Jozef Barina: Vo svojom veku si nemôžem dovoliť spievať hovädziny!

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 20.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1112-jozef-barina-vo-svojom-veku-si-nemozem-dovolit-spievat-hovadziny/jozef-barina-vo-svojom-veku-si-nemozem-dovolit-spievat-hovadziny/

Pred pätnástimi rokmi mi vyšla knižka Slovenské eso a ruský cár. Rád som prijal pozvanie na besedu s čitateľmi do trnavskej knižnice.

Vo svojom veku si nemôže dovoliť spievať hovädziny. FOTO: album Joža Barinu

 

Sprevádzali ma dvaja priatelia. Fenomenálny herec Gustáv Valach svojím neopakovateľným hlasom prečítal úryvok z mojej knižky. Spevák Jožo Barina zaspieval pesničku Stíhači, ktorá mala premiéru pri krste knihy v Bratislave.

Venovali sme ju štyrom slovenským stíhačom, ktorí padli na fronte. Beseda dosiahla aj vďaka skvelým hosťom výborný ohlas. Pri ceste do Bratislavy mi povedal Jožo Barina: „Do Trnavy chodím rád. Keď mi bolo najhoršie, podržali ma Trnaváci.“

Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa Slovenskom začala valiť bítová vlna, Jožo Barina hral do roku 1962 v skupine Kométa. Pokračoval v skupine Players, ktorá hrala v štýle mäkkej melodickej hudby inštrumentálnej skupiny The Shadows. Jožo začal mať napodobovania plné zuby. Založil skupinu For Meditation a vybral sa vlastnou cestou. Skupina ako prvá interpretovala slovenské texty. Po anglicky spievali aj Pavol Hammel a Peter Lipa. Dnes už legenda slovenského bítu Dežo Ursiny v tom čase tvrdil, že rockové pesničky sa môžu spievať len v jazyku, akým sa dorozumievali členovia Beatles.

 

V časoch najväčšej slávy, ktorú striedala nemilosť. FOTO: album Joža Barinu

Zakázaný spevák
Barinovci sprevádzali Satinského a Lasicu v ich hodinovom televíznom programe, ktorý režíroval Ján Roháč. Jednou z posledných pesničiek bol Purpurový smútok. Barina urobil hudbu aj text, ktorý zareagoval na náš čierny deň 21. august 1968, keď Dubčekov pokus o socializmus s ľudskou tvárou násilne ukončila agresia sovietskych, maďarských, poľských, bulharských a východonemeckých vojsk. Spevák vykričal do sveta rebelantské slová: „Je ráno a každý sa niekam ponáhľa. Je ráno, ach, čo nám nový deň zas dá. Ja chcem byť veselý, a nie aby ma ničil. Smútok purpurový. My čakáme deň, až svitnú rána biele. My čakáme deň, až ľudia precitnú.“

V národe slabla vlna masívneho odporu. Prekrývala ju bavlna organizovaného prispôsobovania sa. V rozhlase a televízii jej slúžili živé programy medzi mestami z krajín vtedajšej Varšavskej zmluvy a nazývali ich Mosty priateľstva. V šesťdesiatom deviatom barinovci účinkovali v telemoste medzi Bratislavou a Budapešťou. Pri príprave programu povedal hudobný režisér: „To nie, chlapci, Purpurový smútok nemôže ísť. Nebudeme provokovať. To vynecháme!“ Koncertovali vo vládnej budove. Barinovci spustili podľa poradia zažitého na koncertoch. Keď mal nasledovať Purpurový smútok, Jožo nahodil prvé tóny. Chalani sa pridali a odohrali neželanú pesničku. Jožo sa ukradomky pozrel smerom k režisérskemu okienku. Uvidel zdesenú tvár hudobného režiséra, ktorá komicky otvárala ústa. Keby to zazrel hluchonemý, iste by sa rozrehotal na dvojslabičnom slove začínajúcom sa na k..., ktorému rozumie každý Slovák. Bol presvedčený, že mu to Jožo vyrobil naschvál.

„Čo ak to niekto počul? Nehovorte to nikomu!“ bedákal po programe v šatni. Bolo to v čase normalizácie. Počuli to všetci. Kdekto považoval tento čin za hrdinstvo. Heroické činy sa rodia celkom náhodou. Jožo si zaspieval Purpurový smútok v televíznom programe Satinského a Lasicu Bumerang. Tam skončila prvá prísne zakázaná pesnička a zároveň prvý Bumerang, ktorý nasnímali vo farbe. Kým televíznu reláciu zošrotovali, nahrávka Purpurového smútku sa zachránila. Ktosi ju v televízii omylom zapísal pod názvom Ráno. Jožo dostal tichý dlhoročný dištanc v televízii aj v rozhlase, ktorý trval až do roku 1987.

Stretnutie s Bonzom
Čo s kapelou, ktorá sa nemôže prezentovať v médiách? Hudobníci poodchádzali do iných kapiel. Jožo ostal sám. V tom čase ho zachránili trnavskí muzikanti bubeník Tóno Šidlík a gitarista Peter Radványi. Druhého menovaného Jožo poznal len podľa prezývky Bonzo. Keď Jožo zazvonil pri prvej oficiálnej trnavskej návšteve na jeho adrese, otvorila mu Petrova mama.

„Dobrý deň, pani Bonzová, je Bonzo doma?“ Pani Radványiová na neho nechápavo vyvalila oči.

„No, myslím toho muzikanta.“ vysvetľoval Jožo.

„Aha, nie je to náhodou Peter? Nemyslíte Petra Radványiho?

„Asi áno.“ Prisvedčil Jožo, ktorý sa vtedy prvýkrát dozvedel, že sa jeho viacročný priateľ volá Radványi. Po komickom začiatku nasledovali roky tvorivej spolupráce. V Trnave koncertovali najmä vo Fortuna klube. Bolo to čosi ako bratislavský klub Véčko. Na base hral Gabo Vertlen, na bicích Tono Šidlík, druhú gitaru Peťo Radványi a prvú gitaru Jožo Barina. Trnava sa ukázala ako mesto, kde boli diváci rockovej i bluesovej hudbe naklonení. Vo Fortune hrávali barinovci aj na Silvestra. Len pre nich prichádzali aj fanúšikovia z Bratislavy. Nasledovala zaujímavá šnúra koncertov, ktorá viedla cez Podkonice, Zvolen, Brezno a iné štácie. Jožovi ostal v pamäti jeden zo zájazdov do Banskej Bystrice. Za volantom Robura (tak sa nazývala plechová, zle odpérovaná východonemecká dodávka) sedel šofér so skleným okom, ktorý v noci poriadne nevidel, tak sa zvykol motať po ceste. V takejto situácii predbiehali ruský vojenský transportér. Ten chudák ich jednookému pilotovi uhýbal, uhýbal, až sa prekopŕcol do poľa. Táto nehoda im nahnala poriadny strach, tak sa zašili na vedľajšej ceste. Anabáza sa skončila v Banskej Bystrici, kde zistili, že nemajú hotel a musia sa ubytovať na dievčenskom internáte. Medzi mladými dámami rýchlo na nepríjemnú epizódu s okupačnými vojskami zabudli.

 

Dnes s úsmevom spomína na časy, keď ho nechceli ani počuť. FOTO: Peter Valo

Atómový fyzik
Pre Joža Barinu sa dvere do nahrávacích štúdií uzavreli. Hrával na príležitostných koncertoch. Hoci je profesionálom v pravom slova zmysle, nikdy sa nestal celkom profesionálnym spevákom. Po skončení jadrovej fyziky dostal ponuky do Jaslovských Bohuníc i do SAV. Založil si rodinu. Šiel robiť do Slovnaftu. Špecializoval sa na meraciu a regulačnú techniku. Prešiel do Technického skla. Zameral sa na energetiku a ekológiu a tak pokračoval na ďalších pracoviskách. Spomenuli si na neho až v roku 1986, keď mu do albumu Beatová horúčka zaradili dve pesničky. V tom čase ho začal pretláčať do nahrávacích štúdií jeho manažér Fedor Lajda. Jožov návrat s Peterajovým textom Slušný občan s priemerným platom spôsobil ďalší cirkus. Slová „Tichý slušný občan som. So štvorčlennou rodinkou. Trocha čudák, trocha cvok. Platím deň čo deň a rok. Kde však na to zobrať mám. Hádam, na to prídem sám.“ Pesnička o človeku, ktorého zdierajú z kože, je aktuálna dodnes. Aj nám je blízky človek, ktorý, ako spieva Jožo Barina „platí za cudzie omyly a už nič ho nemýli.“ Pesničku odvysielali akosi opatrne. Akoby mali obavy pre jej sociálnu zádrapčivosť.

 

S gitarou sa túla po celý život. FOTO: album Joža Barinu

Problematická pravda
V revolučnom roku 1989 ponúkol Peteraj Jožovi niekoľko textov. Zapáčil sa mu rádioaktívny s názvom Na pohrebe lotra. Za poldruhej hodiny mal hotovú muziku. Pesničku nahral vo vlastnej produkcii za pomoci manažéra Fedora Lajdu. Ten ju sám odniesol do rozhlasu. Komisia povedala jednoznačné Nie! Jeden z textárskych poskokov vtedajšieho riaditeľa vykríkol: „Ty nám chceš zlikvidovať Vasila Bejdu?!“

Lotra odvysielali len raz v prehľade hudobných noviniek. Až na malé výnimky ho nehrajú dodnes, keď sa lotri pod označením podnikateľ preháňajú na superautách a množia sa pohreby, o akých sa v pesničke hovorí. Pointa je jasná: „Na pohrebe lotra rečník vážne povie: Pokloňme sa všetci, bol to dobrý človek. Na pohrebe lotra cítia totiž všetci, že v poradí lotrov nájdu sa aj väčší. Žijeme už také dojímavé časy, že sa slušný človek hrdo k lotrom hlási.“

Jožo Barina mával problémy preto, že si vyberal dobré, pravdovravné texty a robil dobrú muziku. Komentoval to slovami: „Vo svojom veku si nemôžem dovoliť spievať hovädziny.“ V tom mi je spevák Jožo Barina blízky a sympatický.

PETER VALO

prispievatelia | 29.3.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk