Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 20.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/3462-legendarny-maser-jan-kobetic-veri-v-obnovu-trnavskej-hadzanej/legendarny-maser-jan-kobetic-veri-v-obnovu-trnavskej-hadzanej/
Za Trnavu hrávali hádzanú slávne mená. Mnohí to dotiahli na svetové šampionáty, olympiádu, získali angažmány v zahraničí. Ak by sa však volila klubová ikona, zrejme by vyhral Ján Kobetič.
Ján Kobetič nechýbal na exhibícii Vráťme Trnave hádzanú. Foto: Michal Hlavatovič
Legendárny masér trnavskej Lokomotívy pôsobil v klube tri desaťročia. Dnes funguje pri reprezentačnej devätnástke a plánuje návrat k novozaloženému klubu HBC Trnava. Starších žiakov a mladších dorastencov totiž trénuje jeho priateľ Richard Matúšek.
„Niekedy som to robil profesionálne ako zamestnanie, teraz pracujem zadarmo. V odbore sa pohybujem tridsať rokov,“ začal rozprávanie 73-ročný pán.
„Juniorov Slovenska do 19 rokov prebrali bývalí trnavskí hádzanári David a Kalafút. Vyžiadali si ma ako maséra a ja som prikývol,“ pokračuje.
„Pracoval som s mnohými trénermi, či už v Trnave alebo v reprezentácii, kam si ma svojho času vyžiadal nebohý Ivan Hargaš. Veľmi náročný bol aj tréner z Prešova Hatalčík, ktorý bol doslova až drzý. Teraz robím s Davidom a to je rozprávka,“ vraví.
Hádzanú priam miluje. Strávil pri nej dlhé roky a odovzdal jej kus seba. Nie nadarmo ho chceli aj do Spartaka. Lámal ho sám Toni-báči Malatinský. Neuspel.
„Neraz ma zobral na sústredenie na úkor hráča. Mal ma rád, stále chcel, aby som išiel pracovať na Spartak, ale od hádzanej som neodišiel. A to sa mu páčilo,“ vraví Kobetič. Práve od futbalistov však prebral nové spôsoby tejpovania.
„Metóda prišla z Anglicka. Rozmnožil som si práce a rozposlal metodiku masérom po celom Slovensku. Patril som k najstarším a vždy som sa im snažil pomáhať.“
Časy najväčšej slávy zažil klub v sezóne 1993/1994. Lokomotíva vtedy získala prvý majstrovský titul v slovenskej samostatnosti.
„Emócie boli také veľké, že sa mi ani medaila neušla,“ smeje sa pri spomínaní. „Chlapci si obliekli tréningové dresy, ktoré som dal narýchlo ušiť, aby boli podobné ako zápasové. Potom ich hádzali do obecenstva. Nemali sme na to, aby sme si mohli dovoliť luxus s rozhadzovaním originálnych dresov,“ prezradil tajomstvo, o ktorom možno mnohí doposiaľ ani nechyrovali.
Rukami mu prešlo mnoho skvelých hádzanárov. „Najkrajšie spomienky mám na Davida, ktorý bol ako hráč virtuóz a je aj dobrý tréner. Keď viedol mladých, kupoval im ako motiváciu zmrzlinu. Učil ich na tréningu rôzne finty, nahadzovačky. Vštepoval im veci, čo áčko robilo v zápasoch. Bohužiaľ, z mladíkov prešlo k mužom málo hráčov, kupovali sa hotoví hádzanári za peniaze. Sú to však pekné spomienky. Teraz mám 73 rokov, a keď sa s chlapcami stretnem, stále sa cítim pri nich mladý. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie,“ tvrdí Kobetič.
S hráčmi udržiaval priateľský vzťah. Staral sa nielen o fyzické zdravie ale i duševné pohodlie tímu. „S každým som bol kamarát. Pred trénerom som zatajil to, čo nepotreboval vedieť. A pred hráčmi zase to, čo nepotrebovali vedieť oni. Vždy som ich ale hnal k víťazstvu. Chcel som, aby vyhrávali. Moje krédo bolo Začať naplno a postupne pridávať.“
Úsmevné historky má aj o výjazdoch do zahraničia. Neraz sa stalo, že v prípravných zápasoch zaskakoval namiesto zranených brankárov.
„Vždy som v bráne dobre obstál a to ma veľmi tešilo. Nemci ma dokonca chceli kúpiť, ale vedenie povedalo, veď to je náš masér a nie gólman.“
O to viac ho zabolelo, keď HK47 ohlásil bankrot. „Bolo to trapné,“ stále ťažko hľadá slová k situácii. Verí, že s podporou radnice sa však opäť šport v meste naštartuje správnym smerom.
„Ak mesto chce, a čo som rozprával s primátorom tak chcú, oživí sa to. Len to nesmie robiť človek, ktorý má rád peniaze a nie prácu. Nechcem vyslovovať mená, ale na to, ako to dopadlo mám vlastný názor,“ dodal Kobetič, ktorý prednedávnom nechýbal na šou Vráťme Trnave hádzanú.
S kufríkom plným ingrediencií bol pripravený zasiahnuť, ak bude treba. Napokon zostalo pri pohľade z lavičky. Zostáva veriť, že čoskoro opäť súťažnej.
„Z každého zápasu, aj z tých, čo sme hrali vonku, som odkladal vlajky a plagáty. Všetko som mal vo svojej miestnosti povešané a povylepované. Až pokým som neodišiel na štyri roky pracovať k futbalistom do Rakúska. Medzitým všetko zmizlo, aj s dresmi. Niekto to rozkradol,“ povzdychol si nad stratou cenných artefaktov Ján Kobetič.
Ján Král | 27.9.2011 | Hádzaná | https://www.trnavskyhlas.sk