Šaman za veľkým kúzelným organom

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.9.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/237-saman-za-velkym-kuzelnym-organom/saman-za-velkym-kuzelnym-organom/

Stanislav Šurin (39) patrí k ľuďom, ktorí chcú vybudovať veľké veci z mála. Práve vďaka jeho zapálenosti a vášni k hre na organe vznikli v Malom Ríme Trnavské organové dni. Ako hovorí, cesta k úspechu v tejto brandži je tŕnistá. Umelec, ktorý našiel záľubu v tajomnej hre na kúzelnom hudobnom nástroji, to totiž na našom malom Slovensku nemá vôbec jednoduché.

Ľudia, ktorí si obľúbili Trnavské organové dni, za ne môžu ďakovať tomuto mužovi. Foto: Archív Stanislava Šurina

 

On sa však naučil chodiť medzi kríkmi, vďaka čomu dnes právom patrí medzi najvýznamnejších slovenských organistov. Uznanie na jeho adresu putuje aj zo zahraničia. Ak by to tak nebolo, do Trnavy by len sotva dokázal prilákať vrcholových organistov z celého sveta.


Sen o organe
Trnavčan Stanislav Šurin, ženatý otec piatich detí, dnes pedagóg Katolíckej univerzity v Ružomberku, začal hrať na organe celkom náhodne. Miništroval v kostole u seleziánov na Kopánke práve v čase, keď sem prišiel rehoľník Adam Bajaník. Tento rád považuje za svoju úlohu vzdelávať mládež v rôznych smeroch, a tak pán Bajaník začal vyučovať deti hru na organ. V prípade Stanislava Šurina, ktorý sa do krúžku prihlásil, išlo o lásku na prvý pohľad. „Organ ma fascinoval, bol to vlastne môj prvý kontakt so serióznou hudbou. Pamätám si na nádherný zážitok z Kutnej Hory v Čechách, kam nás zobrali seleziáni na výlet, aby sme spoznali honosný Chrám svätej Barbory. Všetci sme obdivovali výnimočnosť gotickej architektúry, na mňa však urobil dojem organ, a to taký, že sa mi o ňom aj snívalo. V sne som sa do chrámu vlámal, no nie preto, aby som niečo ukradol, ale len preto, aby som si na ňom mohol zahrať,“ spomína Stanislav Šurin, ktorého ďalšie kroky ovplyvnilo stretnutie s Jánom Schultzom, profesorom gymnázia a zakladateľom zboru Cantica nova.

 

Vzťah Stanislava Šurina k organu ovplyvnilo stretnutie s Jánom Shultzom (vľavo), zakladateľom zboru Cantica Nova. Foto: Archív Stanislava Šurina


Zo stavbára umelec
Práve manželka Jána Schultza, pani Marta, začala Stanislava učiť hru na klavíri. Aj vďaka týmto súkromným hodinám sa dostal na konzervatórium v Bratislave. Predtým si však stihol dokončiť stavebnú priemyslovku a vyskúšať prácu na pozemných stavbách. Neľahké zamestnanie. No s hrou na organe to podľa neho nie je o nič jednoduchšie.
„Hra je zložitá, no fascinujúca. Zatiaľ, čo má väčšina muzikantov svoje vlastné nástroje a tie si nosí so sebou, organista je v tomto výnimkou. Aktívny koncertný organista často prichádza k nástrojom, na ktoré nikdy predtým nehral. Rozdiely medzi organmi sú pritom omnoho väčšie, ako medzi inými nástrojmi. Na niektorých je veľký odpor klávesov, na iných sa hrá zasa úplne ľahko. Preto sa hudobník výberom repertoáru a spôsobom hry musí prispôsobiť traktúre a veľkosti nástroja, ako tiež akustike priestoru. Každý organ má v sebe množstvo zvukových možností, ktoré objavujete a predstavujete publiku,“ objasňuje Stanislav Šurin s tým, že ak sa vyberie hrať na neznáme miesto, je to vždy trochu aj dobrodružstvo, čo má okrem samotnej hry na organe, takisto nesmierne rád.
I keď každý interpret hrá predovšetkým podľa svojho cítenia, aj on má svoj hudobný vzor. „V precíznosti a v pokornom prístupe k Bachovej hudbe je to môj priateľ a učiteľ profesor Johann Trummer z Grazu, ktorý veľmi pozitívne ovplyvnil aj môj vzťah k J. S. Bachovi. Vďačím mu za veľa. V technike hry a muzikalite je mojím vzorom kolega z Katolíckej univerzity, Američan David Di Fiore. S týmto fenomenálnym hráčom vedieme často pred študentmi polemiky o tom, ako hrať Bacha či francúzsku hudbu. Počuť dva názory na vec je však pre študentov najzaujímavejšie. David si v momente dokáže získať publikum. Zažiť ho počas hry je pre ľudí skutočný zážitok,“ hovorí Stanislav na margo umelca, ktorý už vystupoval aj v Trnave.

S americkým priateľom Davidom di Fiore v Seattli. Foto: Archív Stanislava Šurina

 

Keď veci vôbec nejdú ľahko
A teraz k tej tŕnistej ceste. Úrovňou výučby hry na organe sa snažíme priblížiť k západným krajinám. Problém je, ako vždy, v ľuďoch a peniazoch. Je smutné, že vyštudovaný organista s diplomom v našej krajine vlastne nič neznamená. Od politických zmien v 89. roku totiž cirkvi stále oficiálne nevytvorili miesta pre študovaných organistov. Aj vo významných kostoloch tak hrávajú väčšinou amatéri, napriek tomu, že už 20 rokov existujú študijné odbory cirkevnej hudby. „Štát v týchto študijných programoch dotuje aj predmety, ktoré využijete iba ako cirkevný hudobník. Tieto odbory patria medzi odborne aj finančne najnáročnejšie,“ vysvetľuje Stanislav Šurin. „Spoločnosť, a predovšetkým cirkvi, však o nich neprejavujú záujem. Na Slovensku neexistujú systematizované miesta pre chrámových hudobníkov a organistov. Je to, ako keby ste študovali za zubára v krajine, kde nikto nemá zuby. Ak chce verejne vystúpiť rocková kapela, dychovka, či spevácky zbor, musia spĺňať isté kvalitatívne kritériá. Pre hudobnú produkciu v slovenských kostoloch ako keby toto neplatilo. A to veľakrát aj v prípade mediálnych prenosov. V televízii som počul hudobné produkcie, ktoré doslova urážali akýkoľvek dobrý vkus. V Nemecku sa také niečo stať nemôže. Každá diecéza má zamestnaných profesionálnych hudobníkov, ktorí majú svoje kompetencie. Napriek tomu aj u nás pôsobí aj v chrámoch niekoľko výborných muzikantov a zborov. Je to však z iniciatívy a nadšenia jednotlivcov,“ poukazuje Stanislav Šurin.

 

Z prvého miesta v jeho rebríčku odsunula organ rodina.Foto: Archív Stanislava Šurina


Jesenná organová bazilika
Dnes rád spomína na vznik Trnavských organových dní, ktoré boli tiež tak trochu náhodou. Tradíciu založil, keď začal študovať na VŠMU v Bratislave. „V tom čase existovala skupina nadšencov pre cirkevnú hudbu, do ktorej som patril aj ja. Založili sme časopis o duchovnej hudbe a s chuťou do neho prispievali. V roku 1996 som zorganizoval kurzy pre chrámových organistov. Nečakal som však, že na tento pokus zareaguje také množstvo ľudí. Prihlásilo sa viac ako päťdesiat záujemcov a ja som mal také plné ruky práce, že som z toho až ochorel,“ hovorí s úsmevom. „Potom som si povedal, keď už tu tí ľudia sú, nech počujú organ aj inak, ako v kostole. S doktorkou Editou Bugalovou sme zorganizovali tri koncerty a podujatie nazvali Trnavské organové dni. Kurzy s festivalom sme robili tri roky. Na výučbu som však bol sám, organizačne som to nestíhal. Rozhodol som sa preto pokračovať iba v organizovaní festivalu. Trnavské organové dni si získali svoje publikum a zachovali si ho dodnes,“ teší sa Stanislav Šurin a pripája pozvánku na budúci rok. Do Trnavy totiž v septembri 2011 zavíta renomovaný francúzsky organista Olivier Latry, ktorý patrí k absolútnej svetovej špičke. „Je to taký organový Pavarotti,“ približuje Stanislav.

V trnavskej bazilike je organ fenomenálny, pretože si zachoval romantický zvuk. Foto: Darina Kvetanová


No na druhej strane...
Žiadny hudobník, ktorý účinkuje v rámci Trnavských organových dní, si neodpustí pochvalné slová na organ v Bazilike svätého Mikuláša. Hovoria, že je to úžasný romantický nástroj, akých je v Európe málo. Zachoval sa totiž v pôvodnom stave, do píšťal nik nezasahoval a preto zostala aj zvuková stránka nezmenená. Nedostatok peňazí a ľudskej vôle môže byť tak niekedy pozitívom. „Takéto romantické organy sa totiž zvykli upravovať. Ak by sme v 80-tych rokoch patrili do Západnej Európy, je dosť pravdepodobné, že by ho niekto vyhodil a postavil nový. U nás však neboli na to peniaze a našťastie ani podobné snahy, a tak zostal organ od nepriaznivých zmien uchránený. Ako hovorí náš najznámejší organológ Marián Mayer, chudoba bola najlepším ochrancom historických organov,“ vysvetľuje Stanislav. Už takmer desať rokov sa snaží vďaka projektom získať peniaze na opravu tohto výnimočného organu. Veľká časť opravy sa už podarila vďaka peniazom Mesta Trnava a ministerstva kultúry. Stanislav Šurin verí, že rekonštrukciu organa sa mu podarí dokončiť do roku 2012. Práve vtedy si totiž pripomenieme sté výročie jeho postavenia.

Darina Kvetanová | 7.1.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk