Pozor! Marta má dozor

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 28.11.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1937-pozor-marta-ma-dozor/pozor-marta-ma-dozor/

Predstavoval som si, že šéfka Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky Marta Žiaková vyrastala kdesi pod chladiacimi vežami a hrávala sa s vyhoretým jadrovým palivom. Sklamala ma. Narodila sa v Handlovej. Jej rodičia vtedy nakrátko bývali v Prievidzi.

Patriotka. Marta Žiaková má rada malé trnavské historické jadro. FOTO: Vladimír Kampf

 

Mama pochádza z Palárikova a otec z Ružomberka. „Od roku 1959 žijem v Trnave a nič iné ako Trnavu si nepamätám. Áno, som patriotka,“ hovorí. „Nemám záujem sa niekam pobrať, aj napriek tomu, že odtiaľto krátkodobo odchádzam za pracovnými povinnosťami. Napríklad do Viedne sa dá ísť ráno a večer sa vrátim domov. Nikdy som nemala trvalý pobyt inde ako tu. Aj v študentských časoch som dochádzala. Hrávala som vtedy aj basketbal za Sláviu Trnava.“
Marta Žiaková nie je vydatá a nemá žiadnych potomkov. V súčasnosti sa stará o osemdesiattriročnú mamu. „V živote človek nemôže mať všetko. Občas musí voliť, akým hodnotám dá prednosť. Som z malej rodiny. Vlastná rodina mi chýba, ale pri jej zakladaní je človek ovplyvnený aj momentálnymi udalosťami. V niektorých okamihoch sú priority úplne iné. Potom sa to možno stane aj zvykom a pohodlnosťou... Radosť mi robia tri krstňatá, deti mojej netere.“

 

Stužková. FOTO: album Marty Žiakovej

 

Kedysi dávno v parku. FOTO: album Marty Žiakovej


Rovno k jadru
V roku 1970 začala študovať na vtedy jedinom trnavskom gymnáziu. Po ňom sa musela rozhodnúť, čo ďalej. Veľmi na výber nemala. Jej otec bol v nemilosti vtedajších komunistických papalášov, pretože v roku 1968 presadzoval iné ideály, ako tie, ktoré boli po chuti funkcionárom po okupácii Československa. „Pre zlý politický background a limitované možnosti som si vybrala technickú školu. Prijali ma. Môj brat je chemik.“
Keď sa mala rozhodnúť, čo konkrétne bude študovať, vybrala si automatizačnú techniku. Zo šesťsto študentov bolo tridsať dievčat, takže mali prednosť. Umiestnili ich, kam si povedali. „Vysoká škola pre mňa bola pekným obdobím, na ktoré veľmi rada spomínam. Automatizačná technika – riadiace systémy pre priemyselné podniky - bola už v tom období žiadaná. Vtedy sa už vyvíjali automaty. Školu som skončila s vyznamenaním. Po nej ma kamarátka nahovorila na ašpirantúru.“
Papaláši opäť špekulovali, či má dobrý background. Na rok musela ísť pracovať, aby sa mohla vrátiť na Slovenskú vysokú školu technickú. Tam zostala ešte štyri roky. Zamerala sa na technickú kybernetiku so zameraním sa na riadenie veľkých systémov. „Už vtedy som končila aplikáciou energetických systémov. Bola to spolupráca dvoch malých generátorov.“
Po ašpirantúre v Bratislave sa chcela vrátiť naspäť do Trnavy. V tom čase otvárali školiace stredisko jadrových elektrární, ktoré bolo súčasťou Výskumného ústavu jadrových elektrární. „Školiace stredisko založili v roku 1978. O rok neskôr sa začali prvé školenia. Najprv v Piešťanoch na Sĺňave a neskôr v Trnave na Zátvore. Práve vtedy som prejavila záujem tam pracovať. Vzali ma. Mala som sa venovať riadiacim systémom elektrárne. Na to som mala aj pripravovať ľudí. Musela som si však najprv urobiť tie najvyššie skúšky. Školenie mi trvalo ešte rok a pol. Keď som skončila kurz, tak mi povedali, že zatiaľ vzali na moje miesto niekoho iného. Chýbal im však človek na systémy primárneho okruhu.“
Mohla sa rozhodnúť. Buď odíde, alebo prejde priamo k jadru. „V princípe to bola pre mňa pekná téma. Zamerala som sa na primárny okruh elektrární.“

 

Vo Vysokých Tatrách. FOTO: album Marty Žiakovej


Obrovský nápor
Musela sa naučiť, prečo systémy fungujú tak, ako fungujú. „Ono sa to na človeka postupne nabaľuje. Ako ide životom, pribúdajú mu skúsenosti. Príde na to, ako čo najlepšie zosúladiť výukový program pre stále novšie odvetvia. Čas ide neúprosne. Do školiaceho strediska som nastúpila v roku 1984. O chvíľu prišiel rok 1989, po ktorom nastali diskusie o tom, čo ďalej. Školiace stredisko bolo zamerané na ľudí z celého Československa. Okrem Bohuníc a Dukovian k nám prichádzali aj ľudia z Mochoviec a Temelína. Zoznámili sme sa aj s reaktormi VVER-1000.“
V roku 1990 prišiel obrovský nápor na naše jadrové elektrárne. Západ nás pritlačil. Deklarácie po havárii v Černobyle neboli k naši elektrárňam ústretové. V zásade vládlo presvedčenie, že čo je ruské, je zlé. „Na Slovensko sa privalilo neskutočné množstvo misií. To bolo pre nás pozitívum. Všetko, kto sa čo naučil za celé roky prevádzkovania a aké vylepšenia sme vymysleli my, postupne aplikovali u nás. Výskumný ústav hral v tom čase významnú úlohu práve v implementovaní bezpečnostných projektov. Začala som pôsobiť ako ich manažérka. Spočiatku som sa zameriavala na prípravu personálu, neskôr bol môj záber širší. Dostávala som sa k ďalším a ďalším témam.“
V roku 1993 politici rozdelili Československo. Museli sme vybudovať samostatný úrad pre jadrový dozor. Jeho prvým šéfom sa stal svetový odborník na jadrovú bezpečnosť Jozef Mišák. Po jeho odchode do Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu vo Viedni v roku 1996 na jeho miesto nastúpil Miroslav Lipár. Aj on odišiel v roku 2002 pracovať do tej istej organizácie. Ministerstvo hospodárstva vypísalo na uvoľnený post konkurz. „Prichádzala som často do styku s expertmi zo zahraničia. Takmer žiadna návšteva neobišla priestory školiaceho strediska. Často som prezentovala celý ústav. Prihlásila som sa do konkurzu a uspela som,“ spomína Marta Žiaková.

 

S mamou na Trnavskom jarmoku. FOTO: album Marty Žiakovej


Obmedzené vypichovanie
Muži v medzinárodných organizáciách nemali problém s tým, že medzi nich zo Slovenska prišla žena. „Napríklad Američania sú často až fanatickí v rovnosti pohlaví, dávajú si na to pozor a rešpektujú ho. Kto však chce byť naozaj rešpektovaný, musí prejaviť svoje znalosti, skúsenosti a musí si svoje miesto vydobyť. Viac som však musela dokazovať doma, že si svoju prácu dokážem zastať. To skôr tu na mňa niektorí pozerali pomedzi prsty. Prevzala som úrad po takých dvoch veľkých mužoch, akými boli Mišák a Lipár. Každý očakával, že už ani nie je možné niečo viac urobiť. Vždy je niečo možné,“ usmieva sa. „Každý sme sa zamerali na niečo špecifické a každý sme budovali dozor trochu inak.“
V 90. rokoch nás Západ tlačil nárazovým spôsobom modernizovať viac, ako oni kedy modernizovali. Mali sme tu kopu rôznych špecifických misií. Skontrolovali úplne všetko. „Keby mali možnosť, určite by na nás boli tvrdší. Dokázali sme im, že naše elektrárne vieme bezpečne spravovať. Problém sme mali len my, keď sme museli odstaviť elektráreň V1. Strach sa v Európe začal šíriť po havárii v Černobyle. Vplyv na životné prostredie bol značný. Vypichovať však len atómovú elektráreň ako škodcu sa mi zdá veľmi obmedzené. Rizík je veľa. Na životné prostredie vplýva veľa zložiek. Každý priemyselný a poľnohospodársky podnik produkuje niečo nevhodné. Vždy treba zvážiť, ako dokážem riziká obmedziť. Zaráža ma, ako niektoré organizácie dokážu šíriť nepravdy a strašiť ľudí v duchu: My to takto vidíme, tak to tak je.“
Na otázku, či by šéfka nášho jadrového dozoru podporila niektorú z nejadrových aktivít Greenpeace, odpovedala: „Určite by sa našlo aj iné environmentálne združenie s podobným zámerom, ktoré by som podporila. Je kopa aktivít, ktorými by sa dali podporiť dobré veci. Greenpeace u mňa vzbudil prirodzenú nedôveru, ktorú je ťažké prelomiť. Zvažujeme, akú technickú dokumentáciu o elektrárni zverejniť, aby sme neprajníkom a záškodníkom neuľahčovali prácu. Nechceme prejavovať slabosť.“

Vladimír Kampf | 31.5.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk