Na bratislavskom korze čumia, šmírujú a striehnu

RELAX - Tipy na výlet | 29.6.2012, 15.15, Vladimír Kampf

Napriek všetkým príkoriam a zlým rozhodnutiam nie len v minulosti je bratislavské korzo stále príjemným miestom na prechádzku, relax, šálku, kávy, pohár vína či osviežujúceho piva.

Bývalý hotel Carlton je neodmysliteľnou súčasťou korza.
 

Na rozdiel od iných európskych metropol tu nie je až toľko cudzincov. Ak sem aj prichádzajú tak na deň či dva. Spleť jazykov tu doslova zaspala dobu. Našincovi, ktorý príde z ešte menšieho slovenského mesta sa určite zdá, že v Bratislave je cudzincov ako maku. Mesto má čo dobiehať.

A to býval na korze naozajstný babylón, ktorému rozumel len rodený Prešporák. Pamätám si, ako sme zo základnej školy chodili obdivovať starých Bratislavčanov do jednej malej kaviarne alebo k holičovi na Korze. Prišiel poštár a rozdával štamgastom listy.

Schöne Náci. Bez neho by to v Blave nebolo ono.

Čosi zahundral v maďarčine, jeden z decentných pánov mu odpovedal v nemčine tretí sa pridal po slovensky. Keď debata nabrala grády všetci plynule prechádzali z jazyka do jazyka, akoby sa nechumelilo. Dokonca v jednej vete dokázali použiť všetky tri. Podľa toho, aké slovo im tam lepšie sadlo.

Voňali rožky
Bratislavské korzo nemá hranice. Niekto tvrdí, že sú to uličky od Michalskej brány dolu až k Dunaju. Iní zasa nekompromisne považujú za korzo aj ďalšie priľahlé ulice skoro až veľkému obchodnému domu uprostred mesta.
Určite k nemu patrí Michalská brána, stará budova Slovenského národného divadla a bývalý hotel Carlton.

Kdesi som čítal, že bratislavské korzo má čaro prímorských promenád kdesi pri Jadrane. To je trochu pritiahnuté za vlasy, ale predsa len... Táto útulná časť môže byť zrazu celkom iná. Stačí len byť pozornejší a vnímavejší.
Prvé korzo tu vzniklo v devätnástom storočí.

Vtedy sa prechádzalo, stretávalo, rozprávalo a klebetilo len na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Promenáde vtedy dominovala socha známeho majstra Viktora Tilgnera, ktorá zobrazovala Johanna Nepomuka Hummela. Hneď na začiatku dvadsiateho storočia Hummela nahradil Petöfi.

Čumil je najfotografovanejším Bratislavčanom.

Teraz približne v tých miestach sedí a dumá obrovský Hviezdoslav. Od miesta striedania sôch až po Rybné námestie sa ťahali aleje stromov, ohraničujúce chodníky určené pre korzujúcich Bratislavčanov. V promenáde voňali slávne bratislavské rožky - bajglochy z pekárne majstra Scheuermanna.

Káva ako o život
Najväčší boom zaznamenala promenáda na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Zrazu sa špacírovalo až po Rybársku bránu, Sedlársku a Michalskú ulicu. Ku korzovaniu patrila návšteva cukrárne. Škoda, že sláva malých kaviarničiek, kde išlo naozaj o kávu, ako o život, skapala. Káva z globálnych sietí je časom nudná, lebo je všade.

Ku korzu patril i Schöne Náci. Tak trochu blázon a usmiaty optimista doslova rozdával dobrú náladu. Bolo to asi ako keď dnes stretnete v Trnave Travoltu. Tiež haluz a príjemné pohladenie na duši.

Schöne Náci je súčasťou korza stále, na Sedlárskej ulici máva odliaty z bronzu klobúkom okoloidúcim. Dnes už nemá až tak komu. Život v slovenských mestách už nie je, aký bol. :,-( Vraj sa všetci presunuli do nákupných centier. Tam sú novodobé korzá a promenády.

Ževraj je to tu ako niekde v Stredomorí.

Našťastie podniky na korze priťahujú aj mladých, takže neskapalo úplne. Pri prechádzke si dávajte pozor na Čumila, ktorý je najfotografovanejším objektom pešej zóny. Na hlavnom námestí šmíruje a nenápadne načúva napoleonský vojak a na rohu uličiek zasa striehne Papparazzi.

Na konci pôvodnej promenády pri dnešnom Novom moste je socha Hansa Christiana Andersena. Niekto mu ukradol škaredé káčatko. No, pekne je na bratislavskom korze.

Ako sa tam dostať?
Z Trnavy rovno do centra Bratislavy. Pozor, parkovanie je tam drahé. Lacnejšie miesta sú málokedy dostupné. Dávajte si tiež pozor na miesta rezervované pre domácich.

Foto: Vladimír Kampf