BLOG: Trnava a viera? Tieto pojmy išli vždy k sebe!

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 30.9.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/11858-blog-trnava-a-viera-tieto-pojmy-isli-vzdy-k-sebe/blog-trnava-a-viera-tieto-pojmy-isli-vzdy-k-sebe/

Trnava patrila vďaka svojej suverenite v stredoveku k najvýznamnejším baštám v Uhorsku. Prešla si však aj ťažkými časmi, keď to s ňou nevyzeralo dobre a ľudia trpeli.

Ilustračné foto: Lukáš Grinaj


Obliehanie cudzích vojsk a choroby, sa stali postrachom pre celé mesto. Obavy a neistota z budúcnosti boli pre obyvateľov malého Ríma doslova zaťažkávajúcou skúškou.


Dnes si vôbec nevieme ani len predstaviť, čo všetko museli naši predkovia v uliciach mesta v tom období zažívať. Pri predstave ako behom niekoľkých dní umierajú naši najbližší - priatelia a príbuzní, ovláda človeka beznádej.


Pocit totálnej bezmocnosti, hnevu a často aj nenávisti. Niekedy proti celému svetu. Keď už zlyhávajú všetky osvedčené prostriedky, keď sa ľudia dostanú na pokraj priepasti, a nevedia ako sa z nej dostať, práve vtedy prichádza na rad posledná záchrana - viera.


Trnavčania sa ňou vyznačovali po stáročia a práve tieto ťažké životné okamihy ich prinútili obrátiť sa na Boha. Presnejšie na obraz Panny Márie Trnavskej, ktorý je ukrytý v Mariánskej kaplnke pri Dóme sv. Mikuláša.


V rokoch 1663, 1708 a 1710 sa stali v Trnave pre bežné ľudské chápanie nepochopiteľné veci. Obraz Panny Márie Trnavskej začal podľa dobových dokumentov slziť priamo pred očami Trnavčanov.


A to vo chvíľach, keď bolo mesto v obliehaní tureckej armády, muselo si prejsť kuruckou vojnou a napokon čeliť ničivému moru, ktorý zabil stovky ľudí.


Vo všetkých troch prípadoch zachránili Trnavu podľa kresťanského výkladu práve spomínané slzy Panny Márie Trnavskej.


Či už chceme alebo nie, či už veríme zázrakom alebo tvrdenia nepokladáme za dôveryhodné, musíme si uvedomiť jedno.


Viera držala Trnavčanov neustále nad vodou, posúvala ich vpred, dávala im nové sily a hlavne nádej na lepšiu budúcnosť, ktorú veľmi potrebovali.


Keď obraz Panny Márie Trnavskej vyniesli do ulíc, celé mesto verilo, že robia správnu vec. Verili, že niekto stojí v tom momente pri nich.

 

Viera má nielen v takýchto krízových situáciách, ale aj celkovo v bežnom živote svoje opodstatnenie. Má rôznu podobu a skrýva sa v nej skutočne veľká moc.


RÓBERT HETEŇÁK

--------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Ľudia majú väčšinou tendenciu obdivovať krajiny a miesta, ktoré sú im vzdialené a cudzie. Niekedy, ale zabúdajú na to, že ich rodný domov ponúka takisto veľa krásy a zaujímavostí. A to najmä z minulosti.


Moje meno je Róbert Heteňák. Pochádzam z mesta, ktoré je výnimočné svojou úžasnou históriu. Považujem sa za hrdého lokálpatriota a bíleho andela s červeno-čírnym srdcom.


Po každé, keď prechádzam ulicami Trnavy, predstavujem si, ako to asi vyzeralo v čase, keď sa ešte trnavské hradby používali na bezpečnosť a obranu mesta.


Vo večerných hodinách, keď sú ulice „malého Ríma“ takmer prázdne cítim, ako zo starých historických budov a múrov doslova srší jeho krásna história.


Na základe toho som sa rozhodol písať príbehy o meste, kde má história, viera a futbal veľmi dôležité postavenie a ktoré sa pýši titulom - prvé slobodné kráľovské mesto na Slovensku.

prispievatelia | 21.11.2013 | Trnavskými očami | https://www.trnavskyhlas.sk