BLOG: Život na dedine bol niekedy chudobnejší, ale na človečenstvo bohatší

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 25.11.2020
https://www.trnavskyhlas.sk/c/19767-blog-zivot-na-dedine-bol-niekedy-chudobnejsi-ale-na-clovecenstvo-bohatsi/blog-zivot-na-dedine-bol-niekedy-chudobnejsi-ale-na-clovecenstvo-bohatsi.htm

Narodil som sa ešte pred elektrifikáciou našej obce – dnešných Jaslovských Bohuníc. Teda pri svetle petrolejovej lampy, rovnako, ako moji predchodcovia po dobu celých desaťročí. Dnes každý chápe, že elektrina nepriniesla do našich životov len svetlo, ale tisícnásobne viac...

Ilustračné foto: shutterstock.com

 

Stačí si uvedomiť, že na dedinách vtedy nemali ľudia v domoch nielen chladničky, práčky, rozhlas, telefón a televíziu, ale nemali ani vodovod, ako WC používali hnojisko a prádlo právali na potoku; v našej dedine bolo päť obecných studní na ulici – pre všetkých a na všetko.

 

Chýbala doprava do mesta, ľudia nemohli, tak jednoduchým spôsobom ako dnes, navštevovať stredné a vyššie školy, ale najmä využívať zdravotnícke služby pri chorobách i pôrodoch.

 

Náš otec chodil do základnej školy len sedem rokov a začínal sa učiť ešte v maďarčine. Aj preto sa v dospelosti rozhodol spraviť všetko, aby jeho deti mohli študovať aj na vyššej škole.

 

A tak sme, spolu s bratom Jozefom, po skončení 5. ročníka ľudovej školy v Bohuniciach, mali pokračovať v štúdiu na gymnáziu v Trnave, aj napriek tomu, že autobusy začali z našich dedín do Trnavy pravidelne premávať až v roku 1948.

 

Náš pán farár nám pomohol vybaviť ubytovanie v Saleziánskom ústave, v susedstve gymnázia. A tak dva dni pred 1. septembrom nás otec naložil na koňský povoz - spolu s vrecami pšenice, ako s naturálnou platbou a odviezol nás do Trnavy.

 

Odvtedy sme sa s rodičmi takmer štyri mesiace - až do Vianoc, nevideli, čo nebolo ľahké pre nás, ale ani pre otca s mamou.

 

Na štedrý deň predpoludním, sme sa s bratom vydali peši na cestu domov. Cesta to bola namáhavá, lebo terén bol pokrytý súvislou vrstvou zmrznutého snehu - v hrúbke takmer pol metra.

 

Za Špačincami nám cestu skrížila dolina zvaná Zlín a tam sme našli ležať poľného zajaca, ktorý bol úplne vyčerpaný a zdalo sa nám, že je mŕtvy.

 

S bratom sme sa dohodli, že ho donesieme domov a bude chutná zajačinka - tak mu brat sekol dvakrát poza uši a pokračovali sme v ceste ďalej.

 

Keď sme dorazili blízko prvých domov na Šidunkoch, sadli sme si na snop kôrovia a naberali sily na posledný úsek cesty. Zaskočilo nás, že ten „mŕtvy“ zajac, sa zrazu rozbehol a bolo po zajačinke...

 

Tým náš štedrovečerný príbeh neskončil. Na druhý deň sme sa, žiaľ, dozvedeli, že na tom snope v noci odpočíval iný - dospelý - človek, ktorý tiež prichádzal peši z Trnavy, ale ráno ho tam našli zmrznutého.

 

Napriek tejto ľudskej tragédii, z nášho putovania v mraze, nikto nerobil haló. Prežiť bolo vtedy bežnou povinnosťou, hoci nie jednoduchou.

 

Ani dnes by azda nezaškodilo ľuďom, pri niektorých malicherných nedostatkoch, sa uskromniť. To, že niekto nemá najnovší telefón, ešte neznamená, že nemôže sadnúť na najbližší autobus a odviesť sa v pohodlí a teple za človekom, s ktorým chce podebatovať. Osobne.

 

Možno naša doba bola ťažšia a chudobnejšia, ale bohatstvo na človečenstvo jej nechýbalo.

 

JÁN ONDRUŠKA

prispievatelia | 22.9.2016 | Trnavskými očami | https://www.trnavskyhlas.sk