Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 26.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1598-blog-sokova-terapia-slzy-bolia-aj-liecia/blog-sokova-terapia-slzy-bolia-aj-liecia/
Kvôli mužovi som naposledy preliala slzy pred viac ako polrokom. Aj preto si dovoľujem tvrdiť, že som z rozpadu predchádzajúceho vzťahu vyliečená. Dokonca ma už prešla aj fáza hnevu a prehupla som sa do ľahostajnosti.
Posledných pár dní som zažila niekoľko situácií, keď som mala slzy na krajíčku ja alebo niekto z môjho okolia. A preto som sa zamyslela nad tým, kedy ma v mojom živote sprevádzal plač. Myslím si, že do mojich dvadsiatich šiestich rokov to bol skôr plač z bolesti (bezmocnosť z chrípky, problémy so zubom, pád na kolená pri korčuľovaní) alebo keď ma niečo dojalo. Potom som spoznala svoju prvú veľkú lásku, z ktorej neskôr vzišli poriadne trable. Prvý plač srdca prišiel, keď som zistila, že môj milovaný je niečo ako gembler a jeho dlžoby sa vyšplhali do astronomických výšok. Navyše prišlo zistenie, že mi klame vo všetkom a okrem mňa má ešte jednu partnerku a dokonca s ňou má dieťa. Tak to boli skutočne bezsenné noci plné plaču, keď si človek uvedomuje definitívu vzťahu a zároveň sa ho z nepochopiteľných príčin drží zubami-nechtami. Po tom, čo som v sebe našla silu a povedala mu, aby vypadol z môjho života, som takisto nezdržala plač. Ženy to dobre poznajú. Situáciu, keď si chcú zachovať chladnú tvár a dôstojnosť, ale bolesť srdca je taká silná, že vám skriví tvár do grotesknej podoby. A vtedy príde priam ironická veta od človeka, ktorého ste dovtedy milovali: „Moja, poplač si. Pomôžete ti to.“ Tragikomické, máte chuť ho zabiť a naďalej pri tom prelievať slzy.
Nikdy som nebola zástancom vydieračského plaču. Toho, ktorým si mnohé ženy vydupú vo vzťahu čokoľvek. Pri rozchode s mojím druhým partnerom som si poplakala tiež. Tentoraz som však našla v sebe silu neplakať pred ním. Vtedy som si povedala, že aj keby sa neviem čo na svete malo stať, chlap ma už neuvidí plakať. Radšej som po nociach zmáčala vankúš alebo smoklila na ramene skvelej kamarátky Ninky.
Dnes sa usmievam. Možno aj preto, že ma nevytáča žiaden chmuľo so statusom partner. Slzy prelievam skôr od dojatia. Moja krstná dcéra má pár mesiacov a už sa smeje so zvukom. Slováci sú počas hokejového šampionátu národovci a radostne zdobia svoje autá vlajkami. Kamarátova dcéra vyhrala prestížnu tanečnú súťaž a od šťastia sme si s jej otcom poplakali obaja. Viem, že v živote ešte prídu situácie, keď bude plač bolieť. Ale s istotou viem povedať, že tento rok sa udejú v mojom okolí také veci, vďaka ktorým budem mať síce opäť slzy, ale budú to slzy šťastia.
Tatiana Čuperková | 5.5.2011 | Šoková terapia | https://www.trnavskyhlas.sk