Má čo splácať, treba makať!

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.9.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/262-ma-co-splacat-treba-makat/ma-co-splacat-treba-makat/

Všetko robí akosi skôr. Za kňaza bol vysvätený dvadsaťtriročný, hoci kanonický vek je dvadsaťpäť rokov. Vysviacku musel povoliť Svätý Otec. Ako dvadsaťštyriročný už zakladal a spravoval faru v Margecanoch. Riaditeľom Spolku sv. Vojtecha v Trnave sa stal v tridsiatich šiestich.

Vendelín Pleva vo svojej riaditeľskej kancelárii. Foto: Janka Pekarovičová.

 

Nebojí sa, že aj koniec príde včaššie? „Pán Boh dal, Pán Boh vzal...“ usmieva sa Trnavčan, pápežský kaplán Vendelín Pleva (43).


Ako ste sa vydali na kňazskú cestu?
- Nepamätám si prvý impulz, kedy som začal o kňazstve uvažovať. Najviac tomu ľudsky pomohli kamaráti, s ktorými som miništroval v Hrubom kostole. V ten istý deň, keď som nastúpil do gymnázia, prišiel do Trnavy farár Jozef Slamka. Videl som, akým štýlom žije a pracuje, a to ma tiež priviedlo k uvažovaniu o kňazstve. Samozrejme, boli tu i určité vnútorné procesy, ktoré sú v každom z nás a ťažko sa opisujú. Úlohu zohralo i to, že som chodil do kostola, okolo ktorého sa pohybovali seminaristi. Pozorovali sme ich, chodievali raz za rok do seminára navštíviť. Videli sme, ako to tam funguje, počuli ich rozprávanie.


V niektorých rodinách zavládne radosť, v niektorých zdesenie.
- Iste, zdesenie bolo aj u nás doma. Rodičia sa obávali, že som príliš mladý na takého rozhodnutie. Odporúčali mi počkať, ísť na vojnu, trošku dozrieť. Ale dekan Slamka mi povedal, že nie je dôvod čakať a strácať dva roky. Že mám v škole päť rokov na to, aby som si to premyslel. Rodičia mi už potom nebránili. A nikdy sa nespýtali, čo bude s rodom.


Čím boli rodičia?
- Obaja sú povolaním predavači a dlhý čas robili u Fischmanna. Neskôr mama predávala v SSV až do odchodu do dôchodku. Stýkali sa s ľuďmi. Pomáha mi, že pochádzam z obchodníckej rodiny. Mnoho dní v detstve som prežil v obchode, keď sa ešte robievalo v sobotu a rodičia nás nemali kde nechať. Dnes mi to pomáha, pretože istým spôsobom riadim dvadsaťpäť obchodov po celom Slovensku.


V tom čase u nás vládli komunisti. Nerobili vám problémy?
- Moje začiatky ovplyvnil vtedajší režim. O prijatí do kňazského seminára rozhodoval ešte cirkevný odbor ministerstva kultúry, ktorý si adepta preklepal z každej strany. Keďže dekan Slamka bol v tom čase persona non grata, mal vplyv na mladých a nevychovával ich ako zodpovedných v potrebnom zmysle slova, prišla odpoveď, že nie som prijatý. Po odvolaní som bol v roku 1985 prijatý za rožňavskú diecézu. Hlásilo sa odtiaľ málo chlapcov, preto nás prijímali z celého Slovenska.


Teda išli ste do toho?
- Áno. Tak som aj skončil, v deväťdesiatom roku som bol vysvätený za kňaza a prvé moje miesto bolo v Jaklovciach, kde som bol rok kaplánom. Súčasťou farnosti bola aj obec Margecany. Mala v tom čase dve tisícky obyvateľov, preto biskup rozhodol o jej odčlenení a vzniku novej farnosti. Ponúkol mi, či by som nechcel ísť za farára tam. Prečo nie? Bolo treba postaviť a zariadiť novú faru. Dva roky som býval v podnájme, v jednej izbe som mal kanceláriu aj spálňu s obývačkou. Postavili sme peknú faru, kde som pôsobil do roku 1996. Vtedy, po dohode trnavského arcibiskupa s rožňavským biskupom, som sa vrátil na západné Slovensko.


Stali ste sa kňazom trnavskej arcidiecézy?
- Nie. Bol som „požičaný na istý čas“, ale predĺžilo sa to až do tohto roka. Doteraz som bol kňazom rožňavskej diecézy. V roku 1996 ma vymenovali za farára v Starej Turej. Ešte keď som bol blízo Spišského Podhradia, využil som príležitosť a prihlásil som sa na licenciát, ktorý tam vtedy otvorili. Prednášali nám profesori z katolíckej univerzity v Lubline v Poľsku. Šesť semestrov som študoval masmédiá v cirkvi. A v okamihu, keď som skončil, dostal som ponuku zo Spolku sv. Vojtecha, kde vtedy odchádzal do dôchodku vedúci vydavateľstva Blažej Belák. Skúsil som a dva- až trikrát do týždňa som dochádzal. Práce bolo čoraz viac, preto som požiadal o preloženie bližšie k Trnave. V roku 2000 som sa dostal do Bohdanoviec nad Trnavou. Odtiaľ som vydavateľstvo spravoval tri roky. Medzitým sa uvoľnilo miesto riaditeľa, prihlásil som sa do výberového konania, zvolili ma
a 1.1.2003 som prevzal túto funkciu.

Na jednej z mnohých návštev Ríma odovzdáva spolu s primátorom Trnavy knihy Svätému Otcovi. Foto: Archív Vendelína Plevu


Do funkcie riaditeľa SSV vás zvolili už tretíkrát. Myslíte, že z tohto postu raz odídete do dôchodku?
- Dve obdobia som riaditeľom spolku, 31. decembra by to končilo. Uvažoval som, čo ďalej. V novembri ma zvolili tretíkrát. Od februára tohto roka som sa stal kňazom bratislavskej arcidiecézy, preto som potreboval aj súhlas môjho ordinára. Dal ho na posledné štvorročné obdobie. Naozaj by malo byť posledné, lebo táto práca nie je moja najpodstatnejšia činnosť. Stále chcem ostať kňazom, venovať sa viac pastorácii. Momentálne som poverený ako výpomocný duchovný v Bratislave v Blumentáli. Dochádzam tam iba v nedeľu, cez týždeň som tu, lebo cestovanie nie je jednoduché. Urobím všetko pre to, aby sa o štyri roky vykryštalizoval niekto, kto funkciu riaditeľa prevezme. Dvanásť rokov je dosť dlhé obdobie. Obávam sa, že čo nezrealizujem za ten čas, už urobiť nestihnem.


V súčasnosti je možností vzdelávania veľa, plný je i knižný trh. V čom vidíte poslanie Spolku sv. Vojtecha dnes?
- Na Slovensku vychádzajú tisíce kníh, aj keď v porovnaní s Českom je to veľmi málo. V bežnom kníhkupectve človek vidí stohy kníh a v oddelení náboženskej literatúry nájde ezoteriku, vykladanie kariet a rôzne galimatiáše. I keď je to čosi, čo sa tiež týka vnútra človeka, ľudia majú možnosť čítať kadečo. Práve tu vidím úlohu spolku: Garantovať, aj keď niekto by to mohol nazvať istou formou cenzúry, že v našom kníhkupectve budú iba knihy, ktoré sú v súlade s učením katolíckej cirkvi. To je podstata. Robíme istý výber, aby jednoduchý človek, ktorý príde po knihu k nám, nenašiel v nej zmes kadejakých filozofických smerov, niečoho popletené, čo sa síce môže nazývať duchovno, ale je to vyslovene fikcia jedného autora. Okrem toho spolok má úlohu ex offo vydávať pápežské dokumenty, učebnice náboženstva, katechizmy, modlitebné knižky, bibliu. Chceme si udržať túto líniu.


Podľa štatistiky prestarnuté členstvo spolku postupne ubúda.
- Spolok má do 110-tisíc členov. Starí odumierajú a mladí sa neradi angažujú v nejakých inštitúciách. Sú tu paradoxy. Za členský poplatok dostane člen svätovojtešský kalendár, podielovú knihu, jeden film na DVD nosiči a má 15-percentnú zľavu na všetky knihy, ktoré vydávame. Len kalendár je pre nečlena vo výške členského poplatku. Napriek tomu si ho ľudia radšej kúpia, len aby nemuseli byť organizovaní. Problém je aj v strate reálneho pohľadu na členstvo. Mnohí členovia v databáze sú už takmer storoční, teda ich záväzky a výhody prebrali potomkovia, ale zmenu nenahlásili. Zaplatia, knihy si vezmú a nezaujíma ich, kto je evidovaný. Členstvo starne na papieri, hoci reálne to celkom tak nie je.


Vraj chodíte často do Ríma. Prečo?
- Po prvé, osobné hľadisko. Keď človek prechádza uličkami Ríma, má veľa inšpirácií premýšľať nad tým, ako sa kresťanstvo vyvíjalo. Okrem toho tam chodím ako kňaz nezaradený v pastorácii, ktorý má trochu viac času, keď sú veľkonočné sviatky. Pravidelne počas celého veľkonočného týždňa intenzívne prežívam obrady spolu s pápežom. Ale do Ríma chodím aj preto, že tam sídlia mnohé katolícke vydavateľstvá. V blízkosti Vatikánu sú veľké kníhkupectvá, kde sa dá vidieť, čo momentálne vychádza vo svete. Ak sú tam zaujímavé knihy, automaticky hľadám kontakty, aby mohli vyjsť i na Slovensku.


Čím si kňaz a riaditeľ SSV vypĺňa voľný čas?
– Neviem, čo to je. Po pracovnom čase mám isté kňazské povinnosti, či už je to modlitba, slúženie svätej omše, aj keď nie pre verejnosť. Mám tu rodičov, sestru, synovca, neter – občas ich navštívim. Niečo si študujem. Som fanúšik trnavského futbalu a je len málo domácich zápasov, ktoré vymeškám. Tento rok som vymeškal iba posledný, lebo v tom čase som kázal na trnavskej novéne. Futbal je môj koníček, mám už dlhšie permanentku.

Sv. omša v jezuitskom kostole 2. januára 2003, ktorú slúžil pri príležitosti svojho uvedenia do funkcie riaditeľa SSV. Foto: Janka Pekarovičová


Aj si na ňom od srdca zahrešíte?
- Nie! (Zhrozenie.) Nemám potrebu. Som presvedčený, že človek vypovie iba tie slová, ktoré má vo svojom slovníku v hlave. Nemôžem napríklad rozprávať po španielsky, keď tam španielskych slov niet. Istý čas ľudia, ktorí vedľa mňa sedia na štadióne, mali tendenciu nadávať. Po tom, čo sa dozvedeli, kto som, dávajú si viac pozor. A aj keď sa im to občas podarí, potľapkajú ma po pleci, že prepáčte, prepáčte...

 

Možno aj to je úloha, ktorú plním na štadióne.
Katolícke ženy sú menejcenné? Alebo prečo nemôžu byť farárky ako trebárs evanjeličky?
- Existuje jednoduché vysvetlenie. Pán Ježiš si medzi dvanásť apoštolov nevybral ani jednu ženu. I pri poslednej večeri, keď sa ustanovovalo kňazstvo, boli len muži. Vychádza z toho posolstvo a cirkev si netrúfa meniť rozhodnutie Ježiša Krista. Nepokladám to za znevažovanie žien. Keď chodím po svete, v mimoeurópskych civilizáciách mi príde na um myšlienka, že práve vďaka kresťanstvu bola žena postavená na úroveň muža. V nekresťanskom svete takmer nie je považovaná za človeka. Bola by chyba, ak by chceli muži a ženy súperiť. Dostali sme tak veľa odlišných daností, že je dobré, ak si každý plní svoje úlohy, ktoré sa dopĺňajú a spájajú nás. Mne nie je sympatické, keď sa žena výzorom či správaním chce podobať na muža.


Keď sme už pri tom, obzriete sa za peknou ženou?

- Nuž obzerať sa, to nie. Ale zasa keď vidím, prečo by som nepovedal: Pane Bože, táto sa Ti podarila! Obdivovať krásu okolo seba je predsa ľudské. Ale mám ten istý prístup, ako ktorýkoľvek ženatý muž. Pozerám sa s vedomím, že toto mi nebude patriť.


Môže za to celibát. Myslíte, že by kňazi nechápali lepšie život, keby sa mohli ženiť?
- Vidím to ako istú výhodu. Je paradoxné, že ľudia za nami, napriek tomu, že sme slobodní, chodievajú po rady, ako majú riešiť svoje manželské problémy. Mám pocit, že keď im istým spôsobom radím, pomáham, mám výhodu v tom, že nie som ovplyvnený individuálnymi skúsenosťami zo svojej rodiny. Som od tohto oslobodený, teda som v istom nadhľade. Ľudia, ktorí sa nám otvárajú, prídu povedať, ako to pokračuje ďalej. Za dvadsať rokov si trúfam povedať, že som odborník na rodinu. Nie na jednu. Viem, že tieto problémy ľudia riešia ťažko a neexistuje na ne šablóna.


Iste premýšľate nad tým, čo bude ďalej
- Žijem šťastný život. Mám dojem, že som dostal oveľa viac, ako som si predstavoval, ba viac, ako som si zaslúžil. To ma robí šťastným. Bol som pri mnohých udalostiach, kde každý nebol. Napríklad som bol trikrát pri Jánovi Pavlovi II. v čase jeho návštevy na Slovensku, bol som na jeho pohrebe. Bol som pri delení diecéz na Slovensku, čo je v cirkevnom živote veľmi vážna udalosť. No a mám tú česť spravovať inštitúciu, ktorá za 140 rokov priniesla Slovensku veľa dobra. Teda mám čo splácať, treba makať!

 

JANKA PEKAROVIČOVÁ

prispievatelia | 20.1.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk