Zázraky na počkanie sa pred poštou nedejú

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1628-zazraky-na-pockanie-sa-pred-postou-nedeju/zazraky-na-pockanie-sa-pred-postou-nedeju/

Začalo sa to nevinnou stávkou s mojím kamarátom Mišom. Som od narodenia na vozíku. Mišo na ňom sedel možno dvakrát – trikrát v živote, no i tak stávku prežiť dvanásť hodín na vozíku prijal. Dokonca sa na túto novú skúsenosť veľmi tešil. Myslel si, aká to bude malina a sranda.

Ani z vozíka, ani na voz. Foto: Michal Hlavatovič

 

Hneď ako sme sa stretli v meste na štvorkolesových tátošoch, ja skúsený vozičkár som mu nacúval do úsmevu. To čo máš za oštaru, Mišo?, zhíkol som pri pohľade na káru, ktorá sa očividne na jazdenie príliš nehodila. Kam ideme?, spýtal som sa ho. Všade!, odvetil trochu naivne. Chytil ma záchvat smiechu. Ešte nevedel, že tu v meste sa takmer nikam nedostane. Na jeho tvári bolo vidno, že už teraz sa neskutočne baví.

 

Cesta vlakom? Do vagóna sa vozičkár bez cudzej pomoci nedostane. FOTO: Michal Hlavatovič


Krásna záchrankyňa
Obaja sme sa zhodli na tom, že pred dlhou cestou sa najprv musíme posilniť. Lenže kde? Mišo bez rozmyslu vymenoval asi päť podnikov. Chvíľu som sa na neho mlčky díval. Ani do jedného sa nedostaneš! Všade vedú schody alebo prekážajú iné bariéry.
Po pol hodine vozenia sa hore-dolu mestom sme už aj vysmädli. Konečne sme našli vhodný podnik. Od vytúženého nápoja nás delili iba trošku užšie dvere. Mišo začal chápať, prečo som sa smial, keď som ho po prvýkrát uvidel. Zatiaľ čo ja som mal ľahučký vozík urobený presne na mieru, on sedel v XXXXL obrnenom transportéri. :-) Kým svoj tank pasoval do dverí, škeril som sa naňho spoza stola. Kde však nefunguje mužská sila, pomôže ženský um. V sekunde k nemu priskočila mladá krásna čašníčka, aby mu pomohla. Prebudila sa vo mne závisť. Najradšej by som si to s ním vymenil. Možno som mal nad ním výhodu dlhoročnej praxe, no on vedel využiť svoj prirodzený šarm vo svoj prospech.

 

Jedenásť schodov je nič. Keď môžete chodiť. FOTO: Matej Uhlár


Ferrari verzus Trabant
Posilnení kofeínom sme vyrazili na našu Tour de Trnava. Mišo ako bežný človek si nevedel predstaviť, v čom by mali byť celkom jednoduché veci ako zaplatenie účtov na pošte, návšteva mobilného operátora či nakupovanie teraz preňho iné.
Skúsil si poslať doporučený list z hlavnej pošty. Cestou k nej bol ako malý chlapec, ktorý práve dostal novú hračku. Vozil sa širinu-marinu po námestí a ukazoval mi, aké triky sa naučil na novom tátošovi. Neraz sa stalo, že sa vďaka hrboľatému terénu takmer vysypal. Ešteže nás celou cestou sprevádzala moja mamina, ktorá nám obom sem-tam pomohla. Inak by Mišo viackrát skončil s cestným lišajom. Kým sme sa doviezli k pošte, bol už z jazdy po hrboľoch vytrasený ako z kolotoča. Až vtedy začal chápať moje slová. Do toho krámu by som nikdy nesadol! Bolo to, ako keby ja som mal Ferrari a on Trabant. Vydýchol si, keď na schodoch k pošte zazrel výťahovú plošinu: „To bude bez problémov!“ tešil sa.

