Náhly koniec púte po stopách dávnych vyberačov daní

Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 8.8.2022
https://www.trnavskyhlas.sk/c/3928-nahly-koniec-pute-po-stopach-davnych-vyberacov-dani/nahly-koniec-pute-po-stopach-davnych-vyberacov-dani/

Na svojej výprave za poznaním kúska histórie svojho mesta navštívila skupinka sprevádzaná mladým františkánom Georgiom Západoslovenské múzeum.

Prekvapenie na koniec. Na tristoročnom obraze, ktorý sa nachádza na arcibiskupskom úrade, sme bezpečne spoznali nášho priateľa v sutane (vľavo)... A pritom autorom tejto olejomaľby horiacej Trnavy z roku 1666 je františkánsky mních fráter Georgius.

Prezreli si priestory bývalého klariského kláštora, ktoré mnohé z mníšok nikdy neopustili od raného detstva do svojej smrti. Dokonca ani po nej; pochované boli totiž do krypty pod svojím kostolom.
„Niekedy však mníšky museli urobiť výnimku,“ ozval sa na dvore múzea Georgius. „V ohrození života sa po doznení husitských vojen ocitli aj v časoch stavovských povstaní. V roku 1618 narýchlo opustili trnavský kláštor pred blížiacou sa vyše tridsaťtisícovou armádou sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena. Útočisko našli na plaveckom panstve Balašovcov, ktorí sa v tom čase ako jeden z mála uhorských šľachtických rodov vrátili ku katolicizmu.“
Mníšky na úteku
Plavecký hrad a okolité dediny vrátane Rohožníka, do ktorého sa pred povstalcami uchýlili trnavské klarisky, bol v držbe Balašovcov len do roku 1621. Mníšky sa vrátili do Trnavy a už v ďalšom roku prijímajú prísnejšie pravidlá života v kláštore, týkajúce sa uzatvorenia pred svetom, disciplíny a ceremónií.
„Dávnejšie predtým,“ hovorí mních, „keď v roku 1529 obľahli Budín osmanskí Turci, sa ocitli v opačnej úlohe – stali sa hostiteľkami azylantov. Svoj kláštor vtedy pred hroziacim nebezpečenstvom opustili v strachu o svoj život ich sestry klarisky z Bratislavy. Tamojší magistrát v ich neprítomnosti ubytoval v opustenom kláštore chudobných. No v roku 1541, keď padol aj Budín neďaleko za Dunajom a mestská rada chcela priestory upraviť pre potreby nemocnice, mníšky sa do Bratislavy vrátili. Príkaz na vyprázdnenie ich priestorov dostal bratislavský magistrát aj na papieri od samotného panovníka Ferdinanda I.“
Definitívny odchod
Teraz sme opúšťali bývalý kláštor trnavských klarisiek my. Tak ako dávni vyberači daní v poslednej mestskej štvrti, aj my sme mali v pláne vrátiť sa na Halenársku ulicu, navštíviť domy na Paulínskej, prejsť Dolnopotočnou a svoju púť ukončiť Hiezdoslavovou ulicou na Trojičnom námestí. Zatiaľ sme opäť stáli v hlúčiku pod rožným domom s prázdnou nikou po soche sv. Floriána. Z myšlienok pri pohľade na vežu klariského Kostola Nanebovzatej Panny nás vytrhol náš sprievodca Georgius. „Najbolestnejší odchod trnavských mníšok z tohto kláštora sa udial 18. septembra
1782 a bol definitívny. Jeho štyridsaťsedem obyvateliek ho opustilo v civilných šatách, v rukách s uzlíčkami so skromným osobným majetkom, modlitebnou knižkou, výšivkou... Nehnuteľnosti i zariadenie kláštora a kostola, vopred starostlivo zinventarizované komisármi Kráľovskej komory, boli zhabané. Bohoslužobné predmety, sochy, obrazy, knihy, nábytok, hudobné nástroje, kuchynské riady a ďalšie veci boli ponúknuté do dražby a výťažok putoval do štátneho fondu. Ostatky troch košických mučeníkov, uložené od roku 1635 v modlitebni kláštora, boli premiestnené do Kostola sv. Anny. Kláštor, založený uhorským kráľom Belom IV., zrušil o 543 rokov panovník Jozef II.“ Čo tomuto rozhodnutiu predchádzalo?
Koniec kláštorov
Myšlienka rušenia kláštorov a habania ich majetkov tu bola už dávnejšie, v časoch protitureckých vojen a nedostatku peňazí pre armádu. V 18. storočí sa prvé dotazníky pre predstavených kláštorov začali objavovať ešte za spoločného vládnutia Márie Terézie a jej syna Jozefa.
„Vyše roka po jej smrti,“ pokračoval Georgius, „v januári 1782, Jozef už ako samostatný vládca začína rušiť kláštory, ktoré viedli len kontemplatívny život v modlitbách a nijako viditeľne neprispievali k blahu krajiny. Šlo o kamaldunov, kartuziánov, karmelitánov, trinitárov, pavlínov, benediktínov, augustiánov, premonštrátov, čiastočne aj cisterciánov, františkánov a dominikánov. Zo ženských reholí mali byť zrušené karmelitánky, klarisky, kapucínky a františkánky. V Uhorsku bolo vtedy 134 mužských kláštorov s pol druha tisícom mníchov a šesť ženských kláštorov s 260 mníškami.
Pápež neuprosil kráľa
Rušené boli postupne. Z ich majetku bol zriadený náboženský fond, z ktorého sa financovalo napríklad zakladanie nových fár. Koncom marca prišiel za cisárom osobne aj pápež Pius VI., aby ovplyvnil jeho rozhodnutie, ale ani po mesiaci strávenom vo Viedni nič nevybavil a vrátil sa do Ríma. Štyri dni pred jeho návratom, 18. apríla 1782, bol vyhlásený príkaz na opustenie kláštora klarisiek v Trnave. Klarisky tak urobili na konci päťmesačnej lehoty.“
Epilóg
Na druhý deň náš sprievodca ulicami starej Trnavy akosi meškal. Vybrali sme sa mu naproti do kláštora na Františkánskej ulici. Mních na vrátnici bol prekvapený, vraj žiadny jeho spolubrat sa nevolá Georgius. Ktorémusi z nás padol zrak na portrét medzi obrazmi na stene. „To je on!“ Všetci sme s ním súhlasili. Mních-vrátnik sa usmial a vraví: „Ten obraz má vyše tristo rokov, ale zhodou okolností ho namaľoval fráter menom Georgius.“
Rozchádzali sme sa sklamaní. Predsa však v každom z nás driemala nádej, že raz sa nám náš obetavý sprievodca históriou Trnavy opäť ohlási. Možno s nami dokončí túto nesmierne zaujímavú púť po stopách dávnych vyberačov mestských daní. Kedy to bude, to si nikto netrúfal predpovedať.

TEXT A reproFOTO: LACO ŠEBÁK
 

prispievatelia | 30.10.2011 | Na ulici | https://www.trnavskyhlas.sk