Nikdy neodhalené tajomstvo

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 20.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1877-nikdy-neodhalene-tajomstvo/nikdy-neodhalene-tajomstvo/

Pred pár týždňami mi v Trnavskom hlase v rubrike Ten je náš venovala Katka Rosinová medailón. Spomenula aj moju knižku Slovenské eso a ruský cár, ktorá opisuje aj dramatický príbeh pilota Trnavčana Petra Horvátha.

Cársku korunku mu priniesol vnuk z Ruska. Foto: Vladimír Kampf

 

Po uverejnení medailónu som zatelefonoval Horváthovcom. Chcel som ich pozvať na Fórum humoristov, v ktorom som mal účinkovať spolu s Oldom Hlaváčkom a Jožom Cillerom. Pani Horváthová ma šokovala smutnou správou, že Peter zomrel 1. júna 2010. Pochovali ho potichu. Azda preto sa o jeho odchode nedozvedeli ani nadšenci leteckej histórie.
Peter Horváth by sa 16. mája dožil 93 rokov. Jeho nevlastného otca Michala Horvátha zajali počas prvej svetovej vojny v Rusku. Do Trnavy sa vrátil v roku 1924 s chlapcom – sirotou, ktorému dal svoje meno. Peter opatroval fotografiu z detstva. Bol na nej s dvomi ženami. Keď sa pýtal otca: „Ktorá je moja mama?“, on odvetil: „Ani jedna. Toto je vychovávateľka a toto tá, čo to zorganizovala“. Na otázku: „Čo organizovala?“ otec neodpovedal.
Peter vyrastal v Trnave. Prihlásil sa do akcie 1000 nových pilotov. Veľmoci sa v Mníchove dohodli o okyptení Česko-Slovenska. Nasledovala Viedenská arbitráž, 14. marca 1939 odhlasoval Slovenský snem samostatnú Slovenskú republiku. Medzi prvými ju uznalo Maďarsko, a pár dní nato ju zákerne prepadlo. Kým Petrovi starší kamaráti štartovali zo Spišskej Novej Vsi proti nepriateľom, on končil školu leteckého dorastu. Práve v čase jej ukončenia sa na východné hranice presúvali nemecké vojská. Peter cítil ruské korene. Spolu s Vilom Ondrišom zašiel na sovietske vyslanectvo. Hovorili o vojne. Vyslanec Puškin neveril. Hitler a Stalin boli predsa spojenci.

 

Peter Valo a letecké legendy Peter Horváth, Ján Režnák a Matej Beznák.

Odsúdený na smrť
Trinástu letku presunuli 19. júna 1940 do Spišskej Novej Vsi. Peter sa zdôveril kamarátovi, že vo sne videl matku. Volala ho domov. Potom ho navštívil neznámy človek. Vedel, že bol na sovietskom vyslanectve. Oznámil mu, že o pár dní ho zavrú. Návšteva urýchlila rozhodnutie. Ráno 20. júna vliezol do stíhačky a odštartoval na východ. Po polhodine núdzovo pristál v lese. Maďarská hliadka ho odviezla do Užhorodu a neskôr ho odovzdali Nemcom. Po prevezení na Slovensko ho obvinili z dezercie a z vyzradenia vojenského tajomstva. Podľa prokurátora mal dostať dvanásť rokov za mrežami. Minister obrany Čatloš chcel vyrobiť exemplárny prípad. Vyšetrovateľ Anton Rašla nútil väzňa, aby prezradil komplicov. On tvrdil, že sa rozhodol odísť sám. „Tak vám odporúčam, aby ste išli na spoveď!“ zavrčal Rašla. Peter si uvedomil, že kňaz odprevádza odsúdenca na poslednej ceste. Prokurátor Tibor Hajdu žiadal najvyšší trest! Rozsudok znel: Trest smrti povrazom. Keď prišli poňho do cely, nevnímal, čo sa deje. Ani to, že mu prezident republiky udelil milosť a trest smrti povrazom zmenil na doživotie.

