Možno by dostal Nobelovu cenu

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 18.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/189-mozno-by-dostal-nobelovu-cenu/mozno-by-dostal-nobelovu-cenu/

Malženický rodák Alexander Alagovič dosiahol v prvej polovici 19. storočia post záhrebského biskupa a zástupcu chorvátskeho bána. Ďalší malženický rodák Anton Gerinec zožal veľké úspechy v odbore detskej oftalmológie.

O detskej oftalmológii sa u nás vedelo len málo, Anton Gerinec to prelomil. Foto: Peter Valo

 

Starý otec Antona Gerinca sa vo Viedni vyučil za stolára a kolára. Neskôr zarobil nejaké peniaze v Amerike, vrátil sa a kúpil si v Malženiciach role. Otec robil úradníka a potom na družstve vo viacerých profesiách. Malženice mali čaro pre svoju históriu. Boli tu nielen zaujímavé a často aj záhadami opradené sochy svätcov, ale najmä jedna z najstarších sakrálnych stavieb v širokom okolí – rímskokatolícky Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Malý Tono v ňom začal miništrovať, v miestnej škole hrával ochotnícke divadlo a získal vzťah k spevu. Tomu ostal verný vo folklórnej i sakrálnej forme. Malženické zvyky a životný štýl mu ostali v srdci. Stále s k nim vracal. Sám hovorí, že počas vysokoškolských štúdií ho viac ako bigbít v populárnom vysokoškolskom klube oslovovali vidiecke zábavy po okolitých dedinách.

Školské roky
V malženickej škole bolo len päť tried. Žiaci pokračovali v Bučanoch a v Trakoviciach. Tono deviatku skončil v Hlohovci, kam ho rodičia prihlásili na akordeón do Ľudovej školy umenia. Kým jeho sestry začali chodiť na stredné školy v Trnave, on ostal verný Hlohovcu. Priťahovali ho kamaráti, hudobná škola a učitelia. Na gymnáziu vynikali dvaja bývalí farári. Jeho triedny profesor doktor Imrich Brichta ho učil latinčinu a nemčinu a doktor Štefan Chrenka jazyky a históriu. Brichta bol veľký turista a skvelý parťák. Pri každej príležitosti brával svojich žiakov na výlety a zároveň v nich pestoval etické zásady a presvedčenie, že ak chcú niečo dosiahnuť, musia okolo seba vytvárať príjemnú atmosféru.
Tono nikdy nemal problémy s učením. Bavili ho všetky predmety okrem deskriptívy, preto sa nevedel rozhodnúť, kam pôjde ďalej. Dilemu za neho vyriešil jeho ujo Štefan Drgoň. Bol to skvelý fytopatológ a okrem toho hlavný sólista v Lúčnici v päťdesiatych rokoch. Povedal synovcovi: „Tóno, Brichta ťa učí latinčinu, to je univerzálny jazyk. Ty si univerzálne založený a najuniverzálnejšia škola je medicína. Tam máš chémiu, fyziku a biológiu. Keď skončíš, potom si môžeš vybrať, či budeš robiť s pacientmi alebo sa budeš venovať výskumu.“

 

Z tohto žmúriaceho chlapčiska vyrástol špičkový očný lekár. Foto: Album Antona Gerinca

Odkaz dvoch profesorov
Anton Gerinec promoval s výborným prospechom v odbore všeobecné lekárstvo. Nemal však nijakú protekciu, a tak mal problém s umiestnením. Ponúkali mu miesta na južnom Slovensku alebo na východe. Vedel, že nechce ísť ďaleko od domova a že nechce robiť očné lekárstvo ani psychiatriu. V kritickom čase vypísali konkurz na očnej klinike v bratislavskej Fakultnej nemocnici. „Prihlásil som sa,“ spomína profesor Gerinec. „Dostal som sa k profesorovi Jozefovi Šusterovi, manželovi známej spisovateľky Margity Figuli. Bol to komótny a precízny človek, ktorému sa musel svet prispôsobiť. Pacient bol pre neho prvoradý. Pre neho neľutoval nijaký čas a na neho prenášal svoj pokoj.“
Po jeho smrti prevzal kliniku profesor Zoltán Oláh. Bol to moderný, dynamický chlap, ktorý hnal svojich žiakov dopredu. Nútil ich študovať a chodiť po svete. O genetike sa v tých časoch u nás ešte hovorilo ako o buržoáznej pavede. Profesor si všimol, že práve táto vedná oblasť priťahuje mladého doktora a navrhol mu: „O genetike tu poriadne nikto nič nevie, nechcel by si sa tomu venovať?“
Doktor Gerinec popri robote na klinike chodil na oddelenie klinickej genetiky. Sformovalo sa v sedemdesiatych rokoch vďaka oftalmológii, lebo väčšina očných chorôb, najmä u detí, je vrodených alebo dedičných. Mladý lekár dopoludnia operoval a vyšetroval a odpoludnia počítal pod mikroskopom chromozómy. Časom sa uistil v poznaní, že väčšina dedičných chorôb sa viaže na detský vek. Stalo sa niečo prevratné. Záľuba v genetike urobila z lekára, ktorý nechcel robiť očné lekárstvo, špecialistu v detskej oftalmológii.

 

Profesor, ktorý sa pozerá deťom rovno do očí. Foto: Peter Valo

Klinika z izby
Na očnej klinike sa špeciálne deťom nik nevenoval, na tomto pracovisku mali pre ne len jedinú izbu, zatiaľ čo v Prahe a Brne už pracovali špecializované kliniky. Detské choroby sú odlišné od dospelých. O detskej oftalmológii sa u nás vedelo len málo a inštitucionálne neexistovala. Musel študovať zahraničné pramene a zbierať skúsenosti na zahraničných stážach a kongresoch. V najpríhodnejšom čase zasiahol do Gerincovho osudu profesor Oláh. Sucho mu oznámil, že sa na Kramároch stavia nová detská nemocnica. Malo by tam byť aj detské očné. Anton Gerinec, od roku 1988 už docent, vytvoril podľa svojich predstáv v roku 1991 novú kliniku a modernú koncepciu nového odboru. Postavil základný tím lekárov a vytváral im priestor pre zdokonaľovanie. Taký, aký jemu poskytol profesor Oláh.

Nádeje v beznádeji
V Európe je asi sedem percent predčasných pôrodov. Do roku 1945 skôr narodené deti zväčša zomierali. Teraz väčšinu z nich zachránia v inkubátoroch. Predčasne narodené deti však nemajú dostatočne vyvinuté cievy na sietnici. Pri zvýšenom kyslíku v inkubátore sa ich dozrievanie urýchli, ale ak sa dieťa narodí priskoro, vzniká retinopatia nezrelých detí. Sietnica sa odtrháva od podkladu a ochorenie vedie k slepote. Keď profesor Gerinec zavádzal začiatkom osemdesiatych rokov prvú liečbu, ročne prichádzalo o zrak pre túto chorobu na Slovensku okolo päťdesiat detí. Prvou metódou bolo zložité podmrazovanie tekutým dusíkom, ktorou sa sietnica „priletovala“ k podkladu. Koncom osemdesiatych rokov ho nahradil laser. Vďaka nemu oslepne len jedno percento z liečených detí. Zásluhou detskej očnej kliniky profesora Gerinca je to číslo podobné číslam v najvyspelejších štátoch.

S mamou, ktorú pravidelne navštevuje v Malženiciach. Foto: Peter Valo

 

Kedysi viac než polovica detí so zhubným nádorom oka zomierala na tento nádor. Zhubné ochorenie – retinoblastóm – sa zvyklo riešiť vybraním oka. Dnes chorému dieťaťu vedia pomôcť novými typmi laserov, podmrazením, chemoterapiou alebo najčastejšie kombináciou viacerých techník. Asi deväťdesiat percent predtým neliečiteľných ochorení vyliečia nielen so zachovaním oka, ale aj zrakových funkcií. Teraz pripravujú na klinike revolučnú metódu liečby tohto nádoru, pri ktorej sa chemoterapia zavedie priamo katétrom do tenučkej očnej tepny a cez ňu prúdi látka vo vysokej koncentrácii do nádoru v oku.

Objav svetového významu
Svetové štatistiky hovoria, že sa s vrodeným glaukómom narodí jedno zo štrnásťtisíc detí. Na Slovensku je toto číslo vyššie. Spôsobuje to veľký počet ochorení u rómskej populácie. Tu pripadá jeden postihnutý na osemsto narodených. „Bratanec a sesternica prvého stupňa majú podobné genetické zloženie, čiže môžu prenášať aj podobné choroby,“ hovorí profesor Gerinec. „Ak sa zoberú, je vysoké riziko, že sa narodí postihnuté dieťa. Rómovia už stáročia uzatvárajú manželstvá medzi sebou. Molekulárni genetici zistili, že poruchu, ktorá sa prejavuje hneď po narodení, spôsobuje mutácia génu na druhom chromozóme. Spolu s tímom docenta Vladimíra Feráka sme identifikovali tento gén a vypracovali test, vďaka ktorému sa dá narodeniu ťažko zrakovo postihnutého dieťaťa predísť.“ Objav je doslova prevratný. Keby boli Gerinec s Ferákom Američania, možno by ich navrhli na Nobelovu cenu. Ale sú len Slováci. V oblasti oftalmológie, a špeciálne detskej, napísal Anton Gerinec viacero významných kníh, ktoré boli ocenené Literárnym fondom, a okolo dvesto odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch.

 

Rada profesora Gerinca

Voľakedy ľudia nevedeli a nepotrebovali čítať. Nepoznali krátkozrakosť. To vidno u niektorých zaostalých kmeňov. Niektoré postihnutia zraku priniesol rozvoj civilizácie. Nikdy nebolo toľko krátkozrakosti ako v súčasnosti. Spôsobila ju intenzívna práca do blízka. Nároky na zrak strašne stúpajú. Kto má zdravý zrak, nepotrebuje špeciálnu ochranu. Ale aj tak nie je zdravé dlhodobé pozeranie sa do obrazovky počítača, ktoré vystrieda televízor. Najmä obrazovky počítačov vysušujú zrak. Pri dlhšom sedení pomôže krátky oddych. Doprajte si pohľad do diaľky na niečo zelené. Cez leto si dajte pozor na ostré slnko. Treba nosiť šiltovku, klobúk so strieškou alebo slnečné okuliare.

 

PETER VALO

prispievatelia | 4.1.2011 | Príbehy | https://www.trnavskyhlas.sk