešte si nezahryzol do chutnej zajačinky - chudáčik!

Ale neuveril by nikomu na svete, že sa mýli ON a nie ten, kto by mu chcel otvoriť oči a vyzradiť pravdu!

Ešte smutnejšou pravdou však je, že starý chrt – poznajúci pravdu a rozdiel medzi atrapou a živým zajacom, je už na svete úplne zbytočný - nepotrebný, lebo on nielenže odmieta naháňat sa po dráhe za atrapou – a zabávať ľudí práve svojou naivitou, ale starý zmúdrelý chrt sa už nerozbehne ani za živým zajacom, lebo už nemá síl ho dobehnúť a chytiť, čo je stokrát horšie...

A tak – byť mladým naivným chrtom je síce smiešne, ale pre neho i jeho obdivovateľov je to príjemné; byť však starým múdrym chrtom je smutné, ako býva smutné neskoré poznanie pravdy.

JÁN ONDRUŠKA