Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 26.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/33467-trnavcania-rockovali-slegendou-britska-skupina-jethro-tull-ocarila/trnavcania-rockovali-slegendou-britska-skupina-jethro-tull-ocarila/
Ian Anderson sa obklopil vynikajúcimi mladšími hudobníkmi a spolu s nimi ponúkol na koncerte zaujímavú prehliadku tvorby zo svojej viac ako 50-ročnej kariéry.
Svetlá reflektorov pomohli vytvoriť pôsobivú atmosféru na koncerte Jethro Tull v amfiteátri. Foto: Michaela Radványiová
V sobotu 13. augusta trnavský amfiteáter zaplnili fanúšikovia rockovej hudby. Bol to priam malý zázrak, že nemuseli ako v predchádzajúcich rokoch cestovať za dobrou muzikou do Bratislavy, Piešťan, Nového Mesta nad Váhom alebo do neďalekej Serede.
Lákadlom bola legendárna britská skupina Jethro Tull, ktorej koncert pritiahol do Trnavy aj množstvo návštevníkov z blízkeho i širokého okolia.
To, že z pôvodného obsadenia zostal už len spevák a flautista Ian Anderson, nikomu neprekážalo.
Excentrický frontman, ktorý okrem zaujímavého hlasu a neošúchaných hudobných nápadov a textov priniesol do rockovej hudby dovtedy málo používaný nástroj – flautu, mal energie na rozdávanie.
Hoci tri dni pred koncertom v Trnave oslávil už 75. narodeniny a nemá už obrovskú hrivu na hlave ako pred rokmi, na pódiu dokázal, že v žiadnom prípade ešte nepatrí do starého železa.
Anderson sa obklopil vynikajúcimi mladšími hudobníkmi a spolu s nimi ponúkol na koncerte zaujímavú prehliadku tvorby zo svojej viac ako 50-ročnej kariéry.
Originálna zmes folkrocku, hardrocku a progrocku s dlhými inštrumentálnymi plochami a zmenami rytmu mala veľkú odozvu.
Návštevníci privítali nielen netrpezlivo očakávané slávne skladby skupiny Jethro Tull ako Living in the Past, For a Thousand Mothers, Too Old To Rock ´n´ Roll, Too Young To Die, Aqualung, Locomotive Breath alebo vrele prijatú verziu Bachovho Boureé, ktorá roztlieskala nadšené publikum, ale potešili ich aj menej známe ukážky zo starších i novších albumov.
Okrem nich v priebehu večera zazneli aj tri skladby z výbornej tohtoročnej štúdiovej novinky The Zealot Gene.
Stredobodom pozornosti návštevníkov koncertu bol samozrejme Ian Anderson, ktorému patrilo celé pódium.
Hral na flautu, šermoval ňou, spieval, uvádzal jednotlivé skladby, tancoval a v prvej polovici koncertu dokonca niekoľkokrát predviedol, že ešte stále dokáže stáť pri hre na jednej nohe, čo bolo jeho obľúbené koncertné „glancnumero“ v mladých časoch.
S flautou dával aj signály svojim štyrom spoluhráčom, ktorých postupne predstavoval a nezištne im dával možnosť blysnúť sa inštrumentálnou virtuozitou v krátkych sólach.
Trochu ma sklamalo, že Anderson vôbec nehral na mandolíne, ani na akustickej gitare či bouzouki, ktorými na platniach i na predchádzajúcich koncertoch obohacoval zvuk celej kapely. Ale inak to nemalo chybu.
Zvuk bol slušný, svetlá reflektorov dokázali skrášliť nie veľmi prívetivú scénu a vo večernom prítmí pomohli vytvoriť pôsobivú atmosféru, v ktorej pozorné obecenstvo mohlo počúvať a vnímať originálnu hudbu skupiny Jethro Tull.
Nechýbala ani záverečná hra na koniec koncertu, keď hudobníci odišli z pódia, aby sa vytlieskaní obecenstvom vrátili po niekoľkých minútach späť a zahrali prídavok.
Ten patril slávnej skladbe Locomotive Breath s nádherným klavírnym úvodom.
PETER RADVÁNYI
prispievatelia | 16.8.2022 | Trnavskými očami | https://www.trnavskyhlas.sk