Dušan Radolský: Vždy som si nastavil hranice s funkcionármi a hráčmi, to bol základ

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 28.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/29435-dusan-radolsky-vzdy-som-si-nastavil-hranice-s-funkcionarmi-a-hracmi-to-bol-zaklad/dusan-radolsky-vzdy-som-si-nastavil-hranice-s-funkcionarmi-a-hracmi-to-bol-zaklad/

Mužstvá, ktoré viedol, sa vždy vyznačovali hernou disciplínou. V každej futbalovej kabíne, kde tréner Dušan Radolský pôsobil, mali na stene vyvesené jeho futbalové desatoro a tiež obrázok žaby, ktorú síce drží kormorán v zobáku, ona ho však s načiahnutými rukami škrtí pod krkom v snahe zachrániť sa. "Nikdy sa nevzdávaj," znel sprievodný text ku karikatúre, ktorá niesla jasný odkaz pre futbalistov.

Dušan Radolský. Foto: Ján Král

 

V novembri bude mať rodený Trnavčan okrúhle životné jubileum, muž s bohatou trénerskou kariérou oslávi 70 rokov. 


Z ligového futbalového kolotoča pred pár rokmi vystúpil, stále však pozorne sleduje dianie na scéne, navyše je zástupcom trénerov vo Výkonnom výbore Slovenského futbalového zväzu. 


"Futbal som sa vždy snažil robiť poctivo, poriadne a ambiciózne. Ako každý, aj ja som občas urobil chyby a zlé rozhodnutia, zámer bol ale vždy najlepší. Pri futbale musíte plniť určité parametre, ak to človek nebude robiť správne, nebude úspešný. Pokusy o oklamanie futbalu sa vždy vrátia ako bumerang," vraví Dušan Radolský o svojej futbalovej filozofii.

 

 

Ako sa máte?

- Voľný čas trávime hlavne s manželkou, dcéram pomáhame s našimi vnúčencami. Bežné rána zvyknem kávičkovať v úzkom okruhu priateľov, stretávame sa už azda štyridsať rokov. Keď sme pracovali, nebolo to pravidelné, teraz to máme v dôchodkovom veku uľahčené. Vyhradíme si hodinku a zkádrujeme všetko - šport, bežný život aj politiku, do všetkého trochu zabŕdneme.

 

Teraz si však pre pandemické obmedzenia musíme dať pauzu. Verím, že čoskoro sa situácia vylepší a aj my sa budeme môcť vrátiť bez obáv k našej tradícii.

 

 

Ako vnímate situáciu okolo koronavírusu a jej dopadu na futbal?
- Na jednej strane všetci chceme hrať a navštevovať futbal, na druhej strane sú tu oprávnené obavy z toho, čo vírus robí so zdravím ľudí.  Nie je to len problém Slovenska, borí sa s tým v podstate celý svet.

 

Stačí sa pozrieť na reprezentáciu, ktorej niektorí hráči ani nemohli pricestovať. Ide o veľký problém, riešenia ešte nemáme. Bol by som rád, aby ľudia mohli chodiť na futbal, asi to však teraz nie je to najdôležitejšie.

 

 

Radosť vám robia vnúčence. Ešte ich drží láska k športu?
- Najstarší Matúš hrával ešte minulý rok za bratislavský Capitals hokej. Zabalil to však, z čoho som trochu smutný. Nepodarilo sa mi ho presvedčiť, aby si to rozmyslel, rozhodol sa.

 

Najmladší Kristián sa venuje tancovaniu vo folklórnom detskom súbore Drienka a prostredný vnuk Natan hrá za U12 v Spartaku. Cestujem s ním na zápasy, vozím ho na tréningy. Zároveň zastupujem trénerov vo Výkonnom výbore SFZ, takže stále som pri futbale.

 

Táto ilustrácia nikdy nechýbala v kabíne, ktorú viedol tréner Radolský. Foto: Ján Král

 

 

Na konferencii Slovenského futbalového zväzu ste dostali zlatý odznak SFZ za prínos pre slovenský futbal. Keď Richard Havrilla v auditóriu čítal váš životopis a vypichol štvrté miesto so slovenskou dvadsaťjednotkou na ME 2000 a následnú účasť na olympiáde v Sydney, prebehli vám v hlave spomienky?
- Ocenenie ma milo prekvapilo, veľmi si ho vážim. Ide o jedno z najvyšších ocenení popri Cene Fair play Ivana Chodáka či tituloch tréner roka na Slovensku a v Poľsku. Vážim si ,samozrejme, každé jedno ocenenie, aj to, čo som dostal od samosprávy Mesta Trnava či v Poľsku, kde som sa stal Čestným občanom Grodziska.

 

 

V roku 2000 sme mali v dvadsaťjednotke silný tím, hrali v ňom mená ako Szilárd Németh, Miroslav Barčík, Vratislav Greško... Dnes už títo hráči ukončili kariéru. Koho z nich ste vtedy považovali za hráča, ktorý to dotiahne najďalej?
- Môžem hovoriť o viacerých. Väčšina chlapcov moje očakávania naplnila. Keď len námatkovo spomeniem mená ako Čontofalský, Čišovský, Hlinka, Greško, Szili Németh, Kisel, Lérant... Dostali sa aj do reprezentačného áčka, hrávali veľké súťaže. Taký Greško skúsil anglickú, taliansku aj nemeckú ligu. Trochu ma mrzelo, že sa stratil Babnič. Každý z hráčov mal v sebe niečo. Veril som im a u každého som predpokladal progres. Predpokladal som, že Hlinka a Greško by sa mohli presadiť aj po kariére, už vtedy sa zamýšľali nad hrou výrazne aj po taktickej stránke. 

 

 

Zeleneč je srdcovka

Ktorá trénerská štácia bola pre vás najkrajšia, ak si odmyslíme Trnavu a reprezentáciu?
- Pre mňa bolo vyznamenaním už to, že som bol v Poľsku aj na Slovensku v úzkom výbere kandidátov na reprezentačného trénera. Veľmi si vážim, že som hoci len v jednom zápase, mohol viesť národný A-tím.

 

V jeden deň som vtedy koučoval dve reprezentácie. O 16-tej som na Pasienkoch bojoval s dvadsaťjednotkou a večer som sa presunul na Tehelné pole, kde som riadil áčko.

 

Pri svojich trénerských láskach však musím spomenúť Zeleneč. Tam to všetko pred 45 rokmi začalo. Pôsobil som v obci päť rokov, to bola moja najdlhšia zastávka. Dostal som tam základy trénerského fachu, samozrejme som sa popritom vzdelával, aby som napredoval.

 

Ďalšie pôsobiská si vysoko vážim a dodnes tie tímy pozorne sledujem. Určite som však sníval o tom, aby som raz trénoval Trnavu ako šéf realizačného tímu. To sa mi časom naplnilo. 

 

Hráčov neustále usmerňoval a nabádal, aby plnili jeho pokyny. Foto: Peter Kollár

 

 

Rád určite spomínate aj na súboje s ostrovnými súpermi...
- Veru, raritou mojej kariéry je, že so silnými anglickými tímami moje mužstvá hrali štyrikrát a ani raz neprehrali. S dvadsaťjednotkou sme zdolali Anglicko 2:1, v pohári UEFA sme s Grodziskom prešli cez Manchester City po remízach 1:1 a 0:0 a so Žilinou sme vyhrali na ihrisku Aston Villy 2:1.

 

 

Na večeri s poľským prezidentom

Výborné meno ste si urobili v Poľsku, kde ste prerazili ako tréner Groclinu Grodzisk. Renomé máte u severných susedov dodnes, tamojší novinári vaše názory vyhľadávajú. Ešte vám horí linka pri prestupovom období, keď slovenskí hráči smerujú do Poľska?
- Áno, aj pár minút pred našim rozhovorom mi zhodou okolností volali z Poľska v inej veci. Dodnes tam mám priateľov, v kontakte sme s novinármi i niektorými funkcionármi. Keď Trnava vybavovala príchody Pačindu a Mikoviča, nedarilo sa im spojiť s poľskou matrikou pre urýchlenie prestupu. Využil som svoje známosti a telefonicky to potlačil dopredu. Do hodiny bola vec vybavená.

 

V Poľsku som získal viaceré ocenenia, na ktoré som hrdý. Vážim si, že som medzi cudzincami trénermi za posledných desať rokov skončil v poľskej ankete na druhom mieste za Henningom Bergom, bývalým hráčom Manchestru United, ktorý viedol Legiu Varšava. Nebolo to len ohodnotenie mňa, ale vôbec slovenského futbalu. 

 

 

V čom je zásadný rozdiel medzi Poliakmi a Slovákmi, že to tam tak žije futbalom?
- Prvý zásadný rozdiel je šírka základne. Kým my hľadáme z 5 miliónov ľudí, oni zo 40. Poliaci sú športovo naladení. V politike platí, že ak nesľúbite niečo pre šport, nezvolia vás. Šport je tam podporovaný, vytvárajú sa podmienky pre športovanie detí. Sám som bol otvárať v Poľsku ihriská s umelým trávnikom.

 

Chlapi navštívia vo väčšom počte iba ten bar, kde majú aj Canal +, ktorý vysiela súťaže. Všetky zápasy idú naživo. Fanúšikovia si prídu na svoje, vo vysielaní sa objavujú aj stretnutie z druhej či dokonca tretej ligy. V tomto sú ďaleko pred nami.

 

Ako príklad k vplyvu na politiku uvediem, že za môjho pôsobenia v Poľsku som bol dvakrát na večeri s prezidentom Kwasnievskim. Neskôr ma stretol v Tatrách a na jeho vyzvanie sme si štrngli pohárikom. Vedeli o mne teda nielen vo futbalovom hnutí, ale aj bežnom živote.

 

Poliaci sú futbalovejší, technickejší. Nemajú však radi naberanie kondície a tvrdú robotu. Môj úspech tkvel v tom, že pri hernej kvalite mužstva som ho dokázal fyzicky pripraviť. V časoch, keď som prichádzal do Poľska, hrávali 3-5-2 s klasickým liberom. Ja som bol jeden z prvých, ktorí prešli na systém 4-4-2.

 

 

Po stávke sa kúpal v ľadovom potoku

Ako ste hráčov zvykli motivovať pred zápasmi?
- Záležalo to vždy od situácie, nemal som šablónu. Poviem príklad. Vieme, že Poľsko je nábožensky založená krajina. Trénoval som v Grodzisku, mužstvu sa v zápase domáceho pohára nedarilo, hrali zle. Cez polčas som si v kabíne pred hráčov kľakol a hovorím im: „Chalani, mám sa pomodliť, pomodlíme sa spolu, alebo vás mám na kolenách prosiť, aby ste si vstúpili do seba a zabrali?“ Napokon sme zápas vyhrali.

 

Futbalový výkon som niekedy podporil aj stávkami s mužstvom. Raz sme cestovali v novembri s Hurbanovom do Humenného a stáli sme v Tatrách, kde tiekol studený potok. Hráčom som povedal, že ak vyhrajú, na spiatočnej ceste sa tu okúpem. Vyhrali... Takmer som vo vode zmrzol, ale body boli.

 

Známa bola motivačná stávka, keď som viedol dvadsaťjednotku. Vtedy bol trend aj u mužov nosiť dlhé vlasy, mal som také aj ja, no po víťazstve som sa podľa dohody dal ostrihať dohola. 

 

 

Pôsobili ste aj v Dubaji. Čo zaberalo na tamojšiu mentalitu?

- Pri pôsobení v Dubaji som požiadal kolegu o preloženie niekoľkých viet do arabskej reči. Keď som potom hráčom predniesol pokyny v ich jazyku, začali tlieskať. Vážili si to. Foriem motivačného príhovoru býva veľa. Snažil som sa nerozprávať dlho, hráčov som pripravoval už cez týždeň. V reči pred zápasom som vypichol vždy len dôležité body z prípravy. 

 

Jeho blízkym spolupracovníkom bol Jozef Šuran. Dodnes sú veľmi dobrí priatelia. Foto: archív spartak.sk

 

 

Mnohí hráči o vás hovorili, že ste volili otcovský prístup k mužstvu. Súhlasíte? 
- Raz som niekde aj povedal, že hráči sú ako moji synovia. Vždy som si však zakladal hlavne na tom, aby boli stanovené hranice. Pravidlá som si dohodol na úrovni komunikácie s funkcionármi aj s hráčmi v šatni. Na rovinu som povedal, že toto a takto bude platiť. Dal som pri zlyhaní aj druhú šancu, ale pri treťom prehrešku som tvrdo trestal.

 

Vznikli však tiež špecifické situácie, pri ktorých som musel prehodnotiť svoje rozhodnutia. Na Veľkú Noc som napr. v Poľsku naordinoval tréning. To však pre tím neprichádzalo do úvahy, pretože to je pre kresťanské Poľsko nenahraditeľný sviatok. V kabíne som mal vzburu.

 

Rýchlo som sa poučil a snažil si naštudovať zvyklosti, aby som chyby neopakoval. Takisto v arabskom svete som musel dodržiavať veci. Všade boli určité špecifiká. Dôležité je, že som sa vždy mohol oprieť o spolupracovníkov.

 

 

Tých bolo veru požehnane...
- Poďakovanie rozhodne patrí mojím asistentom Šuranovi, Belejčákovi, Semanovi, Mentelovi, Bodnárovi, Kalmárovi, Andrejkovi, lekárom Malovičovi, Fridrichovi, Vadrnovi, Popluhárovi, Hudcovskému, Pennerovi a ďalším, s ktorými som počas kariéry spolupracoval.

 

Keď sa spomína moja 70-tka, rád by som spomenul aj mnoho hráčov, ktorých som trénoval a neskôr sa stal trénermi. Niektorí aj reprezentačnými ako Weiss, Hipp, Praj, Weber, niektorí ligovými ako Pecko, Mentel, Hrnčár, Lérant, Raška a niektorí sa uplatnili ako funkcionári – viď Kozák, Kašpar, Tomáš, Belaník, atď. Mohol by som spomínať ďalších a ďalších.

 

 

Šatňa musí patriť trénerovi

Ako si spomeniete na svoj posledný trénerský angažmán v Trnave? Škrie vás ešte, že ste nemohli trénerskú prácu dokončiť?

- Spartak je moja srdcová záležitosť, odkedy som sa pred šesťdesiatimi rokmi stal hráčom klubu. Nesplnilo sa mi iba to, aby som si zahral ligu. Všetky ostatné mládežnícke súťaže som absolvoval. Keďže som sa nepresadil ako hráč, mojím snom bolo trénovať raz Trnavu ako hlavný kouč.

 

Bol som postupne šéftréner mládeže, s dorasteneckým kolektívom sme postúpili z druhej do prvej ligy. Stal som sa neskôr asistentom Justína Javorka, Laca Kunu, Toni Báčiho pri A-tíme. Už vtedy to bolo pre mňa významné. Sníval som však o pozícii hlavného trénera.

 

Priznám sa, že ponuku viesť trnavské mužstvo som dostal už skôr, keď sa vypadlo v 90-tych rokoch z ligy. Nakoľko som však bol členom dovtedajšieho realizačného tímu, ktorý mužstvo neudržal v súťaži, myslel som si, že by sa malo všetko zmeniť. Prešiel som do Senca, kde som si vypiloval svoje nedostatky a po úspechu som dostal v roku 1992 ponuku z federálnej ligy od Dunajskej Stredy.

 

Sen viesť Trnavu mi naplnil neskôr bývalý majiteľ klubu Vladimír Poór. V trénerskej práci je to tak, že s pravou rukou podpisujete kontrakt a v ľavej držíte zbalený kufrík. Tak sa pozerám aj na obdobie v Spartaku. Samozrejme, strašne ma to mrzelo, pretože si myslím, že mužstvo robilo dobré výsledky na tie časy.

 

Prišlo to po prehre 0:4 v Senici, ktorá viedla tabuľku a bola favoritom duelu, no kde až do 67. minúty bolo 0:0 a domáci sa ujali vedenia z penalty. Pre zranenia nám chýbalo mnoho hráčov. Doma sme pritom na jeseň neprehrali, boli sme v semifinále Slovenského pohára, v lige nám patrila tretia priečka. Tak však vtedy rozhodli a rešpektujem to, i keď by som klamal, keby som nepovedal, že ma to dodnes nemrzí.

 

Zakladal si na kondícii, v zimnej príprave mužstvu dril neodpustil. Foto: Peter Kollár

 

 

V novembri oslávite 70-tku, nechali by ste sa ešte nahovoriť na trénerčinu v lige? Taký Jupp Heynckes do toho v Bayerne Mníchov išiel. A opäť mal výsledky...
- Ťažko odpovedať, musel by som sa ocitnúť v tej situácii s konkrétnou ponukou. Museli by sme si na rokovaní vyjasniť kompetencie, mal by som svoje požiadavky a ak by ich vedenie klubu nesplnilo, nezobral by som to. Keď raz tréner dostane dôveru, musí platiť, že šatňa patrí jemu.

 

 

Hrnčára vníma ako dobrú voľbu

Poďme k súčasnému Spartaku. Čo hovoríte na angažovanie Norberta Hrnčára do Trnavy? Ako vnímate jeho doterajšie pôsobenie pri tíme?
- Myslím si, že to bola dobrá voľba z pohľadu výberu slovenského trénera. Nora poznám osobne, mal som možnosť ho trénovať ešte ako hráča. Poznám jeho kariéru, prístup a lásku k futbalu. Výsledky, aké spravil ako mladý tréner na Myjave, v Ružomberku či Trenčíne boli dobré. Nevydarilo sa mu prvé zahraničné angažmán v Karvinej, ale myslím si, že na Slovensku dokázal, že vie riadiť mužstvá. Je vzdelaný, rečovo je na tom dobre, zo súčasnej slovenskej ponuky to bola podľa mňa pre Spartak dobrá voľba.

 

 

V čom vidíte Hrnčárove najväčšie trénerské prednosti?
- Nezažil som ho, ako sa správa v šatni. Navonok však môžem skonštatovať, že vyžaduje disciplínu, chce byť aktívny, presvedčený som o tom, že mužstvo pod jeho vedením bude pracovať na kondícii. Z pohľadu taktiky už ako hráč rozumel futbalu, keď sa s mužstvom lepšie zoznámi, ušije hernú koncepciu, aby ľudia v Trnave boli spokojní.

 

 

Ktorý z hráčov súčasného kádra Spartaka vám vyložene reže? A naopak, čo vám v trnavskom tíme chýba?
- Určite niečo chýba na špici. Nabiehanie hráčov do šestnástky je zatiaľ slabšie, s tým bude musieť Hrnčár niečo spraviť.  Dostanú sa po súperove pokutové územie, ale tam to často končí. To je málo. Treba však mať na to aj typológiu hráča, ktorý by so sebou vtiahol ďalších minimálne dvoch.

 

A kto v kádri mi imponuje? Určite by som sa musel s chlapcami viac zoznámiť. Výmena hráčskeho personálu bola veľká, káder sa neustále točí. Určite sa mi ale pozdával Abena, ktorý prestúpil do Slovana, hoci už výkony z jeho strany tiež nie sú optimálne. Zo súčasného tímu je kvalitným brankárom a aj ľudskou osobnosťou Rusov a môže byť pre trénera predĺženou rukou na ihrisku, ako bol svojho času Godál pre El Maestra. 

 

Fanúšikovia Spartaka si ho obľúbili, prišiel medzi nich, aj keď boli darovať krv v nemocnici. Foto: Lukáš Grinaj

 

 

Dotkli ste sa postu útočníka. Typickí hroťáci však na Slovensku akosi nevyrastajú, resp. sa niekde strácajú. Čím to je?
- Nepoznám presný výber do mládežníckych družstiev a prácu s hráčmi v týchto kategóriách. V Žiline zobrali Stana Grigu, aby sa špeciálne venoval útočníkom, teraz je v Senici. Možno bude potrebný takýto štýl práce a individuálnej pozornosti.

 

Možno je to niekedy aj o taktike, bojíme sa a vyžadujeme od útočníka aj iné úlohy, po ktorých mu nezostávajú dostatočné sily na zakončenie. Ak by vyskočil kvalitný útočník, možno by stálo za úvahu, aby na neho pracoval zvyšok tímu a on mal voľnosť.

 

 

O tomto písal vo svojej autobiografii aj popredný svetový kanonier Zlatan Ibrahimovič, ktorý vravel, že tréneri ho nezaťažovali defenzívnymi úlohami a vďaka tomu bol pri útočení ešte lepší...
- Taký Lewandovski pri defenzívnych štandardkách mužstvu pomáha, vidno ho však cez zápas neraz odpočívať a zbierať sily na útočnú fázu. Messi detto, časť zápasu odchodí. Sú to však také kalibre, že keď dostanú loptu, spravia veľké veci. Viedol som vo svojej trénerskej kariére mnohých výborných útočníkov ako boli Radványi, Diňa, Gostič, Németh, Fabuš, Vittek, pri ktorých som spoluhráčov nabádal, aby ich pošanovali pri defenzíve a mohli sme využiť ich prednosti v ofenzíve. 

 

 

Kto z hráčov, s ktorými ste pracovali, vám najviac sadol ľudsky a videli ste v ňom zároveň obrovský potenciál?
- Nerád by som niekoho urazil, rukami mi prešlo množstvo skvelých hráčov, ale určite mi ako prvý napadne Pavol Diňa. To bol veľký hráč aj človek. Mrzí ma, že ho od futbalu pribrzdila rodinná tragédia a nie je až tak na očiach. Spomínať by som však mohol mnohých. 

 

 

Trnava musí hrať v prvej šestke

Svojho času ste trénovali aj Dunajskú Stredu. Aktuálne vedie tabuľku, má na to, aby získala titul?
- Dunajská Streda v Európskej lige proti Linzu a naposledy v lige proti Žiline natrafila na mužstvá, ktoré hrali dobre v obrane a kvalitne v útoku. A vtedy mala problém. V týchto dvoch zápasoch inkasovali jedenásťkrát. V tomto smere tam niečo očividne nie je v poriadku a budú to musieť vyriešiť, ak chcú pomýšľať na titul. Slovan je vyváženejší.

 

DAC má vysokú kvalitu, proti slabším tímom sa s ňou presadí. Aj priemerný súper, ktorému vyjde duel, však môže narobiť Dunajskej Strede komplikácie, ak udržia žlto-modrú ofenzívnu silu a udrú v útoku. Podobné to bolo aj s Trenčínom, ktorý kým vládal, mohol nebyť zahodených šancí na Žitnom ostrove bodovať. Na pohľad je však hra Dunajskej Stredy veľmi pekná.

 

Dušan Radolský. Foto: Ján Král

 

 

Na čo má káder Trnavy? Na akú pozíciu by si mohol Spartak trúfnuť?
- To je strašne ťažké zodpovedať po tak krátkom čase. Spartak mal náznaky solídnej hry ale aj náznaky chýb a nedostatočnej aktivity. Cieľ však pre Trnavu musí byť jasne daný, účasť v prvej šestke je nevyhnutná, klub si nesmie dovoliť hrať o záchranu. 

 

 

Akým smerom by sa mal podľa vás ďalej uberať slovenský futbal?
- Potrebujeme viac trénovať a venovať sa kvalitne už mládežníkom vrátane vytvárania kvalitných podmienok na prípravu. To nám chýba. Postupne to rastie, v Dunajskej Strede vzniklo tréningové centrum, Žilina dobre pracuje už roky. V Trnave vznikla umelá tráva, na Slávii má pribudnúť ďalšia. Podobné investície sú cesta.

 

Myslím, že sa nemusíme báť ani vysloviť konštruktívnu kritiku, v Česku alebo Poľsku ďalej. Ak sa dokážeme poučiť na vlastných chybách, posunieme sa tak vpred.

Ján Král | 19.10.2020 | Spartak | https://www.trnavskyhlas.sk