Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 26.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/12205-blog-ked-cloveku-cokolada-zatemni-mysel/blog-ked-cloveku-cokolada-zatemni-mysel/
Pažravosť a zamilovanosť majú jeden spoločný znak. Úplne zatemňujú myseľ. Ak pritom milujete to, čo práve žujete, a popritom ste nútení sa presúvať prostriedkami hromadnej dopravy, môže vám to pekne skomplikovať život.
S vyplazeným jazykom utekám na vlak. Mám k dobru desať minút, pohodlne sa usadím do nového vozňa s čistými sedadlami a nenasýtene spásam čokoládu. Keď dorazím celú štanglu, nervózne pozerám na hodinky. Veď už desať minút meškáme!
A tí švihnutí ľudia stále kliďánko nastupujú a tiež ich neserie, že meškajú. Dvere sa zatvárajú, sprievodca naháňa dnu posledných omeškancov.
A Anna načína ďalšiu čokoládu a sedí si spokojne vo vlaku do Malaciek (namierené mám pôvodne do Trnavy, pozn. autorky).
Môj zrýchlený vlak do Trnavy som, samozrejme, zmeškala, ten do Malaciek šiel včas. Ale nevadí, však ide aj rýchlik a to o päť minút.
Tak znova s vyplazeným jazykom cváľam o dve nástupištia ďalej, spokjne sa posadím do dlhokánskeho vlaku.
Odchod má o tri minúty. Pozerám sa cez okno, či som v dobrom a v odraze skla vidím ďalší dlhý vlak a nápis Trnava. Pokojne si sedkám, však to je len odraz, ale pre istotu som sa pozrela von.
No vyskočila som opäť v poslednej chvíli, lebo to nebol odraz, ale môj vlak stojaci na protiľahlej koľaji. Nastúpila som v poslednej minúte.
Je možné, aby som si dvakrát za jeden večer sadla do zlého vlaku a takmer oba z tých správnych zmeškala?
Keď o hodinu vystúpim niekde v okolí Brna, napíšem znova...
Anna Pocestná
autorka píše pod pseudonymom
prispievatelia | 11.1.2014 | Medzi Trnavou a Bratislavou | https://www.trnavskyhlas.sk