 

Výber z bankomatu posediačky tiež nie je sranda. FOTO: Matej Uhlár


Okrasná plošina
Len aby! Ja som to vedel. Plošina bola zamknutá. Sedliacky rozum Mišovi radil hľadať zvonček alebo kameru, prostredníctvom ktorej by dal o sebe vedieť. Čuduj sa svete, nič také tam nebolo. Mal dve možnosti. Buď sa zázračne uzdraví, vezme vozík na plecia a vyjde s ním po schodoch. Zázraky sa však nedejú na počkanie. A určite nie pred poštou. Ostalo jediné: Niekoho poprosiť aby šiel na poštu povedať, že je tam. Z diaľky som sa na neho uškŕňal a fotografoval som jeho trampoty.
Ešteže je novinár a s otravovaním ľudí nemá žiadny problém. Po asi štvrťhodine čakania vyšla vysmiata pracovníčka pošty. „Bohužiaľ, plošina nám nefunguje,“ oznámila mu so stoickým pokojom. „Bezbariérovú poštu nájdete na druhom konci námestia.“ Tú plošinu som ešte nikdy nevidel v chode. Podľa mňa funguje, ale nik nevie, čo s ňou. Asi k nej nedostali manuál. Načo ju potom majú? Nech ju teda dajú niekomu, kto vie, čo s ňou treba robiť, a kde bude užitočná.

 

V Orangi majú plošinu, už len napasovať sa na ňu. FOTO: Michal Hlavatovič


Sledoval som Miša, ako sa namiesto vytúženého minútového odpočinku rútil k bezbariérovej pošte. No, bezbariérovej ako bezbariérovej... Na schodoch bola strmá nájazdová rampa. Mišo si pochvaľoval, že nechodí do posilky zbytočne! Veru, na jej koniec sa dostal už len silou vôle. Kým ma mama vytlačila hore, riadne sa zapotila. Aby toho nebolo málo, pri vstupe sa musel popasovať s ťažkými dverami. Blonďavá pracovníčka, sediaca pár krokov od nich, zjavne neverila vlastným očiam. Možno aj preto ostala sedieť na stoličke ako prikovaná. A možno bolo iba zaujímavé pozerať sa, ako zápasí s dverami.
Hoci Mišova metalíza si to odniesla, ja som z tohto súboja vyšiel bez ujmy na zdraví. Vo vnútri sa pracovníčka nad ním zľutovala a všetko potrebné vypísala za neho, čo sa mu náramne hodilo, lebo ako správny chlap si s tým večne nevie dať rady. Pri odchode blondínka zrejme usúdila, že opakovaný vtip nie je vtipom. Spravila čosi nečakané. Otvorila a podržala mu dvere. Ba čo viac, s úsmevom mu zaželala pekný deň.

 

Príroda môže volať, koľko sa jej chce, keď nie je poruke WC. FOTO: Matej Uhlár


„Videl si, ako na mňa žmurkala?“ podpichoval ma. To jej len dačo spadlo do oka, odsekol som. Ak mu cestou hore po plošine stúpal adrenalín, cestou dolu dosiahol kritické hodnoty. Nechýbalo veľa a zahrali by sme sa na supermanov.
Náš ďalší cieľ bol Orange. Tu je tiež plošina. Na moje veľké prekvapenie aj funkčná. Jej lesk a pach novoty však prezrádzal čosi o „častom“ používaní. No také jednoduché to nebolo ani v tomto prípade. Dve zamestnankyne vyšli Mišovi na pomoc, keď videli, ako sa snaží na plošinu napasovať. No samy s tým mali problém. Učili sa ju používať. Vraj zákazníka na vozíku tam ešte nikdy nemali. Kým sa Mišo dostal do predajne s výdatnou pomocou tiet, uplynulo asi pätnásť minút a poriadne sa zapotil.

 

Aha, Mišo! Takto sa to robí! FOTO: Matej Uhlár


Volanie prírody
Okolo poludnia sa to stalo. Na túto chvíľu som sa tešil zo všetkého najviac. Volanie prírody. „Maťo, kde sa tu dá ísť na WC?“ Hľadaj! Mišo sa zahral na „Maldra a Skalyovú“. Bolo to ako snažiť sa nájsť ihlu v kope sena. Mohol si aj oči vyočiť, no žiadnu ceduľu nenašiel. Po hodinke beznádejného hľadania sa mu už začali krížiť nohy. Pomaly, ale isto uvažoval nad variantom naplnenia PET fľaše, no nedovolil som mu to. Nakoniec som sa predsa len zľutoval. Zaviedol som ho k policajtom a ukázal mu malú nenápadnú ceduľu na stĺpe. „Kto má toto nájsť?“ pýtal sa nervózne. Mne to trvalo rok, kým som to miesto objavil. Po chvíli Mišo vyšiel a bolo na ňom vidno, že sa mu uľavilo. Doslova.

 

Bez maminy by sa mi išlo oveľa horšie. FOTO: Michal Hlavatovič

 

MATEJ UHLÁR

prispievatelia | 7.5.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk