Poriadna láska z pasáže

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 19.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2273-poriadna-laska-z-pasaze/poriadna-laska-z-pasaze/

O Divadle z Pasáže som sa po prvýkrát dozvedel asi pred štyrmi rokmi. Mamina ma zobrala na ich prvé vystúpenie v našom meste. Nemal som ani šajnu, na aké predstavenie vlastne idem.

S predstavením Chránené územie vystúpili už aj v Amerike.

 

Spočiatku ma hra vôbec nezaujala. Stále mi unikala podstata a začínal som sa nudiť. Asi v polovici som si uvedomil, že to nie je len také obyčajné divadlo. Každý z hercov mal nejaký hendikep. Odrazu mi všetko dávalo zmysel. Nudu vystriedalo nadšenie. Nevedel som sa dočkať, kedy tento neobvyklý súbor znova zavíta do Trnavy.

Hru si napísali sami
Hoci toto divadlo z Banskej Bystrice funguje od roku 1995, Trnavu navštívili ešte len druhýkrát. So svojou inscenáciou Chránené územie sa 17. júna stali súčasťou podujatia Dúhový dvor. Umelecká šéfka divadla Eva Ogurčáková ma hneď na začiatku rozhovoru šokovala tým, že hru si herci napísali sami. „Sme profesionálne komunitné divadlo. Ako jediní na Slovensku pracujeme s ľuďmi so zdravotným postihnutím. Prostredníctvom javiska sa snažíme poukázať na problémy hendikepovaných ľudí v spoločnosti a taktiež istým spôsobom ponúkame divákovi odpovede, ako ich riešiť,“ vysvetľuje Eva Ogurčáková. Každá hra v podaní tohto súboru v sebe ukrýva posolstvo. Nie je ho ľahké nájsť, a preto vždy prinúti človeka zamyslieť sa.
Nedá mi to a spýtam sa, podľa čoho vyberajú hercov. „Musia mať talent!“ pohotovo reaguje skúsený herec Janko. „To, samozrejme, áno, ale hlavne im nesmie chýbať chuť do roboty. Momentálne pracujeme s pätnástimi hercami na rozličnej mentálnej úrovni vo veku od 14 do 40 rokov,“ dopĺňa ho umelecká šéfka divadla. Janko sa len usmeje, že by v súbore privítal viac dievčat. „Hlavne aby neboli také lenivé ako ty,“ s láskou ho zahriakne Eva. Aj jej zverenci vraj majú herecké maniere. Občas si myslia, že všade boli, všetko vedia a už sa nemusia nič učiť. „Niekedy je táto práca náročná. Musíme dbať na individuálne potreby hercov. Ale všetko sa dá zvládnuť, len treba chcieť. Práca s takýmito ľuďmi ma napĺňa. Neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné,“ dodáva.

 

Herci sú ako jedna veľká rodina.

Bariéry v hlave
Spočiatku som sa obával, ako mám k hercom pristupovať. Presvedčili ma však, že aj oni sú len ľudia. Ich spontánnosť a komunikatívnosť bola ohromujúca. Hrať predstavenie o svojich problémoch pred publikom im nerobí problém. „Pre mňa je to ľahké. Nemusíme si nič vymýšľať, lebo to tak jednoducho je,“ vysvetľuje Lidka, tridsaťročná herečka. „Bolo to jednoduché, lebo v dnešnej hre sme používali len gestá. Nemusel som sa učiť text,“ dopĺňa ju Janko, dvadsaťsedemročný mladý muž, asi najpojašenejší člen súboru. S Chráneným územím už boli aj v Amerike. Nacvičujú veľmi často, niekedy aj dvakrát za deň. „Teraz budeme mať konečne prázdniny. Ale mne bude divadlo veľmi chýbať, mám ho veľmi rada. Dvojmesačné voľno je pre mňa príliš dlhé. Rada hrám a tancujem,“ priznáva Lidka.
Dozvedám sa, že herci sú v divadle normálne zamestnaní. Za každé predstavenie dostávajú honorár. Taktiež im poskytujú chránené bývanie.
V dnešnej dobe je všetko iba o peniazoch. Svoje o tom vedia aj ľudia z divadla. Štát ich podporuje len minimálne. Súbor nemá dostatok finančných prostriedkov na svoju propagáciu. Preto je tento druh umenia pre Slovákov neznámy, zatiaľ čo v zahraničí sa podobné zoskupenia tešia veľkej obľube. Niekoho môžu inscenácie stvárnené hercami Divadla z pasáže nepríjemne zaskočiť. Je viac než isté, že ich hry odhalia nedostatky každého z nás. Ľudia totiž často vytvárajú bariéry tam, kde ich vôbec netreba.

Text a foto: Matej Uhlár

prispievatelia | 9.7.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk