Blog Šoková terapia: Bez hanby

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2046-blog-sokova-terapia-bez-hanby/blog-sokova-terapia-bez-hanby/

Možno každý z vás zažil v živote situáciu, keď sa hanbil za niekoho druhého. A pritom toho človeka nemusel ani poznať. Mne sa to stáva najmä vtedy, keď vidím, ako sa ľudia dobrovoľne strápňujú v rôznych súťažiach. Vtedy cítim ako ma oblieva pot, zalieva červeň a doslova sa hanbím ako pes.

Je tu aj iný druh hanbenia sa. Za prirodzené správanie sa iného človeka. Kamarátka, ktorá pracuje ako sprievodkyňa vzala na jednom zájazde svojich klientov do Bazilky sv. Petra v Ríme. „No a predstav si, vošli sme do baziliky a v nej som dala rozchod. Nech si každý svojím tempom pozrie čo chce. V tom odrazu vidím, ako si jedna moja klientka sadla na zem, oprela sa o stenu a z batoha vybrala rožok, paštétu a papriku. A doslova si tam urobila piknik!“ rozčuľovala sa kamarátka nad jej nekultúrnosťou. Vo chvíli, keď som počula tento príbeh, som sa začala strašne smiať, ale zároveň som pocítila hanbu za cudzieho Slováka. „A to nie je všetko. Videl to jeden ochrankár v bazilike, tak ju prišiel upozorniť. A keďže mu nerozumela ani slovo, ukázala na mňa, aby som prekladala. Takže moja snaha tváriť sa, že táto osoba nepatrí do môjho zájazdu mi nevyšla. A na dôvažok, keď sme v ten deň prišli do kostola Santa Maria Maggiore, vytiahol druhý člen zájazdu lúpačku a spokojne ju žul, kým sedel v lavici. To fakt nemôžu tí ľudia jesť vonku? Chápem, že nechcú zbytočne míňať, ale keď si už doniesli žrádlo z domu, nech sú aspoň úctiví k istým miestam!“ prskala nahnevane. Mne to hneď pripomenulo situáciu z filmu Slnko, seno, erotika, kde si na pláži urobili obyvatelia Hoštic občerstvenie s rezňami prinesenými z domu.
Ďalšia situácia, ani nie tak na hanbu, ako na zasmiatie sa stala mne. Bola som spoločne s mojou maminkou a jej kamarátkou na kvetinovom trhu v Amsterdame. Maminka si chcela kúpiť nejaké tulipány. Jej kamarátka ochotne prevzala iniciatívu, hoci v cudzej reči nevie povedať ani slovo. Rozbehla sa za predavačom a veľmi zreteľne a pomaly sa po slovensky opýtala: „Ci-bu-lo-vi- ny ... Má-te???“ Na čo on mykol plecami, že nerozumie. Kamarátka sa k nám otočila a oznámila nám. „Nemajú!“ Vybuchli sme strašným smiechom, ale zároveň sme brali nohy na plecia, aby sme ako Slováci nevyzerali ako nevzdelaný národ.

 

Tatiana Čuperková | 9.6.2011 | Šoková terapia | https://www.trnavskyhlas.sk