Nevesta bez šiat, ženích bez obleku

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 19.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/1997-nevesta-bez-siat-zenich-bez-obleku/nevesta-bez-siat-zenich-bez-obleku/

Trnavčania Stanka Križanová a Peter Reiter si svoje áno povedali tretiu májovú sobotu v Kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Tulipáne. Svadobčania mohli mať pocit, že sa vrátili v čase do minulosti. Mladý pár sa totiž sobášil v krojoch. Obaja milujú folklór.

Stanka a Peter si povedali áno v ľudovom odeve. Foto: album Reiterovcov

 

Aby toho nebolo málo, krojovaných bola aj viac ako polovica svadobných hostí. „Vždy som chcela byť nevestou v kroji, o bielych šatách som nikdy nesnívala – nič mi to nehovorí,“ tvrdí čerstvá pani Reiterová, iniciátorka nápadu. Peter si to vraj najskôr nevedel predstaviť, ale potom sa nechal prehovoriť.

Žiadna Amerika
Nielen snehobiela róba môže vyrážať dych, veď svadobný kroj je nádherný. „Mala som partu, ktorú mi robila kamarátka, zlaté rukávce, mašľu aj zásteru vyšívanú zlatom. Ženích mal za klobúkom pierko a obaja sme mali obuté čižmy.“ Hodnotu takéhoto kroja je dnes ťažko vyčísliť. Jednotlivé kúsky oblečenia sa dedia z pokolenia na pokolenie, lebo sú vyrobené takou technikou a z takých materiálov, aké sa už dnes nepoužívajú. Na rozdiel od iných neviest si Stanka nemusela robiť starosti s účesom. Stačilo, že mala rovnú cestičku, ktorá vykúkala spod party. Mejkap musel byť veľmi jemný a na nechtoch len priesvitný lak – aby to popri kroji nekričalo. Šperky žiadne. Kytica? Tá bola z lúčnych kvetov, a nevesta ju za seba nehádzala. „Bola to klasická svadba s tradíciami ako pílenie dreva, rozbíjanie taniera, začepčenie... Vyhli sme sa však všetkým zvykom, ktoré sú odpozerané zo Západu. Žiadne hádzanie ryže, kytice, krájanie torty ani vypúšťanie balónov,“ zhrnul Peter.

 

Na kurióznej svadbe nechýbali tradície, ako napríklad pílenie dreva. Foto: album Reiterovcov

Folklór v srdci
Mladomanželia si svoju netradičnú svadbu pochvaľujú, hoci pre nich netradičnou nebola. V krojoch sa vraj cítili takmer ako v civile, preto nemali vo svoj deň D žiadne stresy. „Keď sme sa obliekali, žartovali sme, že ideme niekam vystupovať. Malo to jedinú nevýhodu – bolo nám horúco. Najmä počas tancovania,“ spomína Peter. Hrdinsky však vydržali až do polnoci. Na svadbe im hrala cimbalovka, diskdžokej a kamaráti zo súboru Trnafčan, kde obaja dlhé roky pôsobia. V súbore sa aj zoznámili. Peter hrá na husliach v ľudovej hudbe a jedenásť rokov bol primášom kapely. Stanka kedysi tancovala a bola organizačnou vedúcou. Dnes už len spieva. Aktívne členstvo v súbore pomaly nahrádzajú povinnosti a starosti bežného života, no žiť folklórom neprestávajú. Naopak, chcú k nemu viesť aj svojich budúcich potomkov.
„Väčšine ľudí folklór nič nehovorí, nerozoznávajú ani ľudovú hudbu a dychovku. Často neovládajú tradície, napríklad prečo sa stavajú máje,“ hovorí Peter. Hoci sa zdá, že folkloristi sú ohrozeným druhom, nie je to vraj celkom pravda. „Je nás dosť, len sa možno príliš neukazujeme. Dôležité je, že o sebe vieme. Sme komunita, ktorú spája rovnaký štýl a filozofia života, nie je to len o hudbe, tanci a speve. Pochádzame z rôznych kútov Slovenska, a napriek tomu sú medzi nami silné väzby.“

Katarína Rosinová | 13.6.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk