Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 26.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/3582-orechove-vojny/orechove-vojny/
Padajú orechy – neklamné znamenie toho, že jeseň je v plnom prúde. Keď ma jeden minule trafil do hlavy, vybavila sa mi spomienka, pri ktorej som sa musela usmiať.
Koniec 90. rokov, dvor u našich, obklopený činžiakmi, zopár orechov na ňom. Stromy, ktoré patrili všetkým obyvateľom z okolitých vchodov. No tieto orechy akoby nemali plody. Keď sme sa prechádzali popod ne a špičkou topánky prehŕňali trávu, nachádzali sme len prázdne šupky. Hm, zvláštne. Záhada sa objasnila v deň, keď išiel otec skoro ráno z domu. Divadlo, ktoré po rúškom tmy uvidel, nám musel ísť hneď referovať. Opakovalo sa deň čo deň, kým nebolo po sezóne. Pod stromami sa strhla vojna o orechy. Babky z dvora vyšli von, aby si uchmatli čo najviac pre seba. Inokedy nevládne ženy, ledva schopné chôdze o paličke, mali zrazu oči ako jastrab a nohy ako gazela. Palicami obíjali orechy a prehŕňali sa v tráve. Keď niekde zazreli hnedú škrupinu, doslova k nej šprintovali, aby sa po ňu zohli. Čo tam po chrbtici. Ešte dobre, že ich nevidel niekto zo sociálnej poisťovne. Na príspevok na palicu by mohli zabudnúť.
Ako sme zistili, tie stromy rodili až príliš dobre. Nazbierané trofeje totiž babky sušili na balkónoch. Boli ich plné mechy. Dnes sa smejem, ale vtedy sme nadávali. Asi sme len závideli ich vnúčatám, že budú mať v nedeľu orechovú štrúdľu. Takú, akú vedia robiť len babičky.
Katarína Rosinová | 5.10.2011 | Za dverami | https://www.trnavskyhlas.sk