Vytlačené z https://www.trnavskyhlas.sk | 25.4.2024
https://www.trnavskyhlas.sk/c/455-blog-sokova-terapia-nabozenske-predsudky/blog-sokova-terapia-nabozenske-predsudky/
Kedysi som patrila k tým dobrým katolíkom, ktorí chodia do kostola a pravidelne na spovede. Asi pred tromi rokmi som prestala. Pri jednej spovedi sa ma dôstojný otec opýtal, že keď som teda smilnila, tak či sama alebo s priateľom, koľkokrát a kde?
Šokovaná a nahnevaná som zavrela dvere spovedelnice zvonku a odvtedy som do kostola nevošla...
Mám kamaráta moslima. Pre mnohých ľudí je už toto fakt na zaradenie spiatočky. Strávili sme niekoľko hodín rozhovorom o islame. Bola som fascinovaná. Nie jeho náboženstvom, ale tým, ako ho praktizoval. Vzdialený tisícky kilometrov od svojej domoviny sa za každých okolností modlí päťkrát denne. Dodržiava ramadán. Alkohol a bravčové mäso sú pre neho neznáme veci.
V tomto ohľade má môj veľký obdiv. Vyznáva svoje náboženstvo, aj keď na Slovensku Alah na neho nemá „taký dohľad" ako doma. Pre nás je nepochopiteľný ich pohľad na život, prísne pravidlá, možno ortodoxné praktiky a držanie žien v úzadí. No sú takto vychovávaní celé stáročia a pre nich je to prirodzené. Oni nie sú zlí, sú len iní.
Keď som sa nad tým zamyslela, zistila som, že moje náboženstvo je omnoho jednoduchšie. Nechcem sa dotknúť žiadneho kresťana, hovorím len to, čo sama cítim. Domnievam sa, že katolícka viera je benevolentnejšia. Muži a ženy majú rovnaké práva a povinnosti. Zdá sa mi, že kresťanstvo je pre Slováka ideálne. Môže konzumovať akékoľvek mäso, môže piť alkohol a ženy môžu byť odhalené ako len chcú. Pre nás to je normálne, pre nich zvrátené. Záleží na uhle pohľadu.
Či je to moslim, kresťan, budhista alebo žid. Závidím ľuďom ich pevnú vieru. Ich presvedčenie a oddanosť. Mne presne toto chýba...
Prednedávnom som bola v Ríme. Ako som vychádzala z Baziliky sv. Petra, pozrela som sa smerom k pápežským komnatám. V tom som ho zbadala. Svätého otca pri pravidelnom požehnaní stovkám turistov. Z tvárí im sršala spokojnosť a láska. Čuduj sa svete, tisli sa mi slzy do očí. Bol to pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov. O pár dní neskôr som išla po troch rokoch opäť do kostola. O pár týždňov napriek negatrívnej skúsenosti, znova na spoveď. Odvtedy som bola na nedeľnej bohoslužbe niekoľkokrát. Možno to s mojou vierou nebude napokon až také zlé.
Tatiana Čuperková | 10.3.2011 | Šoková terapia | https://www.trnavskyhlas.sk