Kaštieľ ako z hororu

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 29.3.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/3026-kastiel-ako-z-hororu/kastiel-ako-z-hororu/

Vľavo výkaly psov, vpravo to isté od mačiek. Ľuda chodia na toaletu do dvoch zo štyroch bočných pavilónov. Zvyšné dva sú zatvorené. Zatiaľ.

Honosný areál pustne. Foto: Vladimír Kampf

 

V rohu z jednej miestností sa váľajú pánske slipy. Niekto nestihol. V druhej majú zasa cestičku mravce, ktoré nosia materiál a jedlo pod drevenú podlahu.
Dostať sa do areálu kaštieľa nie je zložité. Plot je na niekoľkých miestach porušený alebo doslova ošklbaný. Vitajte v nehnuteľnej pamiatke nášho kraja. Dávajte si pozor. Na niekoľkých miestach visia zdrapy papiera, že tu postriekali podlahu. Proti komu?
Hovorí sa, že počas zábav tu býva živo. Dá sa tu popiť alkohol, pobiť sa alebo aj narýchlo zasúložiť či vykonať potrebu. Naozajstná hrôza. Napodiv mal predsa len o túto stavbu niekto záujem. Podobné ruiny iné obce ponúkajú za symbolickú cenu, a nedokážu sa ich zbaviť tak, aby im nehyzdili dedinu a aby zachovali aj ráz stavby. V susednom Rakúsku či Maďarsku sú z takýchto stavieb už dávno vidiecke štýlové hotelíky či rôzne múzeá a školiace zariadenia, ktoré ponúkajú ľuďom svoje služby. O chátrajúce trosky tu človek len tak ľahko nezavadí, ako u nás. Škoda.

 

Podarí sa obci zohnať prostriedky na rekonštrukciu? Foto: Vladimír Kampf


Neziskovka nepochodila
Správa tlačovej agentúry SITA uvádza: Obec Chtelnica v okrese Piešťany odmietla predať chátrajúci kaštieľ záujemkyni, ktorá ho plánovala premeniť na kongresové centrum. Za kaštieľ ponúkla približne 80-tisíc eur, čo je podľa poslancov málo. Pochybnosti mali aj o jej solventnosti, pretože jej meno objavili v databázach dlžníkov.
„V novom obecnom zastupiteľstve prevláda názor, aby sme najskôr skúsili získať peniaze na obnovu kaštieľa z rôznych fondov sami, ak sa nám to napríklad za dva roky nepodarí, až potom by sme začali intenzívne ponúkať kaštieľ na predaj,“ povedal starosta Peter Radošinský. Záujemcov o kaštieľ bolo podľa neho v minulosti viacero, k predaju však nikdy neprišlo. Pred štyrmi rokmi sa objavila aj iniciatíva neziskovej organizácie na zveľadenie kaštieľa, u vtedajšieho vedenia obce nepochodila. Obec podľa Radošinského z vlastného rozpočtu uvoľní peniaze na základné opravy strechy a odvodnenie, aby zastavila ďalšie znehodnocovanie historickej stavby. Kaštieľ je zapísaný v registri národných kultúrnych pamiatok, obec ho vlastní od roku 2000.
Zdá sa, že chtelnická dominanta sa nateraz nedočká rekonštrukcie. Všetko zostáva otvorené. Aj plot. :-)

 

Interiér jedného z bočných salónov. Foto: Vladimír Kampf

 

Vykúpení slobodní
Správa dobrovodského panstva sa sem presídlila začiatkom 17. storočia. Svoje ešte vyššie šéfstvo mali na smolenickom hrade. Dobrovodské panstvo tvorilo dvanásť obcí. Chtelnica mala výsady mestečka už na začiatku 15. storočia. Na mieste dnešného kaštieľa postavili na konci 16. storočia renesančný objekt s opevnením. Neskôr tu vyrástla nová kúria zemepána, chorvátskeho bána Krištofa Ungnada.
Celé panstvo spravoval tu sídliaci správca. Všetci boli jeho podriadenými. Uvádzaný rok vzniku kaštieľa 1603 je vlastne rokom prestavby pre vyššie nároky panstva.
Na začiatku 17. storočia vlastnil kaštieľ Tomáš Erdödy po sobáši s Annou Ungnadovou. Erdödyovci boli jeho pánmi viac ako dve a pol storočia. Gróf Juraj Druget v prítomnosti Krištofa Erdödyho vydal roku 1618 v kaštieli zakladaciu listinu kláštora františkánov sv. Kataríny nad Dechticami. Podstatnými zmenami prešiel kaštieľ niekoľkokrát. V roku 1679 už mal dnešnú podobu. Pôvodne renesančný objekt touto prestavbou zmenili na barokový. V parku postavili štyri jednoposchodové rokokové pavilóny.
V roku 1638 tu vydali Juraj a Gabriel Erdödyovci listinu, ktorou oslobodili poddaných od roboty a niektorých ďalších povinností. Nebolo to len tak, ale za peňažné ročné výkupné 700 zlatých.
Chtelnický kaštieľ nebol len také hocijaké vidiecke sídlo. Majitelia nešetrili na prepychovom zariadení. Podľa súpisu inventára grófa Juraja Erdödyho z roku 1698 tu mali napríklad maľované jedálenské nádoby najviac habánskeho pôvodu, okrúhly i štvorcový jedálenský stôl, šesť hodnotných obrazov na stenách, päť bielych habánskych mís, ktoré zhotovil dechtický habán Imrich Odler, sedem podobných tanierov i päť mís na ovocie. No, boháči.

 

Malebné jazierko v parku chátra so zvyškom priestorov. Foto: Vladimír Kampf


Najkrajšie za Márie Terézie
Súčasťou kaštieľa sú aj dnes už pustnúce okrasné záhrady s alejami. Rástli tu aj sady pomarančovníka, bola tu bažantnica a zverinec. Najkrajšie to tu údajne bolo počas príprav tereziánskych osláv v roku 1775. Zemepán Ján Erdödy, niekdajší prezident uhorskej kráľovskej komory, tu vtedy privítal samotnú panovníčku Máriu Teréziu so sprievodnom. Na počesť jej veličenstva usporiadal poľovačky, ples, ohňostroj a ďalšie zábavky.Okolo hlavnej dvojpodlažnej budovy sú symetricky rozložené štyri rokokové pavilóny. Kaštieľ mal pôvodne 45 miestností.
V polovici 19. storočia kaštieľ prevzali do vlastníctva Pálfiovci, ktorí dali obnoviť vnútorné zariadenie, priviezli empírový nábytok. Majitelia v roku 1912 kaštieľ prenajali a väčšinu nábytku odviezli. Zvyšok vnútorného zariadenia zničili počas prevratu a následných rabovačiek v roku 1918. Jozef Pálfi dal v polovici 19. storočia upraviť okolie. Vznikol anglický park so vzácnymi cudzokrajnými drevinami, aleje zdobené alegorickými sochami, rybník na chov kaprov, postavili skleník so vzácnymi kvetmi, vysadili ovocnú záhradu, postavili letohrádok aj promenádu.
Pri kaštieli vybudovali aj panský pivovar. Ten varil ešte v roku 1870. Súčasťou honosného areálu boli aj stajne pre chovné kone a kopa hospodárskych objektov, ktoré zbúrali počas výstavby novej školy v roku 1966.
Tragické prevratové udalosti v novembri 1918 v Chtelnici sa veľmi cieľne prejavili aj v kaštieli. Rabovačka domácich a vpád maďarského vojenského oddielu 11. novembra spôsobili nenahraditeľné škody na vnútornom zariadení i na samotných objektoch kaštieľa. Zničili aj písomný archívny materiál, ktorý obsahoval pramene k dejinám panstva aj obce. Za obeť padla aj knižnica a umelecký nábytok. Čo neodniesli, to podpálili.
V novembri roku 1941 otvorili v kaštieli slávnostne Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže za účasti prezidenta Jozefa Tisu.
Po roku 1945 kaštieľ prevzal do vlastníctva štát, formálne roku 1949 požiadala štátna správa grófa Pálfiho, aby odovzdal objekty. Už v školskom roku 1945 – 1946 v kaštieli umiestnili meštiansku školu, neskôr základnú deväťročnú školu. V rožných pavilónoch dočasne vznikli byty, v jednom z nich zriadili aj ordináciu miestneho lekára. Tak to bolo do roku 1972.
V tom čase sa nikto o kaštieľ nezaujímal, preto ho prevzalo ministerstvo vnútra a najskôr v ňom zriadilo svoju školu. Objekty sčasti renovovali, upravili okolie s parkom, vybudovali garáže. Po zániku školy bol v kaštieli archív ministerstva vnútra. Od roku 2000 je majetkom obce a ďalej chátra.

Vladimír Kampf | 10.9.2011 | Reportáže | https://www.trnavskyhlas.sk