 

 

Vychovávateľka a tá, ktorá „to“ zariadila. FOTO: archív Petra Vala

Väzeň a oslobodenie
Vojenských väzňov previezli do trestnice v Leopoldove. Petra Horvátha si zobral na výpomoc do kancelárie zástupca veliteľa Štefan Kršiak. Odrazu mal kúpeľňu, záchod a otvorené dvere. Na Vianoce sa ho šéf opýtal, či vie opraviť rádio. Peter povedal, že nie. Kršiak ho odviedol domov. Rádio hralo. Stôl bol plný štedrovečerných dobrôt. Na tieto Vianoce nezabudol nikdy.
V auguste 1944 mu Kršiak oznámil, že sa čosi chystá proti Nemcom a dodal: „Ak na bránu zabúcha prvý slovenský vojak, ste voľný.“ Z okna videl kolónu vojenských áut. Až neskôr sa dozvedel, že to utekala trnavská posádka do Povstania. Na politických väzňov si nespomenuli. Po páde Banskej Bystrice prišli po nich Nemci. Kršiak ich oklamal, že tam majú len vrahov a zlodejov, a to im zachránilo život.
Pred príchodom Červenej armády dozorcovia otvorili brány väzenia. Peter sa vybral pešo smerom na Sereď. Ruský plukovník si vypočul jeho príbeh. Rozkázal, aby ho zaviedli domov a Peter Horváth sa stal poriadkovým veliteľom Trnavy. Raz mu ruský vojak priviedol prokurátora, ktorý kedysi žiadal jeho smrť: keď Hajdu zistil, že sa dostal do rúk človeka, ktorého hnal na smrť, vzdychol: „Vy ste pán Horváth! Z tejto miestnosti už neodídem.“
Horváth chcel od neho počuť, prečo sa k nemu správal tak odporne. Hajdu vysvetľoval, že na neho tlačili Karmasin, nemecký vyslanec i minister. Žiadali trest pre výstrahu. Ten aj dosiahli, akurát prezident rozsudok nepodpísal. Ruský vojačik čakal na kývnutie prstom a po prokurátorovi by nebola ostala ani stopa. Veliteľ mesta prikázal vojačikovi, aby prokurátora odprevadil na stanicu.
Inokedy pribehli za ním Mons. Pöstényi spolu so skladateľom Mikulášom Schneidrom-Trnavským. „Ľudia chcú vykradnúť Spolok svätého Vojtecha!“ Peter dal pribiť na budovu ceduľu Vojenský objekt a problémy prestali. Práve Mons. Pöstényi zosobášil manželov Horváthovcov.
Po vojne sa všetko zvrtlo. Vyšetrovateľ, čo hnal Petra na smrť, z funkcie prokurátora v roku 1947 pomohol odpraviť človeka, ktorý mu svojho času daroval život. Dozorcu Štefana Kršiaka, ktorý urobil Petrovi Horváthovi v ťažkom žaláru život znesiteľnejším, v päťdesiatych rokoch takmer umučili v pankrádskej väznici.

 

Záhadná návšteva
Starý Horváth neprezradil o synovej minulosti nič. Keď sa ho Petrova manželka opýtala na jeho mamu, povedal len: „Keby si len vedela, aká to bola krásna žena!“ V lete roku 1947 sa u nich zastavila staršia pani. Petra oslovila: „Vaše blahorodie.“ Kľakla si na kolená a divnou ruštinou žobronila o odpustenie a požehnanie. Požehnal ju a odpustil jej, hoci nevedel čo. Starká prosila, aby jej ukázali syna. Keď uvidela chlapca, zjavne sa uspokojila. Upierala oči na jeho nožičky. Akoby ju zhypnotizovali nedorastajúce nechty na palcoch nôh, aké mal Peter Horváth od narodenia. Zdala sa im pomätená, preto boli radi, keď ju Petrov otec odviedol preč.
Starý Horváth si zobral svoje tajomstvo do hrobu. V zmluve o adopcii stálo, že sa narodil 16. mája 1918 v Tare pri Toboľsku a volal sa Peter Bogajev. Peter 3. apríla 1958 napísal do Toboľska list. Žiadal informácie o Vasilise Bogajevovej, ktorá tam žila okolo roku 1918. O mesiac mu oznámili, že v Tare ani v Toboľsku osoba s takým menom neexistovala, rovnako ako ani človek s priezviskom Bogajev.

 

Vnučkin objav
Petrova dcéra neskôr emigrovala do Ameriky. Do rúk sa jej dostala knižka Anny Andersovej. Autorka píše o nešťastnom osude rodiny posledného ruského cára. Odrazu vnučka vykríkla: „Mama, veď to som ja...“ a ukazovala na portrét cárovej dcéry Oľgy. „Mama, a táto teta je celý dedo!“ Na obrázku bola autorka knihy Anna Andersová, ktorá márne presviedčala príbuzných cárskej rodiny, že je stratená Anastázia. Peter Horváth sa začal zaujímať o osud cárskej rodiny. Cára Mikuláša previezli do Toboľska. Do jeho sídla chodili aj remeselníci, medzi ktorými bol aj šuster Michal Horváth. Potom cársku rodinu presťahovali do gubernátorovho domu v Jekaterinburgu, kde zo 16. na 17. júla 1918 vtrhlo komando maďarských boľševikov a všetkých povraždili. Telá nahádzali do banskej sondy, poliali petrolejom a zapálili. Neskôr sa zistilo, že chýbajú pozostatky cároviča Alexeja a Anastázie.
Za hranicami Ruska sa objavila Anna Andersová, ktorá dokazovala, že je Anastázia, a niečo hľadala. Čo to bolo? Žeby dieťa? Nesúvisela návšteva záhadnej ženy u Horváthovcov s príbehom Anny Andersovej? Anastáziu mohol zachrániť len ten, kto mal k nej v čase popravy veľmi blízko.
Petrova dcéra sa dočítala, že zranenú Anastáziu skrýval mladý dôstojník s iniciálkou H. Nemohol byť záhadný dôstojník H. identický s bratom Michala Horvátha, ktorý bol v tom čase v Rusku? Nemôže byť brat Michala Horvátha totožný s Horváthom, ktorý je uvedený na druhom mieste medzi členmi vražedného komanda? Ak by bol záhadný H. bratom Petrovho otčima, mohol Anastáziu pod menom Vasilisa Bogajevová schovať u šustra Michala Horvátha v tábore v Tare? Je podobnosť na fotografiách, ktorú si všimla Petrova vnučka, čisto náhodná? Pravdu sa už nedozvieme. Spolu so starým trnavským policajtom odišlo celé tajomstvo.

 

 

Peter Horváth vždy zaujal tolstojovským hlbokým prejavom. FOTO: Vladimír Kampf

Na margo
Pri krste mojej knižky Slovenské eso a ruský cár v bratislavskom Istropolise stáli vedľa seba najúspešnejší slovenský stíhač Ján Režnák, ktorý na východnom fronte dosiahol 22 a pol víťazstva, a prvý dezertér z vojny so Sovietskym zväzom Peter Horváth. Obaja pôsobili v trinástej letke, no prežili rôzne životy. V prvom nebolo ani stopy po pýche na to, že bol najúspešnejším slovenským stíhačom v druhej svetovej vojne, a v druhom ani náznaku po pomste za utrpenie, ktoré prežil.
Nikdy nezabudnem na Petrove slová, ktoré povedal pred televíznymi kamerami: „My s Jankom Režnákom sme najlepší priatelia.“ Pri našom poslednom stretnutí mi Peter s tolstojovskou hĺbkou a pokojom povedal: „Už nehľadám nič, vďaka svojmu anjelovi strážnemu som sa dožil pekného veku, mám rodinné zázemie, nie som hladný. Čo mi chýba? Sláva, to je len poľná tráva. Človek by mal s pokorou prijať to, čo má, a rozmýšľať, ako pomôcť druhému. Ono sa mu to niekedy vráti.“ A tak otázka, kto bol vlastne Peter Bogajev, ostane asi navždy nezodpovedaná.

 

PETER VALO

prispievatelia | 25.5.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk