Prapravnučka kanibalov jubiluje

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 28.9.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/142-prapravnucka-kanibalov-jubiluje/prapravnucka-kanibalov-jubiluje/

Chceli chlapca, a tak druhá dcéra bola pre jabloneckú rodinu Bachratých veľkým sklamaním. „Keď sme ťa šli na koči krstiť, všade okolo kvitli margarétky. Tak som si povedala, anglická princezná je Margaréta, aj ty budeš,“ vysvetľovala jej krstná mama, ako došla k menu. „Pavla, netáraj, pred cestou na faru do Budmeríc sme vynášali hnoj,“ odporoval mamin švagor.

„Máte nárok najviac na mesiac tvorivej krízy,“ vravieval jej šéf v Hlase ľudu. „Ale ja som nikdy nevedela, čo je to tvorivá kríza,“ tvrdí v pohode domova Margita Kániková. Foto: Janka Pekarovičová

 

To bolo v novembri pravdepodobnejšie. Isté je, že so svojím menom, značiacim po slovensky perla, chodí po svete práve sedemdesiat rokov. Margita Kániková – ekonómka, novinárka, publicistka.
„Vykopávky, ktorým chceli v obci pred tridsiatimi rokmi zamedziť postavením kravína na farskej lúke, bol Jablonec datovaný do mladšej doby kamennej. Aktuálne nálezy však prezrádzajú, že moji predkovia už pred 3500 rokmi pili pivo a asi to boli ľudožrúti!“ odhaľuje sa nedávnym objavom pozostatkov kanibalských rituálov zo staršej doby bronzovej jubilantka. V roku 1942 rodina odišla do Trnavy.
Margita chcela byť učiteľkou. Rodičia jej však vybrali obchodnú akadémiu. „Mala som z účtovníctva jednotku, rozumela som mu, ale neznášala som ho!“ spomína. Z účtovníctva aj potom, keď syn Ivo už chodil do školy, stále hľadala možnosť úniku. „Začala som robiť v ŽOS-ke dobrovoľnú knihovníčku. Keďže môj zamestnávateľ bol investorom trnavského Domu kultúry odborov, robila som všetko preto, aby som sa tam dostala. A v tej práci som sa našla a založila som aj Literárny klub Bernolák,“ priznáva.
Raz na predvianočných nákupoch stratila rodinný šperk. Kolega ju upozornil, že v oznamoch v Trnavskom hlase kvetinárstvo vyzýva, aby sa pani, ktorej chýba náramok, prihlásila. Išla tam, popísala, ako vyzeral, chcela priniesť fotografiu. Povedali, že jej veria, ale že nie je prvá, ktorá sa o nález hlási. „Boli to ochotné a milé kvetinárky, preto som napísala do Trnavského hlasu, že sa im chcem poďakovať, aby mi poslali zloženku na ďakovný inzerát. Uverejnili celý môj list, ba poslali mi aj honorár. Možno to bol impulz, odvtedy píšem,“ spomína.

Margitka trhala margarétky na krátkych stopkách. Hnevalo ju, že jej padali. Foto: Album Margity Kánikovej


