Po hádzanárskej legende Petrovi Mesiarikovi hádzali päťkorunáčky

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 5.10.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2315-po-hadzanarskej-legende-petrovi-mesiarikovi-hadzali-patkorunacky/po-hadzanarskej-legende-petrovi-mesiarikovi-hadzali-patkorunacky/

Preslávil Trnavu na olympiádach, odchod do Nemecka si vykúpil. Peter Mesiarik spravil trnavskej hádzanej nezameniteľnú reklamu. Dnes žije v Nemecku.

Peter Mesiarik preslávil vďaka hádzanej Trnavu. Foto: mh

 

Ako sa vám darí?
- Pracujem ako každý bežný človek. Som zamestnaný vo firme poskytujúcej elektrotechniku do stavebného priemyslu. Hádzanej sa už venujem len popri zamestnaní. Človek sa musel trochu zmeniť. Viacerí bývalí hádzanári sme boli zvyknutí na niečo iné. Neľutujem však. Hádzanú človek nemôže robiť do konca života. Peter Dávid patril k šťastnejším, dostal sa ako tréner do bundesligy. Málokomu sa však podarilo preraziť tak vysoko.
Trénujete amatérske mužstvo v Ingolstadte. Ako to ide vašim zverencom?
- Pred troma rokmi sme postúpili o súťaž vyššie. Vtedy som ešte hrával. Posledné dva roky sme skončili na druhej priečke. V klube však z toho nerobia vedu. Financie tam nie sú, Audi saturuje iba kluby z dvoch najvyšších súťaží, ostatným klubom pomáha len čiastkovo. Možno som jediný, kto je v klube platený za prácu, ostatní sú amatéri. Hráme síce len regionálnu štvrtú ligu, treba však povedať, že má vysokú úroveň. Keď som s klubom pred dvoma rokmi zavítal na priateľský zápas do Trnavy, nemali sme so súperom problémy.
Zmenili ste sa, odkedy trénujete?
- Určite. V časoch, keď som hral hádzanú, mužstvo tvorili veľkí profesionáli. Neviem si predstaviť, či ešte teraz takí na Slovensku sú. K dispozícii sme mali ozaj všetko. Na tréningu nás čakali nachystané veci, po zaberačke spoločný obed, rehabilitácia, ďalší tréning. Od rána do večera sme žili len športom. Na zápasy sme chodili aj dva dni pred stretnutím. Nevedel som si predstaviť, že budem žiť tak, ako teraz. Žiaľbohu, zárobok spred dvadsiatich piatich rokov nebol taký, aby som z neho žil celý život. Po olympiáde v Barcelone prišla revolúcia a kluby naraz žiadali za nás veľké peniaze. Stali sme sa nepredajní. Keď som sa v roku 1995 dostal do Nemecka z ŠKP Bratislava, musel som polovicu sumy zaplatiť sám. Druhú hradil Freising.
Stretávate sa aj s inými Slovákmi?
- V našej súťaži hrá veľa Čechov. Množstvo mužstiev leží pri hraniciach s Českou republikou. Mladších už ani nepoznám, ale napríklad so Šedivcom sme sa stretávali aj na zápasoch česko-slovenskej ligy. Ide však už tiež kvázi o dôchodcov. Na túto súťaž si však ešte svoje odohrajú. Jedinák, ktorému som kedysi pomohol do Freisingu, už netrénuje. A chlapci, s ktorými som svojho času hrával, ako napríklad Milan Brestovanský, žijú veľmi ďaleko odo mňa.
Evidujú vás ľudia stále ako hádzanárské eso?
- Áno. Miestna televízia mapuje každý domáci zápas. Ako hovorím, dlho sme hrali o postup. V tejto oblasti je však na prvom mieste záujmu futbal, potom hokej a tretia je hádzaná.
Ako sa vám žije v Nemecku? Nechýba vám domov?
- Keď mám pravdu povedať, nie som si istý, či by som na Slovensku žil na takej úrovni ako v Nemecku. Nie som žiaden milionár, ale ísť niečo robiť, keď som nikdy nepracoval vo vyštudovanom odbore, by bolo náročné. Minimálne dvakrát do roka však cestujem na Slovensko. Kontakt s domovinou udržujem. Dcéra končí tento rok vysokú školu, syn o čosi neskôr. Keď raz budú mať rodiny, možno sa vrátime. Keď ale raz prídu vnúčence, opäť to bude o niečom inom. O návrate domov sme sa však zatiaľ ani nebavili.

 

Koľkých z týchto trnavských hádzanárov spoznáte? Peter Mesiarik je v hornom rade tretí sprava. Foto: archív pm


Počas jarmočných dní sa chystá v Trnave stretnutie bývalých hádzanárov. Uvidíme aj vás?
- Otec mi o tom hovoril. Mám z toho radosť, teší ma aktivita nadšencov. Bolo by dobré, aby sa nadviazalo na tradíciu. Veľmi ma totiž sklamal pád trnavskej hádzanej. Neviem presne, ako k tomu celému prišlo a kvôli komu a čomu. Je to však veľká škoda. Trnava bola roky popri Košiciach a Prešove baštou slovenskej hádzanej. Hádzaná mala v Trnave oveľa väčšie zázemie ako v Hlohovci či Nových Zámkoch, ktoré momentálne mútia vodu v extralige.
Aké spomienky vám zostali na pôsobenie v Trnave?
- V mládežníckych kategóriách sme získali titul starších žiakov, vyhrali sme československý pohár. Najväčšie úspechy som dosiahol v Dukle Praha, kde som dvakrát prispel k zisku titulu majstra Československa a vyhrali sme Pohár európskych majstrov. V klube som však vtedy toho až toľko neodchytal, no mal som zásluhu na tituloch. Teší ma, že s Trnavou som bol dvakrát druhý. Zažil som hráčov svetovej triedy, vtedy trnavská hádzaná prežívala najväčšiu slávu. V mužstve pôsobili esá ako Fero Šulc, Milan Brestovanský, Marián Hirner, Juraj Šimek, Richard Matušek, Karol Petro. To boli hráči, ktorí niečo v Československu znamenali.
V roku 1988 vás Slovenský zväz hádzanej vyhlásil za hádzanára roka. Nedoberal si vás trocha vtedy spoluhráč Milan Brestovanský, ktorý po štvorročnej vláde opustil hádzanársky trón?
- Nie, na nič také si nespomínam. Bral to v pohode. V tom čase aj odchádzal do Nemecka.
Aké zážitky vám zostali v pamäti z hráčskej kariéry?
- Keď som sa dostal do prvého mužstva Trnavy, hral tam František Šulc. Musel som mu vykať, asi po druhom dobre odchytanom zápase mi povedal, že oddnes si môžeme tykať. Dnes je celkom iná doba, vtedy sme mali rešpekt pred týmito pánmi hádzanármi. Musím však povedať, že sa ku mne správal férovo. Marián Hirner bol zase úplne iný typ. Nedbal pozdraviť aj prvý, hoci som bol vtedy kvázi len dorastenec.
Mali ste hádzanársky vzor?
- Vyrastal som popri Mariánovi Hirnerovi. V žiackej kategórii ma viedol jeho brat Jozef. Pri ňom som získal základné brankárske ostrohy, najviac mi však dal Marián. Odvtedy som brankára jeho kvalít nevidel. Ani súčasný francúzsky brankár Omeyer, ktorého považujú za svetovú jednotku, ma nepresvedčil viac.
Čo pre vás znamenali dve olympiády – v Soule a Barcelone?
- Išlo o obrovské, krásne a zároveň úplne odlišné zážitky. V Soule bolo všetko detailne organizované. Škoda, že sme prehrali o gól s Južnou Kóreou, hrali by sme finále s Ruskom. Takto sme si zahrali len o piate miesto. Videli sme inú kultúru. Barcelona priniesla zase ďalšie pamätné momenty. Ťažko to vôbec popísať. Tie emócie človek už do konca života nezažije.
S Duklou Praha ste vybojovali obrovský úspech, víťazstvo v Pohári európskych majstrov.
- Vo finále som zneškodnil dôležitú sedmičku v závere. Mal som len dvadsaťjeden rokov. Predtým som chytal vo vyraďovacích zápasoch. Vtedy som však ešte nebol tou osobnosťou, v akú som neskôr vyrástol v Trnave.

V bráne sa cítil ako ryba vo vode. Foto: archív pm


Keď ste začínali s hádzanou, vraj to s vami vyzeralo hocijako...
- Najprv som mal hrávať strednú spojku, koordinácia mojich pohybov však nebola ideálna. Tréner Hargaš ma vzhľadom na moju výšku zaradil do brány. Mal som obdobie, že som sa nevedel rozhodnúť, či sa dám na futbal, alebo zostanem pri hádzanej. Vybral som si však dobre. Už v sedemnástich som sa dostal do výberu Slovensku, neskôr do dvadsaťjednotky.
V čom bolo tajomstvo vášho úspechu?
- Mal som šťastie, že ma počas kariéry viedli asi najlepší tréneri v krajine. V prípravke nás mal Ernest Gubrický, vtedy zároveň kouč T-tímu. Neskôr nás v žiackej kategórii viedol Ivan Hargaš, na vojne v Dukle Vícha, v reprezentácii Mareš, nasledovali Matušek a Šulc, všetko špičkoví tréneri. Zabudnúť nesmiem ani na Matúša a Debnára, ktorí tiež formovali môj dorastenecký rast.
Ktoré zápasy v kariére považujete za najpamätnejšie?
- Bolo ich viac. V roku 1987 sme hrali kvalifikáciu na olympijské hry s Ruskom. V polčase sme o tri góly viedli, napokon sme tesne prehrali. Ďalšia spomienka sa mi viaže na Trnavu. Nastúpil som v drese Dukly Praha. Hrali sme v Trnave, vyhrali sme asi o gól. Vtedy som Ferovi Šulcovi chytil dve sedmičky, Milanovi Brestovanskému som zmaril asi štyri. Išlo o skvelý duel. Počas stretnutia bol na mňa vyvíjaný z tribún obrovský tlak, v hľadisku sedelo veľa mojich známych. Ľudia si ma doberali, poniektorí po mne aj päťkorunáčky hádzali. Bol som však mladý, tešil som sa zo šance, ktorú som dostal, a chcel som sa ukázať.
Váš otec v trnavskom klube dlho pôsobil ako vedúci mužstva, neskôr ako funkcionár. Preberali ste spolu hádzanú aj doma?
- Bral hádzanú veľmi vážne. Musím mu poďakovať za všetko, čo pre mňa a brata urobil. Roky chodil s nami cez víkendy po zápasoch, na čo využíval všetok voľný čas. Ťažko prežíval, keď som hrával v Dukle Praha a zdolávali sme Trnavu. Neraz sme sa kvôli tomu doma pochytili. Väčšinou to však bral športovo, len zdolanie Trnavy nevedel prežiť.
 


Kto je Peter Mesiarik
Narodil sa 8. decembra 1963 v Myjave. Pochádza zo širokej rodiny. Otec Peter s mamou Vierou mali štyri deti. Okrem synov Petra a Pavla (hrával hádzanú po dorast) dcéry Veroniku a Martinu. Peter Mesiarik má s manželkou Paulou dve deti – syna Petra (22) a dcéru Luciu (25). Rodina za ním prišla do Nemecka po ôsmich rokoch. Jeho hráčska kariéra sa spája s klubmi ako Trnava, Dukla Praha, Červená hviezda Bratislava (súčasné ŠKP), Topoľčany. V Nemecku žije od roku 1995. Do Freisingu, kde strávil jedenásť rokov, prišiel už ako hrajúci tréner. Momentálne vedie regionálny klub v Ingolstadte. Na konte má 156 federálnych reprezentačných štartov, ďalšie za Slovensko. V roku 1988 ho vyhlásil Slovenský zväz hádzanej za hádzanára roka.


Peniaze nie sú všetko
Peter Mesiarik po odchode zo Slovenska pôsobil jedenásť rokov ako hrajúci tréner v nemeckom Freisingu. „Žiaden tréner nevydržal v jednom mužstve jedenásť rokov. Možno tri – štyri, a menili klub. Teraz som už šiesty rok v Ingolstadte. Hráva podo mnou aj môj syn a hoci som mal aj iné ponuky, dohodli sme sa, že ostávam,“ uviedol Peter Mesiarik. Dôležitou hodnotou je pre neho rodina. V Nemecku bez nej žil takmer osem rokov. „Peniaze nie sú všetko. Niekedy je viac, keď sú ľudia spolu. Zažil som to na vlastnej koži,“ povedal. „Stretával som sa s vysokými funkcionármi i s normálnymi ľuďmi, nikdy som nemal problém porozprávať sa s hocikým.“

Ján Král | 27.6.2011 | Hádzaná | https://www.trnavskyhlas.sk