Gogo ide do Česka

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 20.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2001-gogo-ide-do-ceska/gogo-ide-do-ceska/

Trochu rozruchu. Nejaká ženská ide s naloženým koňom po asfaltke. Vraj takto cestuje za prácou do Česka. Najnáročnejším úsekom jej cesty bol doteraz vstup na trnavskú rovinu, priechod ponad Váh a dé jednotku.

Tankovať netreba, iba napájať a pásť niekoľkokrát denne. Foto: Vladimír Kampf

 

Oľga Forróová a kôň Goran, ktorému hovoria Gogo, sa vydali na cestu v pondelok 23. mája. Jedenásťročný Gogo je v najlepšom veku. Oľga si ho kúpila ako ročné žriebätko. Odvtedy je stále s ňou. Mohol by byť čosi ako jej frajer... „Ale nie je, pretože je vykastrovaný,“ hovorí chovateľka so širokým úsmevom. „Joj, ale chcela by som žrebca, tie sú citlivejšie. Vykastrovaný kôň zostane taký mumák.“ Napriek tomu má Oľgina cesta gule.
Na koni zatiaľ prešla iba stredným Slovenskom. Toto je jej prvá diaľková výprava. V súčasnosti býva v Nesvadoch pri Komárne, kde má rodinný domček a Gogo stajňu. Ona pochádza z Banskej Bystrice, on zo Šachtičiek.

Lepšie po rovnom
Oľga prišla na Slovensku o prácu. Jednoducho dala drzému kolegovi ručne – stručne najavo, že na ženy nemá hlúpo vyskakovať a má sa vyvarovať sprostých rečí.
„Chcem ísť pracovať ku zvieratám. Niečo už mám aj dohodnuté, veď v Čechách mám rodinu.“ Vzala svojho jediného koňa a ide. Ako dlho im bude trvať cesta až do Písku, Oľga nerieši. A zdá sa, že aj Gogovi je to jedno.
S koňom sa nedá prejsť hocikade. V minulosti to bolo možné krížom cez polia. Dnes už nie. „Všetko je zorané. Ničiť polia nechceme, a tak musíme ísť popri ceste. Snažím sa pritom tlačiť koňa na trávu vedľa cesty. Jemu sa však tiež ide lepšie po rovnom.“
Goga samozrejme rozrušil prvý kamión, ktorý okolo nich prefrčal. „Včera mal najväčší stres, keď sme prechádzali cez mosty ponad Váh, a potom cez diaľnicu. Na D1 práve pod nami prechádzalo červené auto. Chudák kôň si myslel, že mu ide vraziť do boku. On to nepozná, takže to nevie odhadnúť. Skočil mi aj na nohu. Inak sme prešli tento asi psychicky najťažší úsek v pohode.“

 

Väčšina vecí na Gogovom chrbte je jeho. Foto: Vladimír Kampf

Zlatí a ochotní
S koňom treba stáť podľa potreby. „Napájam, kde sa dá. Nesiem si aj vodu, keby náhodou bolo treba. Ale stačí mi vojsť do dediny, a keď ľudia vidia, že mám v rukách vedro, tak hneď vedia, že mi treba vodičku. Veľmi ochotne mi ju naberú. Sú veľmi zlatí.“ Občas sa im podarí dostať pre koníka aj nejaké to krmivo.
Akou rýchlosťou ide Gogo? „Väčšinou krokom. Nikam sa neponáhľame. „Večer si nájdeme miesto, kde sa dá prespať. Keď sa zotmie, dám si dolu vestu, jemu stiahnem reflexné naušníky, poobzerám sa a šup niekam do lesíka, tak aby nás nikto nevidel. Občas sa nám podarí prespať niekde pri niekom. Goga som dva mesiace trénovala spať vonku. Inak bol vždy v stajni. Po prvý raz mi urobil riadny bodrel. Postavil sa do dverí a trucovito sa nechcel ani pohnúť. Nemohla som sa dostať z domu, pišťal a pýtal sa dnu. Hovorila som mu: Nie, nie, nie.“
Ani búrka ich nezaskočí. Väčšina vecí, ktoré nesie Gogo na chrbte, je pre neho. Reflexné náušníky na hlavu ušila Oľga z bezpečnostnej vesty. „Keď to ľudia uvidia, začnú si tiež také robiť. Ste mi svedkom, že to som si vymyslela ja, že to je môj patent,“ hovorí vážne. „Keď som odchádzala, pýtala som sa policajtov, čo potrebujem na cestu. Jasné, že musíme svietiť a byť viditeľní, mám aj ostatnú povinnú výbavu, ako je napríklad lekárnička. Nielen pre ľudí, ale aj pre koňa. Výstražný trojuholník nepotrebujem, lebo na ceste nestojíme.“
Kôň má vo svojej výbave aj kefu, pilník, kopytný nôž... „Rada by som našla kováča, ktorý by mi dal podkovy a zadarmo aj Goga podkul.“
Korektúru kopyta cestovateľka zvládne aj sama, ale podkovy by sa predsa len na takúto dlhú cestu zišli. „V Nesvadoch mi chodil podkúvať kováč z Maďarska. Dnes už zohnať dobrého kováča nie je jednoduché. Takí lepší Cigáni, ktorí chovajú kone, to dokážu perfektne. Ale sú aj takí, ktorí jednoročného zapriahnu do voza a potom sa v ňom rozvalia so svojimi objemnými brušiskami. Trojročný kôň má potom nohy čaptavé ako oni.
Oľga neodchádza nastálo, jedného dňa sa bude vracať opäť aj cez trnavskú rovinu. „Celý život som drela ako kôň a nikam som nešla. Dovolenky som trávila v druhej robote a naháňala peniaze. Kašlať na to. Za pár šupov robiť nebudem. Teraz som bez roboty, tak idem.“

Vladimír Kampf | 17.6.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk