Potulky Trnavou: V útrobách najstaršieho zachovaného divadla

RELAX - Na ulici | 25.7.2012, 19.07, Katarína Rosinová

V lete majú okrem školákov voľno aj herci. Počas divadelných prázdnin sa divadlo upratuje a pripravuje na ďalšiu sezónu. Tohtoročné tretie Potulky Malým Rímom nás zaviedli za oponu Divadla Jána Palárika.

Točňa sa používa už len výnimočne.

reklama

V hľadisku už bol hádam každý z nás, no niektoré priestory sú pred očami divákov ukryté a nazrieť do nich môžu len pri špeciálnych príležitostiach. Jednu takú mali aj v tretiu júlovú nedeľu popoludní.

Túto šancu využilo neobvykle veľa ľudí, pri pohľade do slušne zaplneného hľadiska ich mohlo byť aj stopäťdesiat. Na javisko vystúpil riaditeľ divadla Emil Nedielka a porozprával niečo o histórii starobylej budovy.

Postavili si vlastné
Myšlienka postaviť v Trnave mestské divadlo vznikla začiatkom devätnásteho storočia. Dovtedy tu fungovalo barokové divadlo v súčasných priestoroch sály Marianum, ktoré však bolo cirkevné. Ako tomu býva aj dnes, cirkev a mešťania sa nie vždy zhodli, a to bol aj hlavný dôvod na výstavbu vlastného stánku Tálie.

Retro vybavenie šatne herečiek.

Najstaršia zachovaná budova divadla na Slovensku bola postavená v roku 1831 za rekordných deväť mesiacov. Prispeli na ňu aj občania v spoločnej zbierke. Každý dal to, čo mohol. Dodnes o tom vypovedá latinský nápis na priečelí budovy: Isthanc aedem Thaliae po suit senatus ac popolus Tirnaviensis, čo v preklade znamená: Mestská rada a obyvatelia Trnavy vybudovali tento dom Tálie.

Zaujímavosťou je, že v tom čase na našom území zúrila epidémia moru, no napriek tomu sa podarilo divadlo úspešne dobudovať.
Ako to bolo s Palárikom?

Kapacita divadla bola štyristoštyridsať ľudí, čo je o dvesto viac, ako v súčasnosti. Spočiatku sa tu hrávali len nemecké alebo maďarské hry. V roku 1868 sa trnavskí ochotníci listom obrátili na magistrát a žiadali ho, aby povolil odohrať hru v slovenčine. Vyhoveli im. Podľa rukopisu i štýlu žiadosti sa dá usudzovať, že ju zostavil Ján Palárik.

To je hlavný dôvod, prečo sa 1. januára 2002 Trnavské divadlo premenovalo na Divadlo Jána Palárika. Pre spresnenie – od roku 1974 do roku 1990 nieslo názov Divadlo pre deti a mládež a účinkovali v ňom absolventi VŠMU. Toto obdobie sa v rôznych zdrojoch spomína ako najväčší trnavský divadelný paradox – najmladší súbor hral v najstaršom divadle a dosiahol aj najväčšie úspechy v doterajšej histórii divadla.

Žiadny luxus
Hoci riaditeľ hovoril veľmi zaujímavo, všetci netrpezlivo čakali na druhú časť – prehliadku zákulisia. Na chvíľu sme sa zahrali na hercov a dostali sme sa aj to tých najtajnejších zákutí. Zoznámili sme sa s javiskovým osvetlením a ďalšími technológiami, riadiacimi chod javiska. Pozreli sme sa do bufetu a šatní, v ktorých oddychujú herci.

Riaditeľ Emil Nedielka ukončil prehliadku v zrkadlovej sieni.

Mnohí z nich do divadla prichádzajú ráno a odídu až neskoro večer, preto v ich šatniach nesmú chýbať pohovky, na ktorých si môžu oddýchnuť. Ak by ste čakali ktovieaký luxus, nedočkáte sa. Zariadenie šatní aj celého zákulisia už má čo-to za sebou a niektoré kusy sú poriadne retro.

Nakukli sme aj do maskérne s veľkou zásobou šminiek a parochní, či do garderóby, ktorá na prvý pohľad pripomínala preplnený second-hand. Pozorné oko však odhalilo kostýmy zo známych predstavení repertoáru divadla.

Šesť premiér
Výprava sa presunula do suterénu, kde si mohla zospodku pozrieť otočnú časť javiska, takzvanú točňu, a prepadlá z roku 1950. V tom období patrilo javisko trnavského divadla k najmodernejším. Dnes už tieto zariadenia takmer nepoužívajú z bezpečnostných a praktických dôvodov.

Po návšteve štúdia, ktoré vybudovali pri rekonštrukcii v roku 2003, sa osádka presunula do slávnostnej zrkadlovej siene, v ktorej Emil Nedielka porozprával niečo o samotnom súbore a plánoch do budúcnosti. Napríklad to, že v nadchádzajúcej tridsiatej deviatej sezóne ponúkne šesť premiér.
 

Foto: Marek Boháček