Hrobár Klaus
Dopisovala do viacerých novín a časopisov, najviac do Smeny na nedeľu. Prischli jej aj dva pseudonymy – Edita Kánska a Margita Trnková. Po odchode z domu kultúry sa uplatnila v Trnavských listoch, vydávaných Danielom Rybom. „Mala som vtedy 49 rokov a chcela som nimi „poraziť“ Trnavský hlas. Nepodarilo sa to. Naopak, Václav Klaus porazil nás. I keď sme dostali z Charty 77 počítač, zvýšili sa náklady za polygrafické práce, papier, DPH... Skrátka, Klaus bol náš hrobár,“ popisuje Kániková ďalší úsek života, v ktorom robila súčasne i ekonómku. Z úradu práce jej potom ponúkli miesto na obvodnom úrade. Zo sedemnástich uchádzačiek uprednostnili pred mladými a atraktívnymi práve ju. Ako je to možné? „Z úradu práce vás poslali omylom...“ vysvetlil jej priamočiary šéf. „Telefonoval som tam, že hľadám 30-ročnú ekonómku s praxou. Poslali mi ekonómku s 30-ročnou praxou...“ Finančnú radkyňu robila až do odchodu na dôchodok. Pritom dopisovala do Literárneho týždenníka, Rodinného spoločenstva, Seniora, Slovenských pohľadov a inde. Tesne pred odchodom do dôchodku prišla ponuka z Hlasu ľudu. Chceli regionálnu redaktorku. Vzala to. Začala otvorením McDonald’s v Trnave v októbri 1996. „Miestnosť som mala v Tatraskle a raz do týždňa som chodila do Bratislavy. Bolo to najkrajšie obdobie!“ Tvrdí, že proti vlastnému svedomiu by nebola písala za žiadnu cenu. „Nie som do tejto doby! Robiť v redakcii, kde sa zháňajú len senzácie, by som nedokázala.“
V súvislosti s kauzou Gaulieder ju poslali aj do Galanty. „Bolo tam veľa novinárov. Poslanec vyšiel, prezrel si nás a ukázal prstom na mňa a na redaktora Új Szó Lovása. Prečo ja? Pochopila som neskôr.“ Do Galanty chodila potom služobne častejšie a jej sebavedomie rástlo, keď ju ľudia na ulici začali zdraviť. „Myslela som si, že ma už všetci poznajú, čítajú moje články... No to bol omyl! Pravdou bolo, že som sa veľmi podobala na istú profesorku z gymnázia...“
S Hlasom ľudu v jeho metamorfózach vydržala do 1. apríla 2000. Rovnako ako ostatní v redakcii, aj ona dostala výpoveď. Nebol to prvoaprílový žart, ako sa spočiatku domnievala. Ostala doma. Mala bezmála 60 rokov, preto odišla navštíviť syna do Austrálie a tam ich oslávila.


Naozaj ružový koniec
Ešte za totality zbierala materiály a informácie o Andrejovi Žarnovovi. Po návrate si sadla a začala ich triediť, písať, dávať obsahu istú podobu, ale s matnou predstavou, čo potom. „Už som to mala skoro hotové, keď mi telefonoval priateľ, kňaz Juraj Kadlec z Kanady. Zhovárali sme sa aj o tom, že píšem knihu a naozaj som iba odhadla, čo by mohlo stáť jej vydanie. Zakrátko mi oznámili z banky, že z Kanady prišli peniaze... Uvedomila som si, že dokumentárno-životopisná kniha o Žarnovovi V znamení púpavy musí vyjsť.“ Kánikovej literárna prvotina v roku 2001 vyšla. Nedávno, v októbri t. r. vyšla už jej upravená reedícia.
Pri písaní druhej, poviedkovej knihy – Trnavské impresie si uvedomila, o čo ľahšie je tvoriť vlastnú, ako spracúvať do finálnej podoby diela iných, čo si tiež neraz vyskúšala. „Neviem, prečo má tá kniha najväčší úspech. Vyšli už dve vydania a predáva sa aj v Bratislave,“ zamýšľa sa. O žene od Slovenského štátu podnes pojednáva Život na troskách nádeje. „Mnohé čitateľky sa v nej našli. Nie som Valéria..., ale, medzi nami povedané, vlastne som...“ priznáva, že každý autor sa opiera o prežité. Štvrtej knihe, reálnemu príbehu s drogovou tematikou Z oblakov na tvrdú zem, niektorí kritici vytýkali ’ružový koniec‘. „Ale ono sa to do posledného písmena naplnilo! Veď 8. októbra mali hlavní hrdinovia svadbu! Kamil je už bakalár, má dobré zamestnanie...“ teší sa autorka a neľutuje vydanú námahu.


Dve bosorky
V útulnom sídliskovom byte je všetko, čo potrebuje zrelá novinárka a publicistka. Možno by privítala častejšie stretnutia s Ivom, synom, ktorý si svoju existenciu vybudoval v Austrálii. „Dva týždne odkazoval, že mi príde povedať niečo dôležité. Nemal odvahu. Bála som sa, že je chorý. Keď konečne povedal, že ide do Austrálie, padol mi kameň zo srdca. Keby som mala jeho roky, išla by som tiež,“ spomína a ťažko hádať, čo si myslí o tom, že plánované štyri roky sa už predĺžili takmer päťnásobne. „Išiel tam preto, že chcel byť pilotom. Mal pilotné preukazy obchodného pilota a pre bezmotorové lietanie. V Austrálii sa robia svetové rekordy bezmotorového lietania na vetroni. Urobil si letecký manažment na univerzite v Sydney, nostrifikácie, má uznané oba pilotné preukazy. Teraz robí dizajnéra leteckej premávky,“ teší sa mama z vyplnenia synových snov.

November 2005. Autorke Trnavských impresií blahoželajú na prezentácii knihy špačinskí folkloristi. Foto: Janka Pekarovičová


Nežne sa prizerá fotke vnuka Miška na poličke, či listuje fotografie z Vianoc strávených v Tatrách so synom a jeho priateľkou Fionou. Je to po matke Angličanka, po otcovi Maorka. Od svojich predkov vraj zdedila schopnosť empatie a šamanské sklony. „Je to bosorka a moja mama je tiež bosorka! Rozprávajú sa, jedna anglicky, druhá slovensky, a vedia, čo si hovoria,“ smeje sa jubilantka. Často navštevuje svoju 93-ročnú mamu, ktorá má stále energie na rozdávanie.
 

Dôchodok na zmrzlinu
Syn ju permanentne volá, aby šla žiť do Austrálie. „Normálne sa sem nasťahuj. Nemusíš s nami bývať, prenajmeš si domček, od vlády dostaneš penziu, z ktorej krásne vyžiješ. A slovenský dôchodok budeš mať na zmrzlinu,“ provokuje. „Ale ja nedokážem natrvalo odísť. Príliš ma púta Slovensko. Ešte raz by som sa však chcela ísť pozrieť do Sydney. Len tých dvadsaťdva hodín v lietadle! Nevyšlo mi to do sedemdesiatky a potom poisťovňa veľa pýta,“ uvažuje pragmaticky.
V počítači má poviedky, cestopisy zo Sahary a z Austrálie. „Už takmer pol roka som nič väčšie nenapísala. Neviem prečo. Každé ráno vstávam, myšlienky mám sústredené, mám námet, ale nie som schopná písať. Mohla by som sa pokúsiť napríklad o životopis Báhončana Jozefa Vavroviča a všeličo iné. Je to pekná práca,“ hodnotí publicistka, ukazujúc na kopu kníh, prečítanú v poslednom čase. „Keď si sadnem k počítaču, chytím slinu a píšem, cítim sa voľná, oslobodená od všetkých problémov, skrátka mi to dobre robí. Aj keď potom polovicu vyškrtám. Potrebujem to pre svoj život.“


Amelia, a či Margita?

Veríte v reinkarnáciu? Porovnajte tieto dve fotky. Hore je Američanka Amelia Earhart, letkyňa, prvá žena, ktorá preletela cez Atlantik, sociálna pracovníčka, módna návrhárka a spisovateľka. Nadovšetko milovala lietanie. Chcela obletieť svet. Na ceste z Novej Guinei na Howland Island so svojím lietadlom v júli 1937 navždy zmizla. Pod ňou je Slovenka Margita Kániková. Narodila sa v novembri 1940. Má hlboké sociálne cítenie, veľmi dobrý vkus, píše knihy. Jej jediný syn Ivo je pilot a nadovšetko miluje lietanie...


JANKA PEKAROVIČOVÁ

prispievatelia | 28.12.2010 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk