Sex, drogy... a láska

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 28.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/2984-sex-drogy-a-laska/sex-drogy-a-laska/

Kamarátka mi minule rozprávala o knihe Tovar, bestselleri na trhu. Príbeh narkomanky, ktorá si na drogy zarábala prostitúciou a zažila pri tom veci, nad ktorými ostáva stáť rozum, je o to brutálnejší, že je od A po Z reálny. Rozprávanie Táne Melasovej sa však končí happyendom. Odohral sa neďaleko Trnavy.

Abstinujúci alkoholik je už osemnásť rokov čistý. Teraz pomáha iným. FOTO: vlk

 

O dome v Budmericiach, v ktorom vyučený elektrikár Vladimír Schwandtner (59) pomáha narkomanom, sa toho popísalo veľa. Boli tam už takmer všetky noviny, časopisy i televízie. Všetci sa prišli pozrieť na exota, ktorý si domov nasťahoval feťákov a stará sa o nich ako o vlastné deti. Veď mu aj hovoria tato. „Popísali o mne všeličo, že som lekár, ľudový liečiteľ, terapeut... Ale ja nič z toho nie som, som iba obyčajný elektrikár. Ako by som mohol niekoho liečiť? Len riešim problémy.“ Podáva mi vizitku, na ktorej stojí Lr. Vladimír Schwandtner. „Jedného dňa som sa vytočil, že ma stále nazývajú lekárom, a začal som si pred meno písať titul Lr. ako ľudový riešiteľ,“ vysvetľuje tento svoj fór. Uisťujem ho, že slovo liečenie v súvislosti s jeho menom sa v novinách neobjaví...


Domov
Vlado Schwandtner nás usádza vo svoje pracovni. Pribehne mladá sympatická žena a pýta sa, čo si dáme. O chvíľu nám nesie vodu a Vladovi kávu. Jedinú drogu, ktorej spolu s cigaretami holduje. Abstinujúci alkoholik nedal nič, čo má promile, do úst už osemnásť rokov. Približne toľko pomáha so závislosťami iným. „To je Kristínka z východných Čiech,“ predstavuje nám dievčinu. Bývalá narkomanka a prostitútka si prešla peklom. Žila v kanále, navyše sa zaplietla do podvodu a ocitla sa v ohrození života. Okrem nej by tu ešte mala byť Karolína, ale tú Vlado pokusne pustil domov. Vraj keby sa niečo posralo, nech sa to stane ešte cez prázdniny. Ostatné deti sa už z najhoršieho dostali a sú preč. No v septembri tu vraj určite bude nával. „Rodičia, ktorí majú doma fetujúce dieťa, považujú za najväčšiu prioritu dokončenie ročníka v škole, ktorý už niekoľkýkrát opakuje. Zoberú decko na drahú dovolenku, aby ho odtrhli od zlej partie, ktorú vlastne vytvára ich synáčik alebo dcérenka. Len si to nechcú pripustiť. Na dovolenke sa hádajú a pokazia ju sebe aj decku. Prídu naspäť a dieťa začne znova drogovať.“ No aj v lete má doma veselo. Deti, ktoré úspešne vyleteli z hniezda, ho chodia navštevovať. Každý deň niekto iný. „Včera tu boli Dominika s Kristínou. Zajtra príde Monička, ktorá už mala byť na druhom svete. Po nej Dorka,“ teší sa. V tomto, pre mnohých osudovom, dome sa ich vystriedalo už takmer tristo. Väčšinou ostávajú len zopár mesiacov. To už im je lepšie a chcú začať nový život. Úspešnosť tejto „riešby“? Asi osemdesiat percent.


Nie sú to svine
Ako obyčajný elektrikár docielil to, že má vynikajúce výsledky, na rozdiel od rôznych štandardných i neštandardných zariadení? „Je to jednoduché, až primitívne. Skončiť s drogami alebo alkoholom musí každý sám. My musíme len zariadiť, aby chcel problémy riešiť a pomôcť mu s tým. Aj keď je pravdou, že každý prípad je špecifický a treba k nemu pristupovať trochu inak.“ Keď pominú absťáky a krízy, nastáva fáza depresie. Človek sa pýta, či sa s jeho spackaným životom ešte dá niečo robiť. V tom prípade sú vraj najúčinnejšie dve veci. Vyhlásiť svoje slabosti za prednosti a celý svoj príbeh povedať svetu, aby vám nemohol nikto nič z vašej minulosti vykričať. Tak to urobil aj Vlado. Všetko napísal vo svojich blogoch. A poradil to aj svojim deťom. Táňa Melasová zo Senca na jeho podnet napísala spomínanú knihu. Do Budmeríc prišla v zúboženom stave, po dvanástich rokoch brania heroínu a kadečoho iného to ani inak byť nemohlo. Bitky a znásilnenia už ani nepočítala. Zachránil ju až priateľ Martin, ktorý ju našiel na ulici. Priviedol ju do Budmeríc. „Aha, toto si priniesla so sebou,“ vyťahuje Vlado kozmetickú taštičku, v ktorej okrem lesku na pery nič kozmetické nie je. Len škatuľka so zvyškami najhoršieho čierneho heroínu a kyselky, fľaštička na vodu, pár striekačiek, škrtidlo... To, že ľudia odhodlaní skoncovať s drogami si so sebou prinesú vercajch, je bežné. Zaujíma ma, ako teda vyzerá to riešenie problémov vo Vladovom podaní. „Všetko robím opačne ako ostatní, aj mám opačné názory. Len mne to funguje, a im nie. Normálny názor je ten, že narkoman je obyčajná sviňa, ktorá sklamala rodičov a všetkých okolo, že je to zlý, škodlivý človek. Na liečeniach ich dopujú náhradnými drogami, dajú ich do pracovného tábora, kde niečo murujú alebo opatrujú kozy, nemajú nárok na nič. Berú ich ako odpad spoločnosti. Tým, že niekoho zaradíte na spodnú priečku rebríčka, mu predsa nemôžete pomôcť. Ten človek mal dôvod, prečo začal drogovať. A mojím cieľom je urobiť ho opäť šťastným. Som tatko, ktorý si ratuje svoje deti. Ľúbim ich a oni mňa.“


Horúce riešenie
Ale predsa, ako si poradí s absťákmi, ktoré sa u každého jedného dostavia? „Keď prídu ku mne a prestane účinkovať posledná dávka, poviem: Ver mi, o chvíľu ti bude lepšie. Stačí horúci kúpeľ, ktorý je v skutočnosti len teplý, ale pre uzimeného narkomana je priam vriaci. Postupne vojdú do vane, aj keď najprv protestujú. No keď už sú tam, nastane obrovská úľava. Všetka krv v tele sa totiž sústredí na ochladenie tela a mozog je zrazu odpojený. Bolesť si neuvedomuje. Fungujú len pľúca a krvný obeh. Vtedy sa opýtam, ako im je, a oni odvetia, že dobre.“ Do vane im nakvapká aj voňavé oleje, vymasíruje ich a niektorým robí akupunktúru. Má na ňu medzinárodný certifikát. A je pokoj, až do ďalšej krízy. Takto to opakuje, kým sa stav dieťaťa nezlepší. „S Táňou som bol zavretý trinásť dní a kúpal som ju každé dve hodiny. Keď nemohla spať, vozil som ju štyri hodiny v aute. A dával som jej Pangamin, čiže obyčajné kvasnice, o ktorých som tvrdil, že sú to tabletky na spanie. Prisahala, že bez nich nezaspí. Až keď som si pred jej očami vysypal zopár do úst, pochopila, že jej nič nie je.“ Táňa sa dnes spamätáva z úspechu knihy, študuje sociálnu prácu na Trnavskej univerzite, pracuje ako recepčná a s priateľom Martinom si zariaďujú byt. S Vladom je naďalej v kontakte. Veď je to jej tato.
Na všetko však ľudový riešiteľ nestačí. Decká, najmä tie z ulice, k nemu prichádzajú špinavé, domlátené, s hnisavými ranami, často syfilisom, žltačkou a inými chorobami. V takom prípade ich zoberie k príslušnému lekárovi. Ako každý rodič, keď mu ochorie dieťa tak, že mu nevie pomôcť sám. 
 

 

Každý, kto príde, si so sebou zaručene prinesie nejaké drogy. Toto je Tánin vercajch. Foto: Vladimír Kampf

 

Taká normálna rodinka
V dome majú decká počítače, aby sa mohli učiť robiť prezentácie, grafiku, upravovať fotky a písať blogy. Všetko vrátane kúpeľne a WC zdieľajú s Vladom, jeho manželkou Ľudkou, a ak sú doma, aj jeho vlastnými deťmi Renátou a Vladom. Jedia za jedným stolom, pomáhajú v domácnosti. V záhrade majú bazénik a trampolínu, ktorá je vraj tiež skvelou terapiou. Ak čakajú luxus, majú smolu a môžu ísť inam. Zato tu nájdu niečo dôležitejšie – zázemie a pochopenie.
Neplnoletí sú u Vlada na základe povolenia rodičov. No predovšetkým potrebujú Vladovo „povolenie“. V takom zmysle, že musí vidieť, že sa zo svojej závislosti chcú dostať a že im vie pomôcť. Nikoho tam nedrží násilím. Nemusia utekať, môžu odísť. Prežil podobné stavy, preto im rozumie, a oni zas jemu. Dôverujú mu a povedia mu všetko. Aj to, čo by nepovedali nikomu inému. Navyše, hovorí ich jazykom. Priznám sa, potom, ako som čítala jeho blogy, som pri osobnom stretnutí nečakala až také tvrdé a dosť vulgárne vyjadrovanie, ktoré ešte umocňuje častiansky dialekt a drogový žargón. No už chápem, že musí byť presne takýto a azda taký ešte dlho bude. Lebo, citujem Vlada: Ktorý iný blbec by to robil?

Katarína Rosinová | 6.9.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk