Záchodová kefa pre všetkých hajzlov

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 22.10.2019
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2870-zachodova-kefa-pre-vsetkych-hajzlov/zachodova-kefa-pre-vsetkych-hajzlov.htm

Sochára Martina Kochana (30) poznám z videnia už zopár rokov. Ani netuším, odkedy presne. Vždy na mňa pôsobil ako trochu kontroverzný a dosť nepochopený. Ale obdivovala som na ňom jednu vec. Že aj keď je trémista, za určitých okolností nemá problém postaviť sa pred masu ľudí a rečniť.

(Ne)pochopený génius z paneláka. Foto: Lucia Undesserová

 

Tie okolnosti boli napríklad pri odvolávaní Vladimíra Beskida z postu riaditeľa trnavskej galérie. Spolu s ostatnými umelcami protestoval aj v Bratislave, proti soche Svätopluka. Registrovala som ho tiež na stretnutí umelcov Pecha Kucha Night, kde prezentoval svoju doterajšiu tvorbu. Zožal aplauz. Zrazu mi už nepochopený neprišiel.


Protest proti torte
Tým, čo robí, chce šokovať a vyvolať diskusiu o postavení sochy vo verejnom priestore. Pritom kritizuje sochy, ktoré už súčasťou verejného priestoru sú. Keď pred Knižnicou Juraja Fándlyho pribudol Pamätník nespravodlivo prenasledovaným – obetiam komunizmu od Tomáša Kucmana, reagoval naň po svojom. „Vyzerá ako taká torta s mašľou. Tak som ho v roku 2007 verejne vyhlásil za podstavec pod moju sochu. Ilegálne som ju spolu s kamarátmi oprel o pomník a zabezpečil reťazou, aby ju polícia alebo autor len tak nemohli z miesta odinštalovať.“ Dielo, ktoré tam umiestnil, bolo vlastne imitáciou panelu z činžiaka na sídlisku Družba, v ktorom býva spolu s rodičmi. „Tieto boľševické schránky tu zostali po komunistoch. Chcel som pripomenúť, kto sú vlastne obete komunizmu. Že sme to my, čo žijeme v panelákoch.“ Jeho počin sa však stretol s menšou odozvou, ako očakával. Panel odinštalovali a vrátili mu ho.
Pri činžiakoch Martin ostal. Pred dvomi rokmi graficky prerobil trnavské činžiaky na futuristické mrakodrapy. Diela vystavoval v Galérii Jána Koniarka pod názvom Katedrály periférie. „Tieto mrakodrapy začali vznikať ako reakcia na ďalšie poschodie, ktoré pribudlo na jednom paneláku na Družbe. Chcel som poukázať na šmelinársky slovenský kapitalizmus, ktorý stavia na základoch minulého režimu a nedokáže priniesť nové progresívne súčasné témy.“

 


V roku 2007 vyhlásil Pamätník nespravodlivo prenasledovaným za podstavec pod svoje dielo. FOTO: Tomáš Beňadik


Socha s rodičmi
Pri rozprávaní o svojom meste si mladý umelec nekladie servítku pred ústa. Kritizuje najmä neodbornosť zamestnancov a funkcionárov mesta, ktorá je podľa neho hlavným dôvodom stagnácie kultúry. „Ale nie je to len prípad Trnavy. Situácia je podobná na celom Slovensku. Politici by si mali uvedomiť, že kvalitným umením, profesionalitou kunsthistorikov a umelcov sa môžu reprezentovať lepšie, ako nejakým gýčom a malomeštiackym umením, ktoré im za hranicami kraja alebo republiky už nikto nezožerie. To, čo tu máme, je akýsi cintorín sôch, ktorý si chodíme uctievať raz do roka kvetmi. Potrebujeme živú, interaktívnu a profesionálnu kultúru. Pritom už u susedov, napríklad v Brne, kde som študoval, je situácia omnoho lepšia.“ Štúdium sochy na Fakulte výtvarných umení VUT ukončil diplomovou prácou na tému Politická objednávka po roku 1989 pre Mesto Trnava. Mapoval verejný priestor v meste, študoval archívy, tlač a iné zdroje. „Prišiel som na to, že za dvadsať rokov nebola v Trnave postavená žiadna socha bez ideologickej a politickej objednávky. Nič sa nezmenilo, umelec je hráčom na poli politických strán,“ tvrdí. „Pri veciach ako osadenie sochy do verejného priestoru by mali úradníci komunikovať s ľuďmi z fachu, ktorí v meste niečo znamenajú. Inak sa mesto stáva miestom, kde sa ľudia len vyspia, ale za kultúrou idú inam.“
Teoretickú diplomovku doplnil praktickou časťou. A dosť extravagantnou. „Zaujala ma hlava Krista v byzantskom kruhu na fasáde radnice. Ako by asi tak vyzerala na kolese auta? Vyrobil som špeciálnu puklicu, ktorú som nasadil na otcovo auto. Vzniklo tak umenie vo verejnom priestore, ktoré svojou funkčnosťou prekračuje hranice.“ Na aute potom s celou rodinou vycestoval do Brna na obhajobu diplomovky. Rodičov predstavil ako súčasť svojej sochy. Puklicu v súčasnosti vystavuje v Prahe spolu s ďalšími dielami.

 

Aj takto by mohla vyzerať pešia zóna, ak by dostal grant od Mesta. Foto: album Martina Kochana


Hojdací kôň pri Trojičke
Po skončení vysokej školy učil Martin rok umeleckých kováčov na Strednej odbornej škole polytechnickej v Trnave. Podobne, ako jeho kedysi veľmi ovplyvnil akademický maliar Blažej Baláž, aj on sa svojich študentov snažil viesť k originálnemu, inému pohľadu na veci. Hovorí, že to preňho bola zaujímavá skúsenosť, ale dlhodobo učiť nechce. Jeho snom je živiť sa umením. „Teraz plánujem doktorandské štúdium v Brne. A potom? Ktovie. Možno odídem do Berlína. Tam sú pre umelcov ideálne podmienky.“ Zatiaľ ostáva v Trnave a svoju identitu si buduje na kritike tradície. Tvorí a vystavuje však najmä v Česku. Jeho meno začínajú ľudia poznať.
Hoci to nie je jeho prioritou, rád by dotvoril verejný priestor v Trnave vlastnými sochami. Podal si na ne dokonca žiadosť o grant, no neuspel. Možno preto, že jeho nápady sú prinajmenšom odvážne. „Na námestie, oproti Trojičke, som navrhoval sochu hojdacieho koňa vo veľkosti tanku. Bola by to akási jazdecká socha pre chuligánov, na ktorej by ľudia mohli aj cválať,“ šokuje. Druhý projekt je oveľa konzervatívnejší. „Už dávnejšie som v počítači vytvoril rotujúcu 3D postavu človeka. Chcel by som ju aj reálne vymodelovať. Pod nohami by mala ložiská a človek by si ju mohol natočiť tak, ako sa mu páči.“ Martin Kochan skrátka nechce robiť to, čo robia všetci. No ani tie najbláznivejšie veci nerobí bez príčiny alebo na okrasu. „Dôležitý je kontext. Proces výroby sochy je u mňa najmä intelektuálny. Študujem knižky, robím si skice, konzultujem to s ďalšími ľuďmi. Až keď mám prostriedky, idem k materiálu a sochu aj reálne vyrobím.“ Peknou ukážkou jeho tvorby je šesťmetrová socha záchodovej kefy, ktorú vystavil na Trnavských záhradných slávnostiach. Venoval ju všetkým hajzlom. Prvý dojem, ktorý mal zo sochy laik, bol šok. Socha otvorila diskusiu. No aj toto dielo malo hlbší zmysel. „Kefu som robil ako reakciu na nespravodlivosť, škandály, korupciu. Na hovno, ktoré by sa malo vyčistiť, ale nikto sa k tomu nemá. A ono naďalej smrdí.“

Katarína Rosinová | 16.8.2011 | Tí sú naši | https://www.trnavskyhlas